Dušan Piršel:
Čas malín
Pavol Hammel je človek, ktorý to má v hlave od mladosti zrovnané a je to geniálny hudobník ale aj skvelý spevák a človek .
Moja láska k jeho krásnym piesňam a úžasným a zmysluplným textom mi zostala doposiaľ a zostane až do smrti. Toto sú nehynúce skvosty slovenskej hudby. Česť všetkým, ktorí ju tvorili.
Počul som ho spievať naživo veľa krát, v rôznych priestoroch. Nikdy nezaspieval falošný tón. A veľmi oceňujem aj to, že interpretuje len vlastnú hudbu a neuchyľuje sa k preberaniu cudzích melódií.
Jednou z mojich obľúbených piesní je Čas malín, ktorej text začína takto.
„Vôňa dotyk vánok ticho slová ktoré splynú s dychom, keď máme ústa od malín čas by mal plynúť pomaly a nie tak zradne rýchlo.“
Tento text ma nenechal ľahostajným, a preto si k nemu dovolím manifestovať myšlienku, že aj rýchlosť a zrýchľovanie, ktoré dnes prenikajú do všetkých sfér individuálneho i spoločenského života, musí naraziť na isté limity. Nie je možné nekonečné zrýchľovanie – ani produkcie (materiálnej, duchovnej), ani konzumácie. Ovocie aj myšlienky a postoje potrebujú na dozrievanie čas. Rýchlené nie sú kvalitné.
Nazdávam sa preto , že v istom okamihu ľudských dejín sa pomalosť stane novo objavovanou hodnotou.
Pavol Hammel patrí aj k mojim obľúbeným spevákom najmä preto, že texty jeho piesní ukrývajú mnoho životnej múdrosti.
A takou piesňou je pre mňa „Dnes už viem“ a jej slová:
Koľko býva márnych strát, kto ich zváži
Koľko býva strát, keď túžiš všetko vzdať
„Vždy, keď pília krásny strom, viem že sa vráti
Vždy, keď pília krásny strom, som s ním, som v ňom, som on.
Dnes už viem, keď láska stráca dych, to sa stáva
Som z tých, čo vie že v útekoch je skrytý návrat
Toľko snov o slávnych útekoch
A vážna múdrosť návratov
Vždy do tej istej vstúpiš niet viac riek.”
V živote človeka často býva chvíľa, keď má pocit, že stráca „pevnú pôdu pod nohami“ a chce od všetkého utiecť. Ale aj keď utečie, alebo odíde, tak sa takmer vždy vráti, keď si uvedomí, že tie najväčie straty spôsobuje iba on sám. Dokonca aj ten „posledný útek“, keď odchádzame do večnosti nie je definitívnym „útekom – odchodom“ a ani stratou, pretože mnohí ostávame žiť v našom potomstve. Rovnako ako sa vráti strom v podobe mladých stromčekov.
Áno, láska často stráca dych, často kvôli nám samotným a nášmu egu a iba my jej môžeme dovoliť sa znova nadýchnuť tým, že dokážeme vrátiť láske jej pravý význam a zmysel. „Dnes už viem“, že je to ten najdôležitejší návrat…
Pavol Hammel je medzi slovenskými populárnymi spevákmi výnimočný aj tým, že vždy kládol veľký dôraz na text a na rovnováhu medzi textom a melódiou. Jeho piesne sa dajú počúvať vždy a mám medzi nimi mnoho obľúbených, ale jedna z nich si počas mojich maturít získala celoživotný emocionálny náboj – Mladosť.
Mal som v triede viacero hudobne talentovaných spolužiakov, vari až štvrtina z nich výborne ovládala nejaký nástroj a títo všetci si pripravili práve pieseň Mladosť na vystúpenie počas slávnostnej akadémie rozlúčky so školou. Tá pieseň sa vtedy stala našou hymnou a presne vyjadrovala, ako sme sa cítili. Mladosť je poklad – „zázrakov čas“. Mladý človek ešte nemá nič, čo by mohol nazvať svojim, ale má veľký, zatiaľ celoživotný, potenciál. Možno práve vďaka tejto piesni som si to uvedomil. Zázrak je schopnosť premieňať potenciál na reálne hodnoty, skutky a výsledky.
Veru, mladosť, to nie je len bez vrások tvár. Kým človek cíti svoj potenciál a dokáže ho premieňať na niečo hodnotné (ako aj ešte dnes Pavol Hammel), je stále mladý.
