Doktor John Haas, ktorý je vedúcim Katedry morálnej teológie kardinála Krola v seminári svätého Karola Borromea vo Filadelfii, 29. augusta predniesol ostrú kritiku Instrumentum laboris nadchádzajúcej biskupskej synody o synodalite, ktorá sa uskutoční 4. až 29. októbra v Ríme, a povedal, že tento dokument je “tendenčný, nudný, opakujúci sa a bolestne nejasný.” Nebol si istý, čo vlastne synodalita znamená. Dr. Haas tiež ostro kritizoval tento vatikánsky pracovný dokument pre synodu za to, že obsahuje skratku “LGBTQ+.”
Dr. Haas láskavo poskytol LifeSiteNews povolenie, aby tu uverejnili celý text jeho vyhlásenia.
V jeho očiach celému vatikánskemu dokumentu chýba základná orientácia, kam má viesť práca nadchádzajúcej synody. Po naliehaní, že “musí existovať nejaký kameň, nejaká severná hviezda, ktorá by mohla poskytnúť určitú mieru orientácie toľkým úvahám,” Dr. Haas vo svojom prejave z 29. augusta dospel k záveru, že “zdá sa, že žiadna neexistuje.”
Samozrejme, “severnou hviezdou” by malo byť Zjavené Božie slovo. Ako však Dr. Haas vo svojom príhovore vyložil, vo vatikánskom dokumente chýba. Povedal:
Pri čítaní Instrumentum som si všimol opakovanie niektorých pojmov. Skúsenosť sa spomína 82-krát, proces 89-krát, cesta 31-krát a počúvanie 43-krát. Nie je tu však ani jedna zmienka o Zjavení, ktoré, úprimne povedané, musí byť nosným kameňom, severnou hviezdou, pre celé toto počúvanie a cestovanie. V opačnom prípade sa tí, ktorí sú v synodálnej cirkvi, ponoria do bahna subjektivizmu.
V súlade s týmto nedostatkom severnej hviezdy sa Dr. Haasovi zdalo poľutovaniahodné, že akýkoľvek vatikánsky dokument používa jazyk “LGBTQ+”. “Znepokojujúce je, že Instrumentum robí veľmi nešťastný a nezákonný posun, ktorý sa odkláňa od chápania prijatia tých, ktorí sú v núdzi, ako sú utečenci, a vyzýva nás, aby sme prijali všetkých, ktorí sa môžu cítiť vylúčení, vrátane tých, ktorí sa vlastným konaním vylúčili sami,” vysvetlil teológ a otec deviatich detí vo svojom príhovore.
Citoval z Instrumentum laboris kontroverznú pasáž, ktorá znie: “Aké konkrétne kroky sú potrebné na prijatie tých, ktorí sa cítia byť vylúčení z Cirkvi kvôli svojmu statusu alebo sexualite (napríklad znovu zosobášení rozvedení, ľudia v polygamných manželstvách, LGBTQ+ ľudia?)”
Komentár teológa: “Predovšetkým mi dovoľte povedať, že podľa môjho názoru by sa v žiadnom cirkevnom dokumente nemala používať skratka LGBTQ+, ktorá samozrejme znamená Lesby, Gayovia, Bisexuáli, Transgender, Queer a akékoľvek iné sexuálne odchýlky, ktorým sa jednotlivci môžu venovať. Táto skratka označuje jednotlivcov, ktorí sa identifikovali na základe nemorálnych sexuálnych činov, ktorým sa rozhodli venovať. Jej používaním autori Instrumentum priznávajú týmto jednotlivcom morálny status na základe nemorálneho správania.”
Nielenže sa zdá, že Cirkev tu schvaľuje tento druh sexuálneho správania, ale dokonca sa zdá, že presadzuje jeho agendu. Uvádza Dr. Haas: “Aj používanie tejto skratky istým spôsobom presadzuje agendu tých, ktorí sú v nej zahrnutí.”
“Bol som úprimne zhrozený, keď som videl, že tento termín sa používa v dokumente vydanom Svätou stolicou,” uviedol Haas.
Pokračoval: “Ešte viac som bol zhrozený, keď som si pred rokom prečítal, že generálny relátor synody kardinál Jean-Claude Hollerich povedal, že učenie Cirkvi o homosexuálnych vzťahoch je ‘falošné’ a preto sa musí zmeniť, pretože ‘sociologicko-vedecký základ takéhoto učenia už nie je správny.’”
Koncepcia dokumentu’počúvajúcej Cirkvi” sa navyše stretla aj s kritikou Dr. Haasa’. Vyložil: “Ďalším rozlišovacím znakom synodálnej cirkvi je skutočnosť, že ‘synodálna cirkev je počúvajúca cirkev’ (22). Tento rozlišovací znak ma najviac frustroval.” Tu sa teológ pýtal: “Koho Cirkev počúva a k akému cieľu? A čo sa hovorí?“ ”
Dr. Haas sa pýtal: “Počúvajú členovia Cirkvi tých, ktorí ich nabádajú, aby neochvejne stáli na prijatej Tradícii, ako napríklad biskup Strickland alebo kardinál Burke?“ ”
Alebo naopak, pýtal sa, počúva Cirkev “tých, ktorí trvajú na tom, že jej učenie o antikoncepcii treba zmeniť? Počúva Cirkev tých, ktorí majú príťažlivosť k rovnakému pohlaviu a sú členmi Odvahy, ktorí sú odhodlaní žiť cudne, alebo tých, ktorí sú členmi Dôstojnosti a naliehajú na Cirkev, aby prijala homosexuálne akty ako morálne dovolené?“ ”
Spätne Dr. Haas spochybnil vágny a abstraktný jazyk, ktorý používa Instrumentum laboris. Pýtal sa tiež: “A kto v Cirkvi počúva a čo robí s tým, čo počul a čo sa dozvedel?“”
Je osviežujúce vidieť, že teraz vo svetle nadchádzajúcej synody o synodalite sa ozýva viac hlasov, ktoré sa snažia brániť duchu novôt a zmien.
Pozrite si tu plné znenie prejavu Dr. Johna Haasa’z 29. augusta:
Instrumentum laboris, ktoré vydala Svätá stolica, aby usmernila proces smerujúci k októbrovej synode o synodalite, sa čiastočne zameriava na formáciu v seminároch. “Kandidáti na vysvätenú službu musia byť pripravovaní v synodálnom štýle a mentalite. Podpora kultúry synodality predpokladá obnovu súčasných seminárnych osnov a formáciu učiteľov a profesorov teológie. .” Samozrejme, ak to chceme dosiahnuť, musíme vedieť, čo je to synodálna mentalita alebo spiritualita.
Túto prezentáciu prednášam s určitými obavami, keďže som zamestnaný v Univerzite svätého Karola ako profesor teológie, a predsa musím priznať, že som sa roky veľmi snažil pochopiť pojem synodality, o ktorom dnes večer diskutujeme. V istom zmysle ma zdesilo, ale aj potešilo zadanie, ktoré nám dal otec Dailey, pretože som si myslel, že prácou na Instrumentum laboris, prácne, konečne získam jasné pochopenie tohto konceptu. Žiaľ, nepodarilo sa mi to. Pevne dúfam, že náš dnešný rozhovor mi pomôže získať jasné pochopenie.
Bojím sa povedať, že samotné Instrumentum laboris mi pripadalo tendenčné, zdĺhavé, opakujúce sa a bolestne nejasné. Pri snahe pochopiť, čo vlastne znamená slovo synodalita, som zistil, že opakovane sa na definovanie synodality používa to isté slovo, synodalita alebo synodálny. Používanie tohto termínu bolo kruhové, ba priam tautologické. Od samého začiatku sa v Instrumentum hovorí o synodálnej cirkvi, akoby to bol jasne ustálený pojem. Napriek rokom príprav na synodu sa však synodalita chápala v rôznych častiach Cirkvi rôzne, v neposlednom rade aj u Nemcov, ktorí si išli svojou vlastnou synodálnou cestou, čo veľmi znepokojilo samotného Svätého Otca.
V skutočnosti ma trochu povzbudilo, keď som v úvode Instrumentum čítal : “Časť A … načrtáva rad základných charakteristík… synodálnej Cirkvi.” Mal som nádej, že vymedzenie týchto základných charakteristík mi pomôže pochopiť tento pojem. Keď som si však prečítal časť A, nepovažoval som ju za zvlášť nápomocnú. Čítal som: “Toto sa s veľkou silou vynára zo všetkých kontinentov: vedomie, že synodálna cirkev je založená na uznaní spoločnej dôstojnosti vyplývajúcej z krstu, ktorý robí zo všetkých, ktorí ho prijali, Božích synov a dcéry, členov Božej rodiny, a teda bratov a sestry v Kristovi, obývaných jedným Duchom a poslaných plniť[l] spoločné poslanie.”Ale ako sa podľa tejto definície synodálna cirkev identifikuje ako niečo iné než Cirkev, ako sme ju vždy chápali?“
Čítam ďalej: “Synodálna cirkev je povolaná praktizovať kultúru stretnutia a dialógu s veriacimi iných náboženstiev. .” (25) Nuž, či sa Cirkev už desaťročia nezapája do ekumenického a medzináboženského dialógu? Čím sa tzv. synodálna cirkev líši od toho, čo Cirkev robí už toľko rokov?“
Ďalším rozlišovacím znakom je skutočnosť, že “synodálna cirkev je počúvajúca cirkev” (22). Tento rozlišovací znak ma najviac frustroval. Nedá mi nepoložiť si otázku komu Cirkev načúva a s akým cieľom? A čo sa vlastne hovorí? Počúvajú členovia Cirkvi tých, ktorí ich nabádajú, aby zostali pevní v prijatej Tradícii, ako napríklad biskup Strickland alebo kardinál Burke? Alebo “Cirkev” počúva tých, ktorí trvajú na tom, že jej učenie o antikoncepcii sa musí zmeniť? Počúva Cirkev tých, ktorí majú príťažlivosť k rovnakému pohlaviu a sú členmi organizácie Odvaha, ktorí sú odhodlaní žiť cudne, alebo tých, ktorí sú členmi organizácie Dôstojnosť a naliehajú na Cirkev, aby prijala homosexuálne skutky ako morálne dovolené? A kto v Cirkvi počúva a čo robí s tým, čo počul a čo sa dozvedel.
Ďalšou spoločnou témou je, že synodálna cirkev je inkluzívna. “Ako môžeme byť otvorenejší a ústretovejší voči migrantom a utečencom . …;
Z pohľadu morálnej teológie vidíme, že spravodlivosť a láska na nás kladú veľké nároky, aby sme takýmto ľuďom pomáhali, ako len môžeme, a to nielen tým, že im pomôžeme zakúsiť lásku a prijatie prostredníctvom úsmevu a priateľského objatia, ale aj tým, že uspokojíme ich materiálne potreby, aj keď nás to bude niečo stáť. Seminaristi by sa mali počas svojej formácie aktívne zapájať do telesných skutkov milosrdenstva. Ale nerobili to Katolícka humanitárna služba a Caritas International už desaťročia pred zavedením koncepcie synodálnej cirkvi? Čo ma však znepokojuje, je to, že Instrumentum potom robí veľmi nešťastný a nedovolený posun, ktorý sa odkláňa od výzvy prijať tých, ktorí sú v núdzi, napríklad utečencov, k výzve prijať aj tých, ktorí sa možno vylúčili vlastným konaním.
Instrumentum sa pýta: “Aké konkrétne kroky sú potrebné na prijatie tých, ktorí sa cítia byť vylúčení z Cirkvi kvôli svojmu statusu alebo sexualite (napríklad znovu zosobášení rozvedení, ľudia v polygamných manželstvách, LGBTQ+ ľudia)?“ ”
Najprv mi dovoľte jasne povedať, že si musíme oškliviť a odmietnuť akékoľvek zneužívanie jednotlivcov na základe ich sexuálnej príťažlivosti alebo dokonca ich aktivity. Dovoľte mi však tiež povedať, že podľa môjho názoru by sa v žiadnom cirkevnom dokumente nikdy nemala používať skratka LGBTQ+, čo samozrejme znamená lesby, gejovia, bisexuáli, transrodoví ľudia, queer a akékoľvek iné sexuálne odchýlky, ktorým sa jednotlivci môžu venovať. Táto skratka označuje jednotlivcov, ktorí sa identifikovali na základe nemorálnych sexuálnych činov, ktorým sa rozhodli venovať. Jej používaním autori Instrumentum priznávajú týmto jednotlivcom morálny status na základe nemorálneho správania. Jednotlivcov, ktorých zahŕňa táto skratka, nemožno porovnávať s tými, ktorých z ich domovov vyhnala chudoba alebo násilie. Takisto používanie skratky určitým spôsobom podporuje agendu tých, ktorí sú v nej zahrnutí, tým, že preberá ich jazyk. Bol som úprimne zdesený, keď som videl, že sa tento výraz používa v cirkevnom dokumente. Ešte viac som bol zhrozený, keď som si pred rokom prečítal, že generálny relátor synody kardinál Jean-Claude Hollerich povedal, že cirkevné’učenie o homosexuálnych vzťahoch je “falošné”, a preto ho treba zmeniť, pretože “sociologicko-vedecký základ takéhoto učenia už nie je správny.”
Plne chápem, že Instrumentum nie je doktrinálne, ba ani pastoračné vyhlásenie. Je to v podstate pracovný zošit, ktorý má pomôcť rôznym skupinám katolíkov na celom svete zamyslieť sa nad vlastnými skúsenosťami s Cirkvou a nad tým, čo by podľa ich individuálneho názoru mala Cirkev robiť, aby bola verná. Zhromaždené myšlienky, ktoré vzídu zo synody, budú odovzdané Svätému Otcovi na posúdenie, ako naložiť s týmito nespočetnými úvahami mnohých národných, kultúrnych, jazykových, regionálnych a cirkevných skupín. Zdá sa mi však, že je potrebné, aby existoval nejaký kameň, nejaká severná hviezda, ktorá by mohla poskytnúť určitú orientáciu toľkým úvahám. Ale žiadna sa neuvádza.
Pri čítaní Instrumentum som si všimol opakovanie určitých pojmov, ktoré mu rozhodne dodávali osobitný tón. Skúsenosť sa spomína 82-krát, proces 89-krát, cesta 31-krát a počúvanie 43-krát. Nie je tu však ani jedna zmienka o zjavení, ktoré, úprimne povedané, musí byť nosným kameňom, severnou hviezdou, pre celé toto počúvanie a cestovanie. Inak sa tí, ktorí sú v synodálnej cirkvi, ponoria do bahna subjektivizmu.
V prvý deň mojej hodiny fundamentálnej morálnej teológie napíšem na tabuľu slová “Telos” a “Teleológia.” Telos sa samozrejme vzťahuje na koniec alebo cieľ a teleológia je štúdium cieľov. Môžeme identifikovať, čo je dané konanie, ak ho vnímame z hľadiska cieľa, ku ktorému smeruje. Cieľ dáva zmysel každému činu, ba dokonca cieľ umožňuje každý čin. Ako povedal T. S. Eliot, “koniec je tam, kde začíname”, alebo ako povedal svätý Tomáš Akvinský: “Každý činiteľ koná pre nejaký cieľ” Synodálna cirkev putuje, ako nám bolo povedané. Ale kam? Aký je koniec alebo cieľ počúvania a putovania? Nemožno jednoducho povedať, že dôležitá je cesta a nie cieľ. Z cesty sa určite dá vyťažiť mnoho výhod. Ale nebyť cieľa, nebolo by cesty vôbec. Nemci majú svoju Synodaler Weg alebo synodálnu cestu, ale cesta musí niekam viesť.
Na záver mi dovoľte, aby som sa pokúsil čo najlepšie vydestilovať, aké sú podľa mňa niektoré charakteristiky synodálnej mentality, a teda čo by sa malo medzi seminaristami pestovať. Jedným z postojov, ktorý je odsudzovaný v Instrumentum a na kontinentálnych zhromaždeniach a opakovane aj samotným pápežom Františkom, je “klerikalizmus.” Ak Boh dá, všetci tu prítomní seminaristi budú raz klerikmi. Klerikalizmus však chápeme tak, že kňaz panuje nad Božím ľudom z titulu svojho postavenia, akoby to bola jeho osobná výsada.
Synodálna mentalita zahŕňa aj pravdivé, pozorné počúvanie našich bratov a sestier. To by znamenalo, že seminarista musí byť otvorený a pozorný voči tým, ktorí zápasia s niektorými ťažkými morálnymi učeniami Cirkvi, bez toho, aby ich niekedy odsudzoval. Musí skutočne počúvať tých, ktorí sa boria s pokušením a hriechom, a trpezlivo ich priviesť k tomu, aby videli, že cesta k šťastiu a ľudskému naplneniu vedie cez život podľa učenia Cirkvi. Otvorenosť, citlivosť a pochopenie zakorenené v pravde treba v seminaristoch pestovať počas ich formácie tu, v seminári svätého Karola.
Úprimne sa teším, že vďaka nášmu rozhovoru dnes večer lepšie pochopíme a oceníme synodalitu.
