Norimberské zákony – 1935
Hitler postupne pokračoval vo svojom programe na zníženie vplyvu a moci Židov v Nemecku a na ich vylúčení ako rasy. Norimberské zákony, ktoré zmenili právne postavenie Židov v Nemecku, sa dostali do platnosti 15. septembra 1935, zakrátko potom, ako ich Hitler predložil nemeckému národu na výročnom zhromaždení strany v Norimbergu.
Norimberské zákony boli dva: 1. Zákon o ríšskom občianstve a 2. Zákon na ochranu nemeckej krvi a cti.
Prvý zákon zbavil Židov nemeckého občianstva a urobil z nich „štátnych príslušníkov“, teda legálnych obyvateľov Nemecka, ale nie občanov. Občanmi Ríše mohli byť iba osoby s nemeckou krvou.
Druhý zákon zakazoval manželstvá alebo intímne vzťahy medzi Židmi a tými s nemeckou krvou. Židovským domácnostiam bolo zakázané zamestnávať nemecké ženy (do veku 45 rokov). Cieľom zákona bolo chrániť čistotu nemeckej krvi, ktorá sa považovala za nevyhnutnosť pre zachovanie nemeckej rasy.
Židom nebolo dovolené voliť alebo vykonávať verejnú funkciu, keďže už neboli občanmi. Ich pohyb a aktivity v Nemecku boli obmedzované, do pasov dostali veľké červené J. Norimberské zákony zapríčinili, že Židia chceli opustiť Nemecko a začali hľadať príjemnejšie miesto na život, čo bolo presne to, čo chcelo Nemecko dosiahnuť. Treba však pripomenúť aj to, že Židia neboli nikdy nútení odísť z Nemecka, až kým sa Druhá svetová vojna nerozbehla naplno. Veľké množstvo Židov zostalo v Nemecku nedotknutých až do konca vojny.
Tieto zákony vyvolali nečakane veľký zmätok a ohnivú diskusiu medzi nacistickými byrokratmi o tom, ako by mal byť definovaný Žid, pretože v Nemecku bolo mnoho ľudí so zmiešanou krvou. Nacisti sa zhodli na definícii „plného Žida“ ako osoby s troma židovskými prarodičmi. Židovský miešanec alebo mischlinge bol definovaný v dvoch stupňoch.
Mischling prvého stupňa mal dvoch židovských starých rodičov, zatiaľčo mischling druhého stupňa mal iba jediného židovského prarodiča. Mischlingovia, ktorí praktizovali judaizmus, boli považovaní za plnohodnotných Židov. Plnohodnotní Židia podliehali zákonom v plnom rozsahu, zatiaľ čo na mischlingov sa vzťahovali zákony iba čiastočne, v závislosti od stupňa židovstva. Mischlingovia mohli zostať pracovať v štátnej službe, ako aj v niektorých iných zamestnaniach.
Na prekvapenie mnoho nemeckých Židov reagovalo na norimberské zákony s pocitom úľavy, pretože ich status bol teraz vyjasnený. Boli na nich uvalené nepríjemné zákony, ale teraz mohli pokračovať vo svojich životoch. Namiesto toho, aby sa cítili týmito zákonmi ponížení, v skutočnosti boli podporované vodcom nemeckej židovskej komunity a nemeckého sionistického hnutia Georgom Kareskim. V rozhovore pre časopis Angriff z 23. decembra 1935 povedal, že už roky hľadal spôsob, ako oddeliť obe rasy (Nemcov a Židov) a rasové zákony považoval za prospešné pre Židov.
„Už dlhé roky považujem úplné oddelenie kultúr oboch národov [Židov a Nemcov] za podmienku bezkonfliktného spoločného nažívania… Ukončenie rozkladu mnohých židovských komunít, ktorý sa dial vďaka zmiešaným manželstvám, je preto zo židovského hľadiska vítaný.“
Židia nemali o nič menší záujem udržať svoju rasu čistú ako Nemci. Židia v Nemecku sa už dávno obávali, že sú postupne absorbovaní do väčšinovej nemeckej populácie a tak strácajú svoju židovskú identitu. Židovskí vodcovia sa už dlho snažili zabraňovať manželstvám mimo židovskej rasy.
Po prijatí norimberských zákonov sa situácia v Nemecku ukľudnila a takou zostala aj v nasledujúcich štyroch rokoch, to znamená do začiatku Druhej svetovej vojny. Pravdepodobne by to tak aj zostalo, pokiaľ by neprišla vojna.
Takéto teda boli vzťahy medzi nacistami a sionistami, hoci informácie o vzájomnej spolupráci nenájdeme v mainstreamových médiách, ani v oficiálnej historiografii. Naopak, tieto informácie sú starostlivo potláčané.
Sionistické hnutie
Sionistické hnutie bolo formálne založené v roku 1897 rakúsko-uhorským novinárom Theodorom Herzlom po vydaní jeho knihy „Der Judenstaat“, v ktorej volal po židovskej vlasti v Palestíne, v tej dobe pod osmanskou vládou. Aj keď hnutie formálne vzniklo vďaka Herzlovi, myšlienka o židovskej vlasti v Palestíne už kvasila dlhšie.
„Židovský štát: návrh moderného riešenia židovského problému“ od Theodora Herzla, v ktorej opisuje židovský problém a potrebu nájsť politicky-národné riešenie.
Sionistické hnutie hlásalo „návrat“ židovského národa – roztrúseného po celom svete (diaspóra) – do „svojej vlasti“ a „obnovenie“ židovskej vlády v krajine Izrael. Svetové židovstvo bolo v otázke sionizmu rozdelené. Niektorí Židia ho podporovali, ale iní nie. Naviac boli v sionizme mnohé veci nesprávne. Po prvé, väčšina Židov vo svete nemala žiadne korene v zemi Izraela, pretože asi 85 % Židov po svete bolo potomkami Chazarov, ktorí žili severne od Čierneho mora a nie semitských kmeňov z územia Palestíny. [Toto je predmetom sporov – pozri napríklad nasledujúci plagát]
Aj keď toto ponecháme stranou, veľa Židov sa v tom čase nechcelo usadiť v Palestíne. Páčilo sa im žiť tam, kde boli – najmä tým, ktorí sa prisťahovali do Ameriky. Väčšina amerických Židov verila, že Amerika je „Nový Jeruzalem“, aj keď existovali výnimky, ako napríklad Louis Brandeis, ktorý bol horlivým sionistom. Židia sa v Amerike cítili veľmi dobre, až do takej miery, že centrum svetovej židovskej moci sa presunulo do Ameriky. Nemali žiaden dôvod, prečo by mali odísť. Aj európskym Židom sa darilo dobre a medzinárodná židovská moc nad západnými krajinami závisela práve od toho, koľko Židov tam bolo.
Vytvorenie židovskej vlasti v Palestíne a prilákanie miliónov Židov do nej by znamenalo oslabenie židovskej moci v Amerike a Európe. Bohatí a vplyvní Židia – najmä v Amerike – začali využívať svoj vplyv a pokúšali sa sabotovať dohodu o odsune. Protisionistickí Židia v Európe a Amerike boli zdrojom väčšiny protinacistickej propagandy. Sionistickí Židia mali tendenciu spolupracovať s nemeckými nacistickými vodcami, pretože chceli, aby sa všetci nemeckí Židia presťahovali do Palestíny, zatiaľ čo Židia, ktorí boli proti sionizmu, spustili virulentnú protinemeckú propagandistickú kampaň a dokonca vyhlásili Nemecku vojnu.
Do roku 1939 dobrovoľne a pokojne emigrovalo viac ako dve tretiny nemeckých Židov, ktorým bolo povolené zobrať si aj svoj majetok. Dve tretiny nemeckého „židovského problému“ boli vyriešené pokojným spôsobom až do chvíle, kedy začala Druhá svetová vojna. Židovské prisťahovalectvo do Palestíny (Izraela) zastavili Britovia, ktorí mali politické problémy s Palestínčanmi, inak by väčšina zvyšných Židov mohla tiež odísť z Nemecka. Do októbra 1941 zostalo v Nemecku iba 160 000 Židov a v Rakúsku 40 000 Židov.
Vďaka Zmluve o odsune emigrovalo z Európy do Palestíny státisíce Židov. V septembri 1940 židovská spravodajská agentúra v Palestíne „Palcor“ uviedla, že z nemeckej ríše – vrátane Rakúska, Sudet, Čiech, Moravy a Nemecka – už prišlo 500 000 židovských emigrantov. Napriek tomu sa po roku 1950 tvrdilo, že celkový počet židovských emigrantov do Palestíny zo všetkých európskych krajín bol iba okolo 80 000. Čo sa stalo s ostatnými 420 000 Židmi? V roku 1940 pravdepodobne netušili, že neskôr sa o nich bude tvrdiť, že boli „splynovaní“!
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy
Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti
