23. apríla 2026
Pre tých katolíkov v Európe, ktorí počas návalov chvíľkovej psychickej slabosti ešte zvažujú, že pošlú do Vatikánu nejaký finančný príspevok, môže byť najnovšia umelecká prezentácia Vatikánu a teda katolíckej Cirkvi (!) na tohtoročnom Bienále v Benátkach ďalším dobrým dôvodom, prečo si radšej zobrať tabletky na upokojenie a nepúšťať sa do zbytočných dobrodružstiev.
https://www.wallpaper.com/art/exhibitions-shows/holy-see-pavilion-participants-venice-biennale-2026
Kolekcia mien, ktorá ovenčila „katolícku“ prezentáciu na tohtoročnom Bienále by síce mohla reprezentovať intelektuálnu stoku v Greenwich Village, alebo výročný zjazd prestarnutých, vyžitých a divokými večierkami ťažko skúšaných rockových, rapových a happenigových zombies vo Woodstocku, ale autentickú katolícku Cirkev len ťažko.
Už úvodná veta z článku na stránke Wallpaper, štylizovaná do kŕčovitej bohémskej bujarosti zlatej mládeže à la „roaring twenties“, keď hovoriť na párty o členoch kráľovskej rodiny prezývkami ako Didi a Bibi patrilo k známke hlbokého umeleckého zasvätenia, nás nenechá na pochybách, v akom svete sme sa ocitli a prečo je zbytočné ešte očakávať nejaký reálny katolícky kontext týchto kanáloidných buffonád:
„Pápež Lev XIV. síce tento týždeň bojuje s určitým svetovým lídrom, ale jeho vkus zostáva božský, ako ukáže vatikánsky pavilón na Bienále umenia v Benátkach v roku 2026.“
A rovnako „božské“ sú aj „meníčka“ na „zoznamíčku“ tvorcov prezentácie. Ale najprv kontext celého, určite finančne poriadne mastného candrbálu:
„Výstava s názvom „Ucho je okom duše“ vzdáva hold svätej Hildegarde z Bingenu z 12. storočia, nemeckej benediktínskej opátke (To máš radosť, však Hildegarda… ; pozn. aut.), ktorá okrem písania vedeckých diel a prežívania nebeských vízií bola aj plodnou hudobníčkou. Podľa tlačovej správy Svätej stolice téma reaguje na širšiu tému bienále Koyo Kouoh s názvom „V mollových tóninách“ a ponúkne návštevníkom „zvukovú modlitbu“ (A modlitba tancom nebude? To by ma ako katolíka dosť sklamalo…; pozn. aut.), nad ktorou sa môžu ticho zamyslieť. Komisár Svätej stolice kardinál José Tolentino de Mendonça poveril kurátorov Hansa Ulricha Obrista a Bena Vickersa, aby zostavili skupinu tvorivých osobností.“
No a kto by už mohol vzdať lepší hold katolíckej svätici než táto „éňo-néňo“ partička:
Hlavný umelecký projektant „ucha, ktoré je okom“, Alexander Kluge (ktorý nás medzičasom v marci opustil a odišiel pravdepodobne do filmárskeho neba), sa napríklad v rozhovore pre Paris Review stihol vyjadriť, že je pohanom: „Hoci nie som katolík a súc pôvodom protestant, som pohan, chápete?“
– Chápeme, milý Alexander, ale zadávatelia objednávky to zrejme nepochopili. A ďalšie mená na zozname nás napĺňajú rovnakou nádejou.
zdroj: gig-blog
Kto by nepoznal „starú mamu punk rocku“ Patti Smitthovú? Pochybuje snáď niekto o hĺbke jej poznania spirituality sv. Hildegardy? To nikdy… Najnovšie správy z umeleckých kuloárov nás napĺňajú nádejou: táto bývalá jehovistka sa, úplne nezáväzne samozrejme, nechala očariť, ako tvrdí, pápežom Františkom a jeho humanitárnou prácou. Nazvala ho „púpavou“ a ocenila jeho úsilie o „láskavejšiu Cirkev“. Jej výrok z roku 1975, v čase keď si Johnny Rotten ešte len pod vedením Malcoma McLarena pripínal prvé zicherky: „Ježiš zomrel za hriechy niekoho iného, ale nie za moje,“ svedčí o hlbokej teologickej erudícii, ktorá ju zrejme katapultovala do tohto projektu. Táto úctyhodná starena nedávno dokonca uviedla, že „nie je proti Ježišovi“, následkom čoho určite padol nebeským chórom kameň zo srdca, pretože mať v umeleckom svete nepriateľov, to by svedčilo o slabej inkluzívnosti Nebeského kráľovstva. Nakoniec sa jej benevolencia voči Cirkvi a Ježišovi potvrdila aj v tom, že odsúhlasila sv. Františka z Asissi ako svätca: „Bol to skutočný svätec, ktorý bojoval za ochranu životného prostredia.“
Ďalší duchovný a rockový gigant na zozname, Brian Eno sa dokonca narodil do katolíckej rodiny a bol pokrstený, čo je v zozname tvorcov vatikánskeho pavilónu na Bienále trochu kuriózum. Navštevoval katolícke školy, ale ako uvádza: teraz je „evanjelickým ateistom“. Podľa neho je náboženstvom aj hudba a svoju tvorbu označil za „svetskú kontemplatívnu atmosféru podobnú cirkvi“. A klinec do toho nakoniec – jeho vyznanie viery: „Som ateista, ale verím v náboženstvo“.
Tak, aby sme trochu pokročili: ďalej máme v katalógu Jima Jarmuscha, „režižéra“ svetového dosahu a dopadu. Ten bol v detstve anglikánom, ale podobne ako horeuvedení titáni múz, aj on pojal k organizovanému náboženstvu trvalú averziu, pretože, ako uvádza – nepáčilo sa mu, že musel chodiť s rodičmi do kostola. Dúfajme, že sa jeho averzia voči organizovanému náboženstvu nevzťahuje aj na peniaze z Vatikánskej banky. To by stavalo prelátov, ktorí si objednali jeho kreatívne ego pre služby evanjelizácie do nemilej situácie, žeby mu nemali ako zaplatiť.
Zostávajúce persóny, kvôli ich menšiemu umeleckému a dejinno-avantgardnému významu „len tak preletíme“, ako hovoril Felix Holzman blahej pamäti.
Máme tu Bhanu Kapilovú, britskú poetku a spisovateľku indického pôvodu, ktorá sa venuje feministickému postkoloniálnemu románu, potom Caterinu Barbieriovú, hudobnú skladateľku futuroelektronickej hudby, ktorej kompozície, ako píše časopis Brainwashed sú „dielom hyperinteligentného androida, ktorý objavil ľudské emócie a veľmi intenzívne ich prežíva“, aj Devonté Hynesa, dance-punkového speváka, ktorému je zrejme Smithová duchovnou babičkou.
No a máme tu aj známu tvár, proti ktorej protestovali francúzski katolícki tradicionalisti, mimoriadne avantgardnú organistku Kati Maloneovú (mimochodom, dúfam, že si čitatelia všimli a oceňujú nadštandardné zastúpenie žien na zozname, ako prejav rozvinutej synodálnosti Cirkvi) a o ktorej sme už na Christianitas.sk písali: https://christianitas.sk/v-bretonsku-sa-tradicni-katolici-postavili-na-odpor-a-zabranili-konaniu-ruhaveho-koncertu-v-kostole-starosta-zuri/
Teraz však určite Kati žiadni tradicionalisti v kreatívnosti brániť nebudú… Podobne ako undergroundovej, alternatívno rockovej speváčke Kazu Makinovej pôvodom z Japonska.
Máme tu aj praktizujúcu budhistku Meredith Monkovú, ktorá má za sebou úctyhodnú šnúru vzťahov, ale to nakoniec všetci títo angažovaní umelci s novoobjaveným katolíckym presahom. No a nesmie chýbať ani nigérijská vizuálna umelkyňa Otobong Nkangaová, žijúca toho času v belgických Antverpách. Tá skúma vo svojich úchvatných dielach (neodporúčam) témy neokolonializmu, ekologického násilia a ochrany životného prostredia.
Vynechal som snáď nejaké rúhanie, úchylku, blud či inú sofistikovane sa tváriacu horu umeleckých banalít, ktorá ešte dnes privádza do tranzu narcistických tajtrlíkov, čo aj po uplynutí storočia od trápnych úbohostí Tristana Tzaru či Marcela Duchampa cítia potrebu dokazovať svojmu okoliu, že otvárajú „nové brány“, a pritom len lezú do zasmradenej pivnice plnej zatuchnutých revolučných harabúrd? Pretože ak áno, tak mi je to jedno. Už skrátka nevládzem. Tento zoznam ma unavil viac, než celodenné kydanie hnoja na družstve. Život je príliš krátky na tieto zoznamy.
Vôbec nemusíme pochybovať o tom, že väčšinu do slniečkova opálených katolíkov, ktorí popri modlení neustále ladia gitaru a čuchnúc si k tzv. modernému umeniu (zrejme nie s dostatočným nádychom, aby zacítili smrad) neustále pociťujú nutkavé svrbivé zahanbenie zo svojich zaostalých spoluveriacich, ktorí tomu „nerozumejú“ (viď napríklad divadelné predstavenie Ježiš z Montrealu v SND) tento zoznam nesmierne osloví.
zdroj: wikimedia commons
Budú neveriacky krútiť hlavou, ako môže vôbec niekto potupiť takú zaslúžilú kultúrnu pracovníčku, akou je nepochybne „stará mama punk rocku“ (pre nás tmárov – stará baba Smithová), alebo „rockového zvukového čarodeja“ Briana Ena (inými slovami – starého dedka Ena), keď sa znížili z rockového piedestálu až k Vatikánu a Cirkvi a svojou účasťou na Bienále pod krídlami Svätej stolice konečne svetu ukážu, že tá Cirkev nie ja až taká temná, taká zaostalá, taká umelecky rigidná.
Určite budú chcieť aj diskutovať. Na to sú „kabrňáci“ a „kubelíci“. Lenže nielenže niet o čom, ale predovšetkým im treba povedať spolu s Donoso Cortésom, že im na ich diskusiu kašleme. V globále a úplne. Nech si zbalia svoje trápne post-procesuálne a post-moderné fidlikátka z katolíckych kostolov a idú preč. Väčšinu veriacich to absolútne nezaujíma.
Branislav Michalka
Zdroj: wallpaper.com, sprievodný obrazový ilustračný materiál, zdroj – gig-blog, wikimedia commons
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
