Časť prvá: Od škôlky až po vysoké školy
Výchova a vzdelávanie človeka sa začína už v maternici. Túto fázu však preskočíme. Teraz sa pozrime na tento problém z pohľadu koncepcie akademika Nikolaja Levašova, že človek vo svojom mimomaternicovom vývoji prechádza štyrmi evolučnými štádiami:
1. Štádium ZVIERATKA do 6 – 9 rokov
Mozog narodeného dieťaťa do 8 – 9 rokov („Podstata a Rozum.“) musí absorbovať určité minimálne kritické množstvo informácií na vytvorenie nervových obvodov mozogu, aby nezostal v štádiu „Mauglího“. V tomto kognitívnom štádiu nemá dieťa žiadne zákazy a obmedzenia vo svojom experimentovaní, pretože Zatiaľ nie sú žiadne skúsenosti, a tak ľahko skúša riešenia náhodne.
Do 7 rokov dostáva človek informácie v rodine a škôlke, kde ho spravidla učia učitelia, ktorí vyštudovali pedagogickú školu a samozrejme nemajú toľko vedomostí, ktoré by bolo potrebné odovzdať deťom. A čo je najdôležitejšie, učitelia úplne nepoznajú techniky kreativity a nerozumejú jej podstate, pretože… Toto ich v škole neučili. Takže z materskej školy odchádzajú deti, ktorým nebol vštepený záujem o vedomosti a kreativitu. Pýtajú sa dospelých veľa otázok, ale nedostávajú odpovede, ale počujú ako odpoveď: pôjdeš do školy a tam ťa všetko naučia a odpovedia na všetky tvoje otázky. Už od tohto veku sú mysle detí preplnené množstvom klišé a zákazov, ktoré znižujú záujem o vedomosti. Deťom z nejakého dôvodu nie je jasné, či by nemali robiť niečo iné, alebo či to majú robiť takto a nie inak.
A potom, aby človek prešiel evolučnou fázou inteligentného zvieraťa, musí mať čas vstúpiť do „evolučných dverí“, ktoré sa zatvárajú vo veku 16 – 18 rokov („Rusko v krivých zrkadlách“). Musí mať čas nazhromaždiť potrebné množstvo kvalitných informácií, aby mohol prejsť na úroveň skutočnej osoby.
2. Štádium ROZUMNÉHO ZVIERAŤA do 16 – 18 rokov
V škole však pri tlaku, ktorý deti zažívajú, učenie veľmi rýchlo omrzí. Navyše ich tam opäť neučia kreativite, lebo… Samotní učitelia nevedia, čo to je a aké techniky na to existujú. Tu je koniec školy a bežný študent je už unavený štúdiom a potom sú také výdobytky civilizácie – internet – všetko je tam, netreba sa učiť, iPhony, smartfóny, tablety, mobily – všetok pokrok ľudstva je v službách dnešných školákov. Odchádzajú zo školy a myslia si, že teraz ich na univerzite naučia robiť vynálezy, objavy, veľa sa naučia a stanú sa odborníkmi v tej či onej oblasti.
3. Štádium ČLOVEKA 18 – 33 rokov
Čas štúdia na univerzite však uplynie, absolvent dostane nejakú špecializáciu. Ale ani tu ho za 4 – 5 rokov nikto neučil kreativite, nepresviedčal ho, že to všetko pochádza od Boha alebo prírody. Tí najzvedavejší z nich zostávajú na postgraduálnom štúdiu, mysliac si, že sa pod vedením skúseného supervízora konečne zapoja do skutočnej kreativity. Potom sa však ukáže, že šéf pozná niekoľko techník na riešenie invenčných či vedeckých problémov, o ktoré sa delí so svojím absolventom. Vedecká excelentnosť vo všetkom zároveň vytvára dojem, že ľudia zaoberajúci sa vedeckým výskumom sú vyberaní. A potom systém ponúka na výber – vedeckú kariéru v súlade s paradigmami svetiel, zaručujúcu ochranu a pomerne prosperujúci život. Alebo si mladý bádateľ vyberie výskumnú tému, ktorú bude musieť celý život odkrývať, vzdelávať sa popri tom, nevšímať si úrady a neuznávať výsledky svojho výskumu, pretože išiel proti úradom… Potom život a boj, často s „veternými mlynmi“…
4. Štádium VYSOKO ROZVINUTÉHO ČLOVEKA
Po absolvovaní tohto štádia vývoja a odovzdaní získaných vedomostí cez seba, dosiahnutím pochopenia tohto poznania prostredníctvom osvietenia sa človek môže posunúť do štádia vysoko rozvinutého človeka, t.j. TVORCA, ktorého vývoj nemá hranice.
I. Kondrakov píše: „Intelektový potenciál každej spoločnosti pozostáva z intelektuálneho potenciálu každého člena spoločnosti a závisí od toho, ako vzdelávací systém v tejto spoločnosti prispieva k vzniku nadaných detí. V súčasných podmienkach sa hlavný dôraz kladie na vzdelávanie spotrebiteľov, ako to neustále tvrdili a hovoria nedávni ruskí ministri školstva. Moderné školy sú umiestnené v takých podmienkach, že mužská polovica nechodí do školy ako učitelia nielen pre nízke platy, ale aj pre nedostatočnú prestíž profesie učiteľa v modernej spoločnosti. Zatiaľ čo v sovietskom období bola dobrá polovica učiteľov v školách muži, ktorí spravidla nosili intelektuálny potenciál, ktorý z budúcich študentov vytvoril dôstojných intelektuálov.
Rozvoj výpočtovej techniky, vznik internetu, zavádzanie nových technológií, ktoré vám umožňujú okamžite prijímať takmer akékoľvek informácie bez toho, aby ste museli opustiť počítač alebo mobilný telefón. To malo za následok, že deti prestali chodiť do knižníc, čítať knihy, tvoriť rukami či získavať čo i len základné kutilské zručnosti. Samotný počítač, mobilné telefóny, smartfóny atď. technológia je obyčajná „barlička“ pre tých, ktorí si nechcú namáhať mozog a rozmýšľať. Študenti, ktorí si stiahli potrebné informácie potrebné na esej zo stránky, si ju ani neprečítajú. Internetovým systémom prechádza obrovské množstvo informácií, ktoré nie je možné v krátkom čase pokryť a dokonca ani pochopiť. Treba si uvedomiť, že pedagogika je stále založená na vecnom prístupe k vyučovaniu, a nie na metodickom. Preto školáci a študenti vo veku 15 – 19 rokov strácajú akýkoľvek záujem o vedu, techniku a humanitárne oblasti. Z nadobudnutých vedomostí nevedia syntetizovať nové. Informácie, ktoré dostávajú, nie sú pochopené, ale sú fragmentárne používané na „malé“ rozhovory medzi ich vlastným druhom. Napriek potenciálu, ktorý deti v sebe nesú, ho nevyužívajú, ale mrhajú na úplne nedôležité veci, ktoré človeka nerozvíjajú.
Napríklad prieskum medzi deťmi na Malej inžinierskej akadémii v Krasnojarsku v 90-tych rokoch ukázal, že z triedy 25 ľudí len 1 študent sníval o vede, 2 – 3 snívali o tom, že sa stanú inžiniermi, jeden bol športovec a zvyšok tvorili účtovníci a ekonómovia. Vo väčšine prípadov to bola voľba rodičov, ktorí nechápu, že technológia sa mení každých 15 rokov. Zároveň ich dieťa musí študovať 5 rokov na vysokej škole, potom rovnaký čas pracovať, potom musí ovládať nové technológie a často ísť do iných oblastí výroby, hlavne služieb.
Ako sa dostať z tohto začarovaného kruhu – jeden z problémov domácej pedagogiky a domáceho vzdelávania, ktorého vývojový vektor netvoria profesionáli, ale vládni funkcionári, ktorí orientujú ruské školstvo na analógy vzdelávania notoricky známeho Západu, ktorý viedli k deštrukcii domáceho vzdelávacieho systému?
Zo štúdií ruských a amerických vedcov je známe, že medzi narodenými deťmi je 98 % z nich náchylných na neštandardné myslenie, do veku šiestich rokov 37 % a do 7 – 17 %, zatiaľ čo v dospelosti ich zostáva iba 2 %. Z toho vyplýva, že výraz „nadané deti“ je poctou starej paradigme, keď verili, že všetko pochádza od Boha a prírody. Skúsenosti ukazujú, že deti, ktoré študovali v bežnej škole so sotva C známkami, ukázali svoj najlepší výkon na Small Engineering Academy (MIA). S radosťou sa zapájali do Kulibinových súťaží, pričom preukázali svoju vynaliezavosť a neštandardný prístup k riešeniu problémov, zatiaľ čo výborní a dobrí študenti dávali štandardné riešenia a neprekračovali to, čo bolo „rozumné“. Ukázalo sa, že žiaci C-čka sú väčšinou „zanedbávané“ deti, ktoré opustili nielen rodičia, ale aj učitelia. Z toho vyplýva, že takzvané „nadané deti“ sú normálne sa vyvíjajúce deti, ale stále nie je zaručené, že z nich budú vynikajúci ľudia. Preto by ste medzi normálnymi deťmi nemali hľadať žiadne špeciálne deti, musíte sa zaoberať všetkými deťmi. A na to potrebujú deti od prvého ročníka rozvíjať záujem o učenie. Ako sa to však dá urobiť, ak škola nemá talentovaných učiteľov mužov, ktorí by mohli problém vyriešiť? Je na to veľa umelých dôvodov.
Podobne je to aj so študentmi. Na univerzite sa žiaľ, podobne ako v škole, kreativita neučí, aj keď tam často učia profesionáli, ale učia svoje predmety, ale na kreativitu neexistuje technológia, pretože väčšinou to sami nepoznajú. V tomto smere nastal prechodný prelom, keď sa v 90. rokoch zaviedol predmet „Základy vedeckej a technickej tvorivosti“ ako voliteľný predmet. Ale opäť, učitelia ani s akademickými titulmi neboli pripravení vyučovať tento predmet. Tento kurz zvyčajne vyučoval doktor prírodných vied, hovoril o svojej tvorivej ceste a veril, že to stačí na to, aby zaujalo zvedavých študentov a pritiahlo ich k tvorivosti.
Ale, žiaľ, učitelia, aj keď mali nejaké zásluhy na vede, mohli študentom sprostredkovať jednu alebo dve zo svojich metód riešenia problému, ktoré vlastnili alebo našli v procese riešenia problému. To je extrémne nedostatočné na riešenie nových a neštandardných problémov, ktoré život prináša. A na to potrebujete ovládať metódy na riešenie neštandardných problémov, poznať zákonitosti vývoja systémov, s ktorými sa stretávate, neustále rozvíjať svoju tvorivú predstavivosť a poznať techniky na prekonávanie psychologických bariér. Inými slovami, musíte naučiť metodiku tvorivosti. V 90-tych rokoch bolo navrhnuté použiť v kurze „Základy vedeckej a technickej tvorivosti“ domácu teóriu invenčného riešenia problémov (TRIZ)1, ktorá obsahuje všetky vymenované prvky. Ale opäť neboli žiadni učitelia vyškolení na tento účel a ako vždy: chceli to najlepšie, ale dopadlo to ako vždy.
Vždy treba pamätať na to, že proces učenia sprevádza človeka po celý život, inak dôjde k stagnácii a predčasnej intelektuálnej smrti.
Na našej univerzite sa 5 rokov čítali „Základy vedeckej a technickej tvorivosti“ ako voliteľný predmet. Študentom sa tento predmet páčil, pretože… prinútil ich zamyslieť sa. Počas vyučovania sa riešilo veľké množstvo invenčných a vedeckých problémov, študenti ovládali väčšinu nástrojov TRIZ, ktoré im umožnili zničiť stereotypné myslenie. Čítala ju učiteľka, ktorá vyštudovala Inštitút invenčnej kreativity a ovláda TRIZ a zahraničné metódy riešenia problémov. Žiakom sa predmet páčil a aktívne sa zapájali do mnohých učebných úloh. Na materskej univerzite sa však rozhodlo nahradiť tento predmet „Základy nanotechnológií“, ktoré nebolo možné zaradiť do programu, ale bolo možné absolvovať niekoľko prednášok na predmet „Úvod do odboru“ alebo napr. Inovatívne technológie v…“. Po 5 rokoch však v súvislosti s prechodom na bakalárske štúdium (zámorský „zázrak“) bol z programov odstránený predmet „Základy nanotechnológie“. .
Treba si uvedomiť, že súčasní študenti, napriek tomu, že vlastnia počítač, mobily a inú modernú techniku, do 17 – 18 rokov sa u nich formuje inertné myslenie, charakteristické pre vyššie spomínaných 98 % štandardne zmýšľajúcich ľudí, ktorí nemajú motiváciu stať sa vynálezcami a vedcami, spisovateľmi, básnikmi, historikmi atď. atď., pretože vzdelávací systém, spoločnosť a médiá ich smerujú ku konzumnému postoju k životu. Takíto študenti sa pravdepodobne nestanú skutočnými vynálezcami, vedcami alebo vynikajúcimi humanistami.
Je potrebné pripravovať už od škôlky neškatuľkovo uvažujúce deti, keď takýchto deti zostane v rozmedzí 37 – 17 %, prípadne aj skôr. Preto Ušinsky, A.V. Suchomlinsky, Š.F. Amonašvili, S.N. Lysenková, V.F. Šatalov, E.N. Ilyin a ďalší inovatívni učitelia, ktorí zamerali deti na dosiahnutie úspechu vo vzdelávaní, vytvorili svoje vlastné pedagogické systémy.
Prvá skúsenosť stavu úspechu položí základ pre súčasné a budúce úspechy dieťaťa: „Dieťa má víziu sveta,“ poznamenal A.V. Suchomlinsky, je jedinečný umelecký výtvor. Obraz, ktorý vníma a zároveň vytvára dieťa, nesie jasné emocionálne sfarbenie. Deti prežívajú intenzívnu radosť, keď vnímajú obrazy okolitého sveta a pridávajú k nim niečo zo svojej fantázie. Emocionálne bohatstvo vnímania je duchovným nábojom detskej tvorivosti.
„Vtláčaním hotových právd, zovšeobecnení a záverov do detských hláv,“ poznamenal V.A. Suchomlinsky, „učiteľ niekedy nedáva deťom príležitosť čo i len priblížiť sa k zdroju myslenia a živému slovu a zväzuje im krídla snov, fantázie a kreativity“. V skutočnosti tým, že každý deň vytvára štandardné myslenie, učiteľ kladie silnú psychologickú bariéru, ktorú priemerný študent nedokáže prekonať. Suchomlinsky prisúdil osobitnú úlohu poézii pri rozvoji tvorivosti detí. Osobitne zdôraznil: „…bez poetického, citového a estetického prúdu nie je možný plný duševný rozvoj dieťaťa.“
Úspech v didaktike a teórii výchovy je charakterizovaný dosahovaním dobrých výsledkov v práci a štúdiu. Úspech predpokladá, že tí, ktorí sa oň usilujú, majú ciele, motiváciu a prostriedky. Úspech a motivácia majú v učení inverzný vzťah. Túžba vedieť viac a lepšie, sa umocňuje, ak proces učenia sa nových vecí, sprevádza osobný úspech študenta.
Dopriať deťom radosť z práce, radosť z úspechu v učení, prebudiť v ich srdciach pocit hrdosti a vlastnej hodnoty – to je prvé prikázanie učiteľa a vychovávateľa. Úspech v učení je jediným zdrojom vnútornej sily študenta, ktorý vytvára energiu na prekonávanie ťažkostí a túžbu učiť sa. Túžba učiť sa prichádza len s úspechom v učení. Bez učiteľa, ktorý vie riešiť vedecké a technické problémy, sa tento problém v moderných podmienkach vyriešiť nedá.
Využívanie moderných foriem vzdelávania – vedenie dištančných súťaží, kurzov pre nadané deti a pod. aktivity problém neriešia – ide opäť len o prácu s „nezanedbávanými“ deťmi. A krajina potrebuje personál, a to vo veľkom počte. Musia byť schopní riešiť problémy, ktorým spoločnosť čelí, a to nie školením veľkého počtu manažérov, ale školením vysokokvalifikovaných pracovníkov vo vede, technike a humanitárnej oblasti, ktorí rozumejú a sú schopní robiť konkrétne veci vo svojom odbore a činnosti.
Na dosiahnutie cieľa učiteľ pomocou vhodného nástroja (vyučovacieho nástroja, metódy, techniky, ako aj intelektuálnej a emocionálnej interakcie) ovplyvňuje žiaka. Vďaka tomu ho môže napríklad naučiť algoritmus alebo pravidlo (nástroj), pomocou ktorého študent vyrieši problém a v konečnom dôsledku získa daný výsledok. V ideálnom prípade by mal zodpovedať tomu, čo sa očakáva, t.j. úspechu.“
Pokračovanie…
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info
Post Views:
19
