V predchádzajúcej časti sme videli, že náboženstvo – súhrn právd o Bohu a povinností, ktoré sme mu dlžní – je záležitosťou spravodlivosti.
Prirodzeným svetlom nepomáhaného ľudského rozumu môžeme vedieť, že Boh existuje a má určité vlastnosti a charakteristiky. Pretože je dobrota, pravda a moc sama osebe, sme mu povinní láskou, úctou, súhlasom a poslušnosťou.
Ale pretože Boh je nekonečný vo všetkých dokonalostiach a pretože nás stvoril a udržiava v bytí, existuje medzi ním a nami nekonečný nepomer. Nie sme schopní splniť si svoje povinnosti voči nemu v plnej miere a ako takí nemôžeme dosiahnuť vzťah rovnosti, ani urobiť Boha naším dlžníkom.
Nikdy nemôžeme povedať, že sme ho dostatočne milovali, alebo že sme si ho dostatočne uctili atď.
V tomto seriáli sme sa zamerali na to, prečo je náboženstvo potrebné samo osebe – teda v koncepcii náboženstva ako takého, ako aj toho, kto je Boh a čím sme my vo vzťahu k nemu. Po tom, čo sme stanovili, že primárny význam má tento pojem náboženstva, a ukázali sme, že náboženstvo je úplne neoddiskutovateľnou povinnosťou každého rozumného tvora, môžeme teraz uznať, že ako sekundárny aspekt je náboženstvo potrebné a užitočné aj ako pojmový základ nasledujúcich dobier:
Niektoré z týchto dobier môžu existovať a istý čas pretrvávať v prostredí bez akéhokoľvek náboženstva. Dôležité však je, že pojmovo spočívajú na existencii Boha, ktorého poznávame prirodzeným rozumom, a že z tohto poznania a z príslušných povinností profitujú.
Všetko to však sprevádza významná kvalifikácia. Je nevyhnutné, aby sme si uvedomili, že úžitok pre tieto dobrá je druhotným vedľajším produktom náboženstva. Prijatie náboženstva len kvôli týmto dobrám môže viesť ku katastrofe, ako o tom budeme hovoriť.
V tomto prehľade budeme sledovať predovšetkým mons. Glenna’na spracovanie tejto problematiky.
Osobné šťastie a odmena od Boha
Ako rozumné stvorenia máme každý z nás intelekt aj vôľu.
Z tohto dôvodu nás poznanie pravdy a vlastnenie dobra uspokojuje a prináša nám šťastie.
Obe, pravda i dobro, odpovedajú na najhlbšie potreby človeka: náš intelekt je stvorený pre pravdu a usiluje sa poznať to, čo je pravdivé, a naša vôľa je stvorená pre dobro a to, čo je dobré.
V predchádzajúcej časti sme videli, že Boh je najvyššia pravda a dobro samo. On je dokonalé a nekonečné dobro a práve prostredníctvom náboženstva sa človek dostáva až k Bohu, poznáva ho a zároveň si ho osvojuje, nakoľko je toho naša prirodzenosť schopná.
Ako také, hoci náboženstvo zostáva pre človeka objektívnou povinnosťou bez ohľadu na odmenu alebo trest, predsa len platí, že trvalé šťastie jednotlivca tu a teraz, v tomto živote, je možné len prostredníctvom poznania Boha a plnenia našich povinností voči nemu.
Toto bolo skutočne samozrejmosťou mnohých starovekých filozofov, ktorí nemali k dispozícii zjavené náboženstvo Izraela alebo Cirkvi. Je to totiž pravda poznateľná iba rozumom.
Morálka je náboženská, aj keď je ‘svetská’
Mnohí katolíci majú tendenciu odlišovať záležitosti prirodzeného práva – ako je nemorálnosť potratov alebo úžery – od náboženstva.
To je do značnej miery pravda. Máme na mysli to, že výrok: “potraty/úžera/atď. sú nemorálne” je výrokom prirodzeného zákona, poznateľného ľudským rozumom bez pomoci nadprirodzeného zjavenia. Chceme tým povedať, že nie je potrebné byť kresťanom, aby sme uznali nemorálnosť týchto činov.
Toto rozlíšenie slúži aj na odlíšenie morálnych imperatívov prirodzeného zákona od imperatívov Cirkvi, ktoré sú záväzné len pre jej členov (napríklad povinnosť zdržiavať sa mäsa v piatky a prijímať sviatosti).
Z iného pohľadu je však morálka skutočne náboženskou skutočnosťou (prirodzene chápanou) a náboženstvo je nevyhnutné ako jej konečný pojmový základ. Mons. Paul J. Glenn píše:
Morálka spočíva vo vzťahu, ktorý existuje medzi slobodnou ľudskou činnosťou na jednej strane a Večným zákonom (t. j, Božím rozumom a vôľou) alebo, jedným slovom, samotným Bohom na strane druhej.
Na prirodzený zákon ako taký, vysvetľuje svätý Tomáš Akvinský, je “účasťou večného zákona v rozumnom tvorovi.”Tento večný zákon je vtlačený do každej ľudskej bytosti a usmerňuje nás k našim správnym prirodzeným cieľom:
‘Svetlo prirodzeného rozumu, pomocou ktorého rozoznávame, čo je dobré a čo je zlé, čo je funkciou prirodzeného zákona, nie je nič iné ako odtlačok Božieho svetla v nás.’
Z tohto dôvodu, hoci sa morálka netýka nadprirodzeného zjavenia, týka sa Boha – ktorý je zákonodarcom a sankciou každého morálneho zákona a správnym cieľom všetkých našich činov.
Ak je poslušnosť voči tomuto morálnemu zákonu povinnosťou, ktorú máme voči Bohu, zjavne súvisí aj s náboženstvom (ako sme ho definovali). Bez Boha, nášho poznania o ňom a našich povinností voči nemu je morálka denaturovaná. Tí, čo nemajú náboženstvo, sa snažia tomuto problému vyhnúť rôznymi spôsobmi, ale zdá sa, že bez Zákonodarcu si nemožno predstaviť objektívny morálny zákon – tak či onak, skončíme pri subjektívnych názoroch.
Svedomie samo o sebe nemôže vyplniť túto medzeru, pretože bez uvedomenia si, že úsudok svedomia sa vzťahuje na zákon Najvyššieho Zákonodarcu, je aj svedomie denaturované a možno ho považovať len za súkromný predsudok alebo chemickú funkciu mozgu.
To nás následne vedie k širšej spoločenskej potrebe náboženstva.
Vonkajšia nevyhnutnosť náboženstva pre vzťahy s blížnymi
Manželstvo je prirodzená inštitúcia, zmluva medzi mužom a ženou, ktorej podmienky sú do značnej miery poznateľné z povahy vecí (t. j. z prirodzenosti), súvisia s ústredným významom plodenia a výchovy detí) a len prostredníctvom rozumu.
Napriek tomu je známe, že rodinný život so sebou prináša výzvy a povinnosti, z ktorých niektoré sú niekedy ťažké – iné sú vždy ťažké.
Religia, hovorí Glenn, je kľúčová pre to, aby rodičom pomohla uvedomiť si dôležitosť a dobro týchto povinností, a tak ich plniť. Uznanie, že Boh a jeho zákon sú zvrchované – a že budeme súdení na základe dodržiavania tohto morálneho zákona – je ďalším mocným prostriedkom, vďaka ktorému sa rodičia a manželia udržiavajú vo svojich povinnostiach a vzájomnej láske voči sebe navzájom a deťom, ktoré musia milovať, podporovať, pracovať pre, a vychovávať.
Podobne je náboženstvo potrebné na to, aby sa akékoľvek ľudské bratstvo stalo skutočnosťou.
Francúzska revolúcia (a jej dedičia v slobodomurárstve, komunizme a iných naturalistických hnutiach) zaobchádza s bratstvom a ľudským bratstvom bez náležitého ohľadu na Boha, ktorý nás všetkých stvoril. Tvrdenie, že náš blížny je náš brat, vyznieva naprázdno, ak nemáme aj spoločného otca a týmto spoločným Otcom je Boh.
Nikto nemôže tvrdiť, že Boh je jeho Otec, ak je mu ľahostajné, aký Boh v skutočnosti je a čo od nás a pre nás chce. Preto je náboženstvo nevyhnutné pre akýkoľvek zmysel ľudského bratstva.
Ale toto náboženstvo musí byť, samozrejme, pravdivé. Predbiehali by sme, keby sme hovorili o Cirkvi, nadprirodzenej spoločnosti pre Bohom’zjavené náboženstvo, ale pre budúcnosť môžeme pridať aj komentár svätého Cypriána’
Nemôže mať Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za matku.
Všetky tieto body, zasa poukazuje na nevyhnutnosť náboženstva pre samotnú občiansku spoločnosť.
Vonkajšia nevyhnutnosť náboženstva pre spoločnosť
Všetko, o čom sme už hovorili, predstavuje pre spoločnosť dôležitý prínos – ale samotná spoločnosť je pre svoju vlastnú legitimitu a dobré fungovanie závislá od jasného pojmu náboženstva.
Prirodzené právo, ktoré, ako sme už videli, je účasťou na večnom práve, je samo osebe základom ľudského práva. Ľudské právo existuje preto, aby špecifikovalo prirodzené právo v spoločnosti a aby v súlade s ním upravovalo ostatné záležitosti (t. j, bez toho, aby mu odporovali.“
Z dôvodu závislosti ľudského práva od prirodzeného práva je bezpečným základom práva a občianskej autority náboženstvo t. j. uznanie Boha a našich povinností voči nemu . Glenn píše:
[V]ykonávanie akejkoľvek autority je vždy náboženským aktom. Je to tiché odvolávanie sa na vyššiu (a v konečnom dôsledku najvyššiu) autoritu, ktorá ustanovila alebo schválila vládcu na jeho mieste a bude ho v ňom podporovať.
Boh ako prirodzene poznateľný zdroj všetkej moci a autority je zasa najvyššou sankciou občianskej moci a autority.
Je ťažké podceňovať, aké je to dôležité. Bez Boha a prirodzeného zákona je spoločnosť vydaná na milosť a nemilosť tomu ktorému vojvodcovi, sprisahancovi alebo davu, ktorý má dostatočnú silu a nedostatok škrupúľ na uchopenie moci.
Bez Boha je každá vláda len mocou a dôvodom na dodržiavanie zákona je hrozba tejto moci a jej trest.
Naproti tomu, ak je základom občianskej moci zvrchovane dobrý, spravodlivý a milujúci Boh, poddaní môžu poslušnosť považovať za povinnosť voči samotnému Bohu.
Boh navyše poskytuje objektívne meradlo, podľa ktorého možno posudzovať konanie a zákony. Bez Boha by ľudské zákony mohli byť také tyranské a iracionálne, ako si želá vojvodca, kabala alebo dav. S ním vieme, že nariadenia, ktoré sú iracionálne, alebo nariadené v rozpore so všeobecným dobrom, alebo vydané ako obyčajný rozmar, nie sú žiadnymi zákonmi – sú to skôr “akty násilia ako zákony.” Neexistuje väčšia ochrana skutočnej slobody ako Boh a pravé náboženstvo.
Podobne nám to poskytuje čistotu svedomia: keď nižšia autorita štátu vládne proti vyššej autorite Boha (alebo si dovoľuje uzurpovať jeho miesto), jasný pohľad na pravé náboženstvo nám umožňuje povedať, že sme povinní poslúchať Boha a nie ľudskú autoritu; a že nie sme menšími služobníkmi tej druhej, keď sa snažíme slúžiť predovšetkým Bohu.
Nakoniec môžeme vedieť, že akákoľvek nespravodlivosť, ktorú môžeme na tomto svete utrpieť, sa vzťahuje na vyššiu (a skutočne najvyššiu) autoritu, ktorej súd bude vždy spravodlivý a ku ktorej sa môžeme vždy obrátiť v modlitbe.
Záver
V tomto diele sme videli, že náboženstvo poskytuje dôležité výhody pre jednotlivca, pre rodiny a spoločnosť, pre národ a občiansku autoritu.
Nehovorili sme o nevyhnutnosti prijatia pravého náboženstva takýmito skupinami, pretože to by sme v tejto fáze predbiehali. Napriek tomu zatiaľ uznajme, že ide o skutočnú povinnosť.
Utilitárne výhody náboženstva sú však druhoradé v porovnaní s realitou toho, čo náboženstvo predstavuje – totiž pravdy a povinnosti, ktoré viažu človeka k Bohu, ktoré musí akceptovať a odovzdať mu ako vec spravodlivosti. Je nevyhnutné, aby sme to pochopili, pretože inak sa môžeme na tejto ceste ocitnúť v ťažkostiach.
Napr. našu dôveru môže podkopať skúsenosť, alebo špekulatívne argumenty o opaku. Čo potom? Ak sme založili skleslé prijímanie náboženstva na jeho úlohe pri zabezpečovaní a ochrane takýchto druhotných dobier a potom o tejto úlohe pochybujeme, môžeme skončiť tak, že o náboženstve úplne zapochybujeme.
Tento nešťastný obrat je bežný: mnohí ľudia prijali náboženstvo na základe utilitárnych dôvodov (myslia si, že ich robí šťastnými, že je dobré pre ich manželstvo alebo že je to spôsob, ako sa dopracovať k ‘základnejšej’ spoločnosti), aby sa potom sklamali a odpadli.
Je pravda, že uznanie existencie jedinej Najvyššej bytosti, stvoriteľa a vládcu bytia, je hlavným prostriedkom, ktorým môže občianska spoločnosť zabezpečiť mier a slobodu svojich občanov a zakoreniť sa v tom, čo je pravdivé, dobré a správne.
To, že náboženstvo má osobný, morálny, sociálny a právny prínos, však možno chápať len ako výsledok plnenia našich objektívnych povinností voči Bohu, ktoré sú poznateľné prostredníctvom nepomáhaného ľudského rozumu.
Náboženské povinnosti plníme preto, lebo sú nevyhnutné samy osebe.
Dole sú prvé tri časti tohto seriálu o základných argumentoch pre tvrdenia Katolíckej cirkvi:
Kresťania majú prísnu povinnosť rozvíjať svoje porozumenie viere
Vyznanie je faktom života. Tu’je dôvod
Každý musí poznať, milovať, slúžiť a uctievať Boha. Tu’je prečo
Pozrite si aj pokračovanie seriálu o nprirodzenej teológii jednoducho:
Boh existuje. Je však jeho existencia samozrejmá?“
Dá sa existencia Boha dokázať?
Božiu’existenciu možno spoznať svetlom prirodzeného rozumu
Bez Boha nemôže existovať nič iné
Stvorené bytosti nemôžu byť zdrojom stvorenia. Môže ním byť iba Boh
Katolícka cirkev učí, že ľudia môžu poznať existenciu Boha iba prostredníctvom rozumu
Filozofie nemôžu riešiť problémy človeka. Dokáže to len pravá filozofia
Nietzsche a Kant vás nevedú k pravde. Scholastická filozofia áno
