20. novembra 2026
Mesiac november priniesol na Slovensku zaujímavý moment: premiérove vyjadrenia o možnom sfalšovaní referenda o vstupe do Európskej únie otvorili Pandorinu skrinku možného vystúpenia Slovenska z EÚ. Čo potom? Návrat do roku 2004 už nikdy nebude možný. Možno by sme však mohli založiť vlastnú konzervatívnu Stredoeurópsku úniu na základoch bývalej monarchie Habsburgovcov…

Pochybný vstup?
Premiér SR Robert Fico začiatkom tohto mesiaca šokoval slovenskú verejnosť, keď sa vyjadril, že referendum o vstupe našej krajiny do Európskej únie bolo (?) sfalšované. Denník SME:
„Opozícia ostro kritizuje výroky premiéra Roberta Fica (Smer) o tom, že bolo referendum o vstupe Slovenska do EÚ sfalšované. Premiér sa tak vyjadril počas piatkovej diskusie s bývalým prezidentom Českej republiky Václavom Klausom pri príležitosti otvorenia Akadémie sociálnej demokracie.
Fico povedal, že referendum sprevádzalo veľké nadšenie, no bolo veľmi tesné. Vyhlásil, že keby referendum nebolo sfalšované, tak by nebolo úspešné.“
(https://www.sme.sk/domov/c/fico-hovori-o-sfalsovanom-referende-o-eu-podla-opozicie-bluzni)
Samozrejme, tieto slová otvárajú legitimitu o našom vstupe do Európskej únie, ktorá sa snaží privlastňovať si čoraz väčšie právomoci na úkor národných parlamentov. Lenže nejde len o tento samotný aspekt.
Európska únia má extrémne nebezpečnú tendenciu „priťahovať skrutky“ vo vojne medzi Ukrajinou a Ruskom. Len za posledné dva týždne sme sa dozvedeli, že na Ukrajine pôsobia francúzski vojaci, nemecký kancelár „vydiera“ (slovami R. Fica) zvyšok bloku, aby naďalej podporoval Zelenského režim absolútne šialenými finančnými čiastkami a Nemecko tiež vyvíja a nakupuje zbrane dlhého dosahu (vrátane hypersonických rakiet), údajne na odstrašenie Ruska.
Aj preto sa šéfredaktor denníka Marker Jaroslav Daniška vyjadril v nasledujúcom zmysle:
„Merz je pritom iba pokusom o zradikalizovanie toho, v čom už sme… Preto začína záležať na inej veci. Na myslení o tom, ako bude náš štát fungovať vo svete bez EÚ. My, samozrejme, úniu nepovalíme, tak ako sme nerozhodli o konci Rakúsko-Uhorska, konci komunistického bloku alebo rozpade Česko-Slovenska. Štátne celky sa vždy rozpadajú v centre, aj EÚ skončí jedného dňa v Berlíne. Varovaní, že sme na tejto ceste, je už dosť. Zadaním pre našu dobu začína byť, ako má vyzerať náš štát deň (rok, dekádu) potom.“
(https://marker.sk/clanky/2229/o-com-nas-merz-nuti-rozmyslat-a-je-to-dobre)
A presne na túto otázku sa pokúsi odpovedať aj tento článok.
Slovensko bez EÚ
V prvom rade si treba ujasniť jednu zásadnú vec: návrat do roku 2004 a do úplnej samostatnosti Slovenska nie je možný a nazdávam sa, že nie je ani v záujme slovenského národa. Jednak, doba sa už pohla a my nežijeme v roku 2004. Odvtedy sme prežili finančnú krízu, útek Ameriky z Afganistanu (rozumej „pád americkej nedotknuteľnosti“), migračnú vlnu roku 2015, covid, naďalej prebieha vojna na Ukrajine, migračné vlny po roku 2020, a sledujeme zásadný vzostup Číny.
Slovenský národ je skrátka príliš malý a tiež príliš názorovo rozdelený na to, aby dokázal osamote čeliť týmto civilizačným trendom. Ukazuje sa tiež, že brexit spôsobil Británii skutočne zničujúce ekonomické údery. A možno by sme ani nepotrebovali podobne ladený „slovexit“ – ak začne strmejšie padať nemecká ekonomika (novinky z korporácií Volkswagen a Mercedes sú vskutku apokalyptickým znamením), tak na ňu naviazané slovenské hospodárstvo bez milosti strhne so sebou.
Osamotené Slovensko by tiež bolo hračkou v hre veľmocí. Dobre, vymanili by sme sa z gravitácie Bruselu, ale čo ďalej? Zrejme majú pravdu liberáli, keď hovoria, že by sme sa mohli stať satelitom Moskvy; že by sme sa mohli stať druhým Bieloruskom, ak nie aj hneď, azda časom. Skrátka, spadli by sme z blata do kaluže a, nazdávam sa, že to nie je v záujme nášho národa. Už sme raz boli súčasťou východného bloku a mali sme vlastne rovnaké postavenie, aké máme teraz pod Bruselom.
Krajiny stredu
Avšak východný a západný blok nie sú našimi jediným historickými skúsenosťami. Máme ešte jednu, ktorá bola najdlhšia a napriek nekonečným prívalom nenávistnej propagandy, trúfnem si povedať, aj najšťastnejšia – a bola ním naša existencia v Habsburskej ríši.
V prvom rade, na rozdiel od projektov východného a západného bloku, existencia samostatnej stredoeurópskej ríše stála na historicko-geografickej realite. Kniha britského historika Martyna Radyho s názvom Medzipriestor – nový pohľad na dejiny strednej Európy (v angličtine má kniha dokonca krásny názov, akoby inšpirovaný Tolkienom, The Middle Kingdoms) prichádza s tézou, že na strednú Európu treba nazerať ako na celok. Stredná Európa bola podľa autora akýmsi kvázi jednotným celkom už za Rímskej ríše, v stredoveku, novoveku a je aj dnes. 400-ročná existencia ríše Habsburgovcov, ktorá sa rozprestierala od západu Rakúska po západ dnešnej Ukrajiny, v podstate len odrážala tento fakt.
Z britského pohľadu je vnímanie Slovenska mimo stredoeurópskeho rámca zrejme rovnako nezmyselné ako vnímanie Walesu bez britského rámca z nášho pohľadu. A to je možno ten pravý dôvod, prečo sú si stredoeurópske národy odrazu tak blízke v mnohých názorových postojoch. Vždy sme si boli blízki, len sme na to zabudli. Pripomenuli nám to až existenčné hrozby 21. storočia.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
Habsburská monarchia 1.0
Habsburská monarchia vznikla v roku 1526 pod tlakom vonkajších udalostí a predovšetkým drvivej porážky Uhorska v bitke pri Moháči. Osmanská ríša bola superveľmoc, ktorá by poľahky dokázala prehltnúť malé rozdrobené kráľovstvá a kniežatstvá strednej Európy, podobne, ako sa jej to podarilo v prípade Balkánu. Nespochybniteľným faktom zostáva, že obzvlášť nás, Slovákov, toto spojenie so susednými stredoeurópskymi krajinami zachránilo, keďže i tie začali financovať vojenské opevnenia, armády i generálov na našom území. Skrátka, už sme na to neboli sami (spolu s Maďarmi).
Odvtedy sa na dlhé stáročia stala monarchia na čele s Habsburgovcami osobitnou európskou superveľmocou, ktorej vojenská sila a vplyv sa dokázali vyrovnať Británii, Francúzsku, Prusku i tomu Rusku. Súštátie stredoeurópskych národov dokázalo tak na bojiskách, ako aj v rokovacích sálach hájiť záujmy svoje i svojich národov, pokým tie stáli v jednom šíku.
Bola to do značnej miery Habsburská monarchia, kto zastavil osmanskú expanziu do Európy z našej strany a následne dokonca oslobodil významné časti Balkánu spod jarma islamu. Okrem moslimskej expanzie sme dokázali zastaviť aj francúzsku expanziu (najmä kráľ Ľudovít XIV. seba samého vnímal ako „nového Alexandra Veľkého“) i protestantskú expanziu. Skrátka, to, čo sme potrebovali vyriešiť, sme zvyčajne aj vyriešili bez toho, žeby sme museli šúchať nožičkami na koberci u nejakých mocných susedov.
A bol tu ešte jeden dôležitý aspekt: z katolíckeho pohľadu Habsburská monarchia stála v podstate vždy na správnej strane dejín. Nebáli sme sa vstúpiť do boja, keď bolo treba, no naše vojny boli čestné a nesebecké.
Prečo nie?
Otázka dňa teda znie: Prečo sa k tomuto úspešnému projektu opätovne nevrátiť? Habsburská monarchia zanikla v roku 1918 v dôsledku vyčerpávajúcej svetovej vojny a zdrvujúcemu vonkajšiemu tlaku víťazných mocností. Ale situácia v roku 2026 sa viac ponáša na situáciu spred 500 rokov ako na situáciu po I. svetovej vojne. Inými slovami: vonkajšie okolnosti opäť raz pôsobia na strednú Európu dostredivými silami a nie naopak.
Založenie konzervatívnej stredoeurópskej únie, akejsi „Habsburskej monarchie 2.0“ by do budúcich desaťročí prinieslo našim národom hneď niekoľko už na prvý pohľad viditeľných výhod, ako napríklad:
– spoločná obranná politika zameraná na ochranu proti prípadným vojenským nepriateľom;
– spoločná ochranná politika zameraná na ochranu našich národov voči woke ideológii, plazivému rozširovaniu sa islamu v našich krajinách, ako aj ďalších neeurópskych a protikresťanských ideológií;
– ako súčasť väčšej stredoeurópskej únie by Slovensko nebolo len vnútrozemským štátom, ale malo by prístup k moriam, čo je dôležité predovšetkým z ekonomického hľadiska a z hľadiska sebestačnosti a prežitia takéhoto súštátia;
– namiesto toho, aby boli Slovensko a Slovania na periférii Bruselu či Moskvy, mohli by sa stať srdcom stredoeurópskej ríše, ako to plánoval aj František Ferdinand d’Este;
– takýto celok by sa mohol stať počiatkom obnovy Európy a možno i celého západného sveta. Nenaplnili by sa tak slová Jána Pavla II. o historickej úlohe Slovákov?
Budeme bojovať o prežitie
Samozrejme, je tu aj jedno veľké „Ale“. Na všetko vyššie vymenované treba mať politicky dlhodobejšiu jednotnú konzervatívnu líniu. Niečo, čo predviedol napríklad prezident Bukele v Salvádore. Veľkou výhodou národov strednej Európy je, že sú vo svojej podstate konzervatívne, čo dnes a denne preukazujú na medzinárodnej úrovni. A nemýľme sa: budeme bojovať o prežitie, veď moslimov bude už zanedlho viac ako kresťanov a tí sa s nami v rukavičkách maznať nebudú (na rozdiel od nášho prístupu a správania voči nim).
Ale pravdou je, že na prežitie našich národov aj do 22. storočia bude musieť tzv. Stredoeurópska únia opustiť systém liberálnej demokracie a nastaviť sa prinajmenšom na takzvanú „iliberálnu demokraciu“ orbánovského štýlu. Ani to však nemusí úplne stačiť, ako vidno aj na príklade súčasného Maďarska pod vedením P. Magyara.
Na dosiahnutie tohto statusu a na čo najužšie priblíženie sa našich krajín, by naše národy opäť raz mohli a mali zvážiť pozvanie niektorého z členov rodiny Habsburgocvov, ktorí sa dodnes vyznačujú hlbokými konzervatívnymi a katolíckymi princípmi.
Nazdávam sa, že ak sa v USA, Poľsku a prípadnej Stredoeurópskej únii podarí dosiahnuť to, čo v Salvádore vďaka Nayibovi Bukelemu, západný svet môže byť zachránený. A o to predsa ide predovšetkým.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!






