Najslávnejší nemecký progresívny a „sociálny“ kňaz odchádza do dôchodku: Do svojej farnosti umiestnil aj automat na kondómy –

2. októbra 2026  

Cirkev Spoločnosť
  Cirkevná kríza, LGBT, Modernizmus, Progresivizmus

P. Franz Meurer, známy progresívny kňaz z Kolína nad Rýnom, odchádza vo veku 75 rokov do dôchodku a presťahuje sa do domova pre seniorov, kde však zostane aktívny. Je známy častým vystupovaním v médiách, jazdou na bicykli, premenou svojej farnosti na rozsiahlu sieť sociálnej pomoci, ale aj postojmi, ktoré sa dostávajú do rozporu s morálkou a náukou Cirkvi.

Starnutie patrí k životu a progresívni kňazi vysvätení v 70. rokoch 20. storočia už dosiahli dôchodkový vek, hoci mnohí akoby stále žili v búrlivom období po II. vatikánskom koncile. Meurer, azda najznámejší nemecký „sociálny“ kňaz sa svojím extravagantným štýlom čiastočne podobá známemu španielskemu pátrovi Ángelovi, hoci má omnoho proletárskejší imidž.

Ako uvádza agentúra KNA, Meurer je hrdý na to, že kľúč od jeho farnosti má 587 ľudí. Spolupracovníci tak nemusia nikoho žiadať o prístup, keď chcú pomáhať v obchode s oblečením či cyklistickej dielni pod kostolom. Kým iný farár by v takom množstve kľúčov videl riziko chaosu, krádeží či znesvätenia, pre Meurera je „dôvera základným predpokladom“.

Počas svojho pôsobenia v chudobných štvrtiach Kolína presadzoval predstavu sociálne orientovanej Cirkvi. Vo svojich knihách „Viera, Boh a klobásy s paradajkovou omáčkou“ a „Vafle, chlieb a Božia nádhera“ vysvetľuje, že „ľud neexistuje pre Cirkev, ale Cirkev pre ľud“. Vo farnosti preto nechýbajú jedlo, hudba ani to, „čo majú ľudia radi“.

Meurer sa desaťročia usiloval vytvoriť z farnosti miesto sociálnej pomoci, demokracie, rozmanitosti a ekumenizmu. Pomáha napríklad ľuďom získať oprávnenie na obsluhu vysokozdvižného vozíka, aby si ľahšie našli prácu. V 900 štvorcových metrov veľkých podzemných priestoroch kostola svätého Teodora sa zároveň každý týždeň rozdávajú potraviny približne 400 ľuďom.

Niektoré jeho iniciatívy však vyvolávajú podstatne väčšie kontroverzie. Vo farnosti napríklad umiestnil automaty na injekčné striekačky a kondómy.

Jeho farské spoločenstvo používa heslo: „Mnohí z nás veria v Ježiša Krista, ale nie je to nevyhnutné.“ (!!!) Kresťania a moslimovia tu spoločne organizujú modlitebné slávnosti, pri ktorých sa spieva z Koránu, a farnosť v minulosti usporiadala aj zbierku na výstavbu Centrálnej mešity v Kolíne nad Rýnom.

V roku 2023 bol Meurer prítomný pri požehnávaní homosexuálnych párov pred kolínskou katedrálou, ktorým organizátori chceli vyvinúť tlak na Cirkev, aby takéto požehnávania prijala. Koncom toho istého roka bola zverejnená deklarácia Fiducia supplicans. V Meurerovej farnosti tiež počas svätej omše káže farská sekretárka, hoci homília je podľa cirkevných predpisov vyhradená vysvätenému služobníkovi.

Meurer podporuje zrušenie povinného celibátu, kňazskú vysviacku žien, nemeckú Synodálnu cestu a široko chápaný ekumenizmus. Pravidelne sa dostáva do konfliktov so svojím biskupom, kardinálom Rainerom Mariom Woelkim. Svoj postoj charakterizoval slovami: „Nikdy som nemal pocit, že by ma náboženstvo obmedzovalo. Riskoval som svoj život nato, aby mi nikto nehovoril, čo s ním mám robiť. Robím to pre Boha, nie pre biskupa.“

Dlhé roky bol členom CDU, hoci svoje názory považuje za ľavicovejšie než postoje SPD či Zelených. Odmieta krajnú pravicu a pri jednej príležitosti osobne odstraňoval plagáty Alternatívy pre Nemecko (AfD) z okolia svojej farnosti, začo dostal pokutu.

Na rozlúčkovú svätú omšu v kostole svätého Teodora prišlo takmer tisíc ľudí vrátane osobností politiky a spoločenského života. Meurer nechcel predniesť homíliu, počúvať prejavy ani prijímať dary. Po odchode do dôchodku bude bývať v domove pre seniorov, no plánuje pokračovať v sociálnych aktivitách.

Svoje chápanie služby zhŕňa slovami: „Boh má iba naše ruky, naše oči, naše ústa a naše mysle, aby mohol meniť veci na tejto zemi. Boh nás potrebuje. Preto robím všetko, čo môžem.“

Pohľad katolíckej tradície

Na pôsobení P. Franza Meurera nemožno poprieť jednu vec: jeho konkrétna pomoc chudobným a ľuďom na okraji spoločnosti má hodnotu. Rozdávať potraviny, pomáhať nezamestnaným získať kvalifikáciu či poskytovať oblečenie núdznym sú skutky telesného milosrdenstva, ktoré katolícka tradícia vždy považovala za prejav kresťanskej lásky.

Problém vzniká vo chvíli, keď charita prestane byť ovocím viery a začne vieru nahrádzať. Cirkev nie je mimovládna sociálna organizácia s krížom na streche. Kristus poslal apoštolov hlásať evanjelium, krstiť národy a viesť ľudí k spáse. Ak sa Kristus stane iba jednou z možností, ako naznačuje heslo Meurerovho spoločenstva, podľa ktorého viera v Ježiša „nie je nevyhnutná“, dotýkame sa samotného jadra problému. Pre katolícku tradíciu Kristus nie je voliteľným doplnkom kresťanstva. „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Ani kňaz nie je iba sociálny pracovník či komunitný aktivista. Je predovšetkým mužom oltára, vysluhovateľom sviatostí a hlásateľom katolíckej viery. Redukovať jeho poslanie na sociálny aktivizmus znamená postupne rozmazávať samotnú identitu kňazstva.

Preto nemožno Meurerovo pôsobenie hodnotiť iba množstvom rozdaných potravín. Dobročinnosť nemôže nahradiť katolícku morálku a náuku. Rozdávanie kondómov, podpora požehnávania homosexuálnych párov, presadzovanie kňazskej vysviacky žien či homília laika pri svätej omši nemajú s pomocou chudobným priamu súvislosť. Ide o otázky viery, morálky a cirkevnej disciplíny, ktoré nemožno nahradiť osobným presvedčením jednotlivého kňaza.

Podobne treba rozlišovať medzi úctou k človeku a náboženským relativizmom. Katolík má žiť s moslimom v pokoji, pomôcť mu v núdzi a rešpektovať jeho ľudskú dôstojnosť. Z toho však nevyplýva, že kresťanská farnosť má vytvárať dojem, akoby vyznanie Krista bolo iba jednou z rovnocenných možností. Katolícka misia tradične znamenala milovať každého človeka a zároveň mu bez hanby ponúkať Krista a evanjelium.

Meurerov model tak ukazuje nebezpečenstvo zámeny kresťanskej charity za humanitarizmus. Obe môžu nakŕmiť hladného, ale kresťanská charita vidí aj jeho nadprirodzený cieľ. Nechce iba odstrániť materiálnu biedu, ale viesť človeka k Bohu. Telo potrebuje chlieb, no človek nežije iba z chleba.

Tu sa ukazuje paradox Meurerovho pôsobenia. Čím viac sa farnosť mení na sociálne centrum, dielňu, výdajňu potravín a priestor spoločenského aktivizmu, tým naliehavejšia je otázka, čo zostáva z jej osobitne katolíckeho poslania. Ak sa vytratí záväznosť katolíckej náuky, morálky, osobitné postavenie kňazstva a napokon aj nevyhnutnosť viery v Krista, môže zostať obdivuhodne fungujúca sociálna inštitúcia – ale čoraz ťažšie sa vysvetľuje, prečo by sa mala nazývať katolíckou farnosťou.

Katolícka tradícia nemusí popierať dobro, ktoré Meurer vykonal. Dobré treba nazvať dobrým. Chlieb pre hladného a pravda pre jeho dušu si však nekonkurujú – na to Meuerer evidentne zabudol. Cirkev je povolaná dávať človeku oboje. Tragédiou je, keď niekto v snahe naplniť pivnice potravinami postupne vyprázdni oltáre, spovednice a nakoniec aj vieru v Toho, kvôli ktorému Cirkev vôbec vznikla.

Obávam sa teda, že Meurer bude až do svojej smrti pokračovať skôr vo vydávaní ďalších kuchárskych kníh, než aby si opäť otvoril katechizmus. Pritom starostlivosť o chudobných, bezdomovcov a ľudí na okraji spoločnosti vôbec nemusí znamenať rezignáciu na katolícku vieru a morálku. Práve naopak – môže z nich priamo vyrastať. Napokon aj na Slovensku máme vdp. Mariána Kuffu a jeho dlhoročné dielo v Žakovciach, ktoré ukazuje, že človek môže podať ruku biednemu, dať strechu nad hlavou bezdomovcovi a pomáhať vylúčeným bez toho, aby pritom musel odložiť katechizmus, katolícku morálku či Krista samotného. Sociálna pomoc a katolícka viera totiž nemusia stáť proti sebe. Problém nastáva až vtedy, keď sa v mene prvej začne likvidovať druhá.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)