Stredná Európa prechádza zásadnými transformačnými zmenami a Slovensku hrozí, že keď si v nej nenájde vlastnú koncepciu regionálnej spolupráce a nezačne geopoliticky myslieť, podobu tohto regiónu určia cudzie záujmy. Preto sa s čoraz väčším znepokojením, nepochopením a rozčarovaním pozerám na posadnutosť niektorých politikov, predovšetkým z prostredia Hlasu, iniciatívou Trojmorie.
Už veľa som napísal o tom, prečo je pre nás tento formát nevýhodný a z bezpečnostného a energetického hľadiska aj nebezpečný. Je to Trumpov projekt, ktorý by bez záštity prezidenta USA a amerických vojenských základní v Poľsku ani nevznikol. Jeho cieľom je primárne zamedziť jednote Európy a vytvoriť nárazníkovú zónu, ktorá by strategicky a energeticky odstrihla Nemecko, najmä však štáty strednej Európy, od Ruska. Všetci príčetní ľudia vedia, že odstrihnutie od ruských energonosičov je z ekonomického hľadiska extrémne nevýhodné pre celú Európsku úniu. Nemeckí priemyselníci priam kričia, aby sa obnovil plynovod Nord Stream 2, lebo by to výrazne znížilo ceny plynu. A dlhodobou prioritou Ficovho kabinetu je zachovať realistickú diverzifikáciu energetických zdrojov, čo za súčasného stavu bez ruského plynu a ropy jednoducho nepôjde.
A čo urobia za tejto situácie prezident a predseda slovenského parlamentu? Vrátia sa k mentalite Andreja Kisku a podporia projekt, ktorý nás má definitívne odrezať od Ruska. Niečo mi ušlo? Mení sa naša zahraničná politika? Namiesto opakujúcich sa všeobecných a teatrálnych vyhlásení prezidenta, premiéra a predsedu NR SR o našej orientácii na EÚ a NATO by bolo užitočnejšie, keby koordinovali aj konkrétne kroky. Takto to vyzerá, že ľavá ruka nevie, čo robí pravá. Zopár diaľničných a železničných spojení v severo-južnom smere je fajn, ale vymeniť ich za dlhodobé prepojenia Západu s Východom, ktoré dávajú nielen ekonomický, ale aj kultúrny, historický a bezpečnostný zmysel, je krátkozraké a geopoliticky negramotné.
Peter Pellegrini sa vrátil zo včerajšieho summitu Trojmoria nadšený a bol jedným z najviditeľnejších účastníkov stretnutia v Chorvátsku. Nad niektorými výrokmi, ktoré tam povedal, však iba krútim hlavou. Pamätáte sa, ako sa k nám zachovalo Chorvátsko, keď ho premiér Fico požiadal o prepravu ruskej ropy? Pred mesiacom som písal o arogantnej odmietavej reakcii chorvátskeho ministra hospodárstva Ante Šušnjara. A čo k tomu povedal prezident Pellegrini pri stretnutí s premiérom Plenkovićom? „Nedávna ropná kríza opäť ukázala, aká dôležitá je vzájomná spolupráca v oblasti energetiky – Chorvátsko pri tom zohralo pre Slovensko kľúčovú úlohu.“… Mne sa asi sníva. Takáto odpoveď ma hlboko uráža, pretože ju považujem za neakceptovateľné poníženie Slovenskej republiky. Nielen Chorvátom, ale celému medzinárodnému spoločenstvu sme tým dali najavo, že nám môžu skákať po hlave, my sa otrasieme ako barani.
Pred pár dňami vyvolali veľké vzrušenie slová nastupujúceho maďarského premiéra Pétra Magyara, ktorý sa vyslovil za posilnenie strategického vzťahu s Rakúskom „z historických dôvodov“. Vplyvný bruselský portál Politico v tom okamžite rozpoznal zdôrazňovanie spoločnej imperiálnej minulosti Rakúsko-Uhorska. Nemyslím si, že Magyar to má až takto premyslené. V zahraničnej politike sa javí ako neskúsený až naivný. Súhlasím so slovami Jána Čarnogurského, že veľkou inteligenciou asi neoplýva, keď očakáva, že mu zavolá Vladimír Putin. Dôležité je však niečo celkom iné.
Maďarsko má od čias Viktora Orbána premyslenú víziu usporiadania strednej Európy. Sústreďuje sa okolo koncepcie Karpatskej kotliny a áno – je prinajmenšom latentne imperiálna. Poliaci zasa využívajú iniciatívu Trojmorie na posilnenie svojej hegemónie v strednej Európe. Ale čo máme my? Namiesto presadzovania vlastných záujmov sa opäť len spoliehame na priazeň mocných.
Varšave vyhovuje Trojmorie, lebo nadväzuje na sen maršala Piłsudského o federácii stredoeurópskych štátov pod vedením Poľska. Pre Budapešť je výhodné rozšírenie Vyšehradskej skupiny o Rakúsko, lebo spolu s Poľskom by predstavovali hegemónov v tomto zoskupení. Záujem Slovenska je však iný. Naším prvoradým geopolitickým zámerom je ochrana malých štátov v strednej Európe, čo sa dá najoptimálnejšie rozvíjať cez rozširovanie Slavkovského formátu. Preto do takéhoto formátu patrí skôr 7-miliónové Srbsko ako 19-miliónové Rumunsko a už vôbec tam nepatrí 37-miliónové Poľsko.
Naše vlastné dejiny nás učia, že spoliehanie sa na veľmoci (či už na Veľkú Britániu pred Mníchovom, nacistické Nemecko, Sovietsky zväz, ale aj Spojené štáty, ktoré rozbili Blízky východ a dnes ohrozujú ekonomiku celého sveta) je pre nás vždy zničujúce. V menšej miere to platí aj na zmilitarizované mocnosti strednej kategórie ako sú Poľsko alebo Ukrajina. Našou optimálnou cestou je model spolupráce malých štátov garantujúci ich suverenitu a bezpečnosť – model, v ktorom nikto nie je hegemónom. Všimnite si na priloženej mapke centrálne umiestnenie Bratislavy, ležiacej na rozmedzí troch štátov. To je komparatívna výhoda, z ktorej sa dá ťažiť. Prezident Slovenskej republiky by mal namiesto velebenia cudzích záujmov rozvíjať naše vlastné. Už dávno mal iniciovať rozšírenie Slavkovského formátu minimálne o Maďarsko, Chorvátsko a Slovinsko. Ak nezoberieme budúcnosť strednej Európy do vlastných rúk, budú o jej podobe rozhodovať iní a my budeme iba štatistami v tejto hre pasívne prijímajúcimi podmienky iných. Ešte je čas, aby sme sa vyhli takémuto scenáru.
Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
