- Návrhy synody ohrozujú katolícku doktrínu a hierarchiu Cirkvi.
- Laici by mohli rozhodovať o exkomunikácii, čo podkopáva kňazskú autoritu.
- Rozšírenie neomylnosti na laikov relativizuje katolícke dogma a učenie.
- Reforma kánonického práva môže viesť k heretickým interpretáciám Cirkvi.
Prední kanonisti varovali, že návrhy na reformu kánonického práva, ktoré presadzuje Synoda o synodalite, by mohli podkopať katolícku doktrínu a Druhý vatikánsky koncil.
12. októbra poprední kanonisti vo svojej správe uverejnenej v National Catholic Register varovali, že navrhované reformy Kódexu kánonického práva, ktoré vzišli zo Synody o synodalite, by mohli podkopať božskú ústavu Cirkvi. Tieto návrhy by zaviedli oddelenie riadiacej moci od svätých sviatostí tým, že by preniesli právomoci tradične vyhradené pre cirkevnú hierarchiu na laikov a zároveň by rozšírili rozsah cirkevnej neomylnosti za jej tradičné hranice.
POZRITE SI: Páter Murr odhaľuje infiltráciu slobodomurárov do kľúčových vatikánskych úradov a omše
V komentári k návrhom na umožniť laikom – vrátane žien – pôsobiť ako jediní sudcovia v cirkevných procesoch, v ktorých by sa mohlo udeliť exkomunikáciu alebo laicizáciu klerikov, dominikánsky kanonista otec Pius Pietrzyk uviedol: „Predstava súdneho kolégia zloženého výlučne z osôb bez kňazského svätenia je revolučná a teologický pohľad, ktorý tento prístup podopiera, by zásadným spôsobom podkopal povahu Cirkvi.“
Pietrzyk dodal, že ideológiou, z ktorej vychádza synodná komisia, je „pokus oddeliť vládnu moc od kňazskej moci spôsobom, ktorý by desakralizoval Cirkev a v podstate z nej urobil protestantské spoločenstvo, avšak s pápežom.“”
Ďalší kanonista, otec Gerald Murray, zdôraznil, že rozšírenie cirkevnej jurisdikcie na neordinovaných katolíkov “nie je drobnou úpravou disciplíny katolíckej cirkvi, ale odmietnutím cirkevného učenia, podľa ktorého je trojnásobný úrad kňaza, proroka a kráľa udelený iba tým, ktorí sú vysvätení za kňazov a biskupov.“
Varoval, že v dôsledku týchto zmien by sa riadenie Cirkvi „stalo delegovanou právomocou udelenou tým, ktorí nie sú pastiermi“, čo označil za „radikálny odklon od katolíckej doktríny“.
David Long, profesor kánonického práva na Katolíckej univerzite v Amerike, sa zameral na kontroverzný návrhu na rozšírenie oblasti neomylnosti na sensus fidelium, tradične chápaného ako všeobecný súhlas veriacich. Podľa novo navrhovanej formulácie kánonu 749 všetci členovia Cirkvi, ktorí „pri krste prijali pomazanie Duchom“, „nemôžu sa mýliť vo veciach viery“. Týmto spôsobom celá Cirkev „prejavuje túto charakteristiku prostredníctvom nadprirodzeného zmyslu viery celého ľudu, keď sa prejavuje jej všeobecný konsenzus vo veciach viery a mravov, od biskupov až po posledného z veriacich laikov.“
Long odmieta tvrdenie, že návrh iba kodifikuje učenie Lumen Gentium, a argumentuje, že „ [Druhý vatikánsky] koncil nikdy nepovažoval [sensus fidelium] za nezávislý od magistéria… Legislatíva sa musí zaoberať tým, ako biskup plní svoje povinnosti, keď nie je možné dosiahnuť zhodu.“
V skutočnosti Lumen Gentium č. 12 učí, že konsenzus veriacich sa nemôže mýliť len vtedy, ak sa uplatňuje „pod vedením posvätného magistéria“, ku ktorému verne pristupuje, a nie ak koná nezávisle od neho.
Okrem iných zmien by návrhy synody umožnili, aby o prípadoch týkajúcich sa exkomunikácie alebo zbavenia kňaza klerického stavu rozhodoval jediný laik, muž alebo žena (kánon 1425 § 4); poskytli by laikom absolútnu väčšinu v diecéznych synodách (kánon 463 § 1); umožnili by nekresťanom pôsobiť v diecéznych pastoračných radách (kánon 512 §4); a zrušili by požiadavku predchádzajúceho povolenia Svätej stolice predtým, ako biskupi poveria laikov, aby asistovali pri sobášoch alebo viedli určité liturgické slávenia (kánony 230 § 3 a 1112 § 1).
Napriek radikálnemu charakteru týchto návrhov kánonisti zdôrazňujú, že správa zostáva poradným, nezáväzným textom a na to, aby nadobudla platnosť, by bolo potrebné schválenie pápeža Leva XIV. Ako uzavrel Pietrzyk, vzhľadom na chýbajúcu teologickú a morálnu autoritu by tento dokument „mal zostať tým, čím je: podivnou poznámkou pod čiarou v dejinách Cirkvi.“
ČÍTAJTE: Ikona v katolíckom kostole vygenerovaná umelou inteligenciou vyvolala pobúrenie
Návrh komisie na prepísanie kánonu 749 § 1 tak, že sa do neho doplní odkaz na „nadprirodzený zmysel viery celého ľudu“ ako predpoklad neomylnosti, v podstate vedie k demokratizácii a v konečnom dôsledku k relativizácii katolíckeho dogmatu.
Za týmito návrhmi sa skrýva určitá ideológia. Mnohí progresívni teológovia blízki pápežovi Františkovi, vrátane kardinálov Marca Ouelleta a Francesco Coccopalmerio presadzujú „charizmatickú“ víziu správy v Cirkvi. Podľa tohto nového modelu by sa moc správy odvodzovala skôr z krstu než zo svätých rádov, čím by vznikol akýsi „ekleziologický nestorianizmus“, ktorý oddeľuje sviatosti od vládnucej hierarchie.
Podľa tradičnej katolíckej doktríny je neomylnosť charizmou božskej pomoci, ktorá chráni Cirkev pred omylom pri definovaní a ochrane zjavených právd týkajúcich sa viery a morálky. Hlavným nositeľom neomylnosti je rímsky pápež za určitých podmienok: (1) keď hovorí ako pápež, a nie ako súkromný teológ; (2) keď učí o otázkach viery alebo morálky; (3) keď má výslovný úmysel definitívne zaviazať celú Cirkev k určitému učeniu. Keď sú splnené všetky tieto podmienky, definície rímskeho pápeža sú samy osebe nezmeniteľné (ex sese) a „nie na základe súhlasu Cirkvi“, ako učí Prvý vatikánsky koncil. Biskupské kolégium je rovnako subjektom neomylnosti, avšak iba spôsobom podriadeným pápežovi.
Nemôže to byť inak, keďže tradičná katolícka doktrína tvrdí, že učiteľský úrad (munus docendi) je súčasťou vládneho úradu (munus regendi), od ktorého ho však odlišuje posväcujúci úrad (munus sanctificandi). Sväté svätenia robia osobu osobitne spôsobilou prijať moc vládnutia (a vyučovania), avšak takáto autorita nevyplýva automaticky zo samotného svätenia. Musí byť skôr udelená prostredníctvom právneho poverenia, ktoré v konečnom dôsledku pochádza od rímskeho pápeža a je ním sprostredkované.
Reforma kánonického práva navrhnutá Synodou o synodalite tak zdanlivo oživuje omyl, ktorý odsúdil pápež Pius VI. v bule Auctorem Fidei (1794). Na konci tohto dokumentu pápež odsúdil rad tvrdení, ktoré považoval za mylné alebo dokonca heretické.
Medzi nimi bolo tvrdenie, že moc Cirkvi v oblasti správy a učenia bola Cirkvi udelená Bohom takým spôsobom, že vyplýva zo spoločenstva veriacich a je iba prenesená na jej pastierov ako služobníkov pre spásu duší. Auctorem Fidei výslovne odsudzuje takýto výklad ako „kacírsky“. Podobne dokument odmieta akékoľvek zredukovanie pápeža na čisto „služobnú hlavu“ Cirkvi namiesto toho, aby bol božsky ustanoveným zdrojom najvyššej jurisdikcie.
V posledných rokoch členovia cirkevnej hierarchie opakovane presadzovali gestá, aj v liturgii, ktoré zdanlivo vyjadrujú mylnú predstavu, že cirkevnú autoritu udeľujú pastierom veriaci prostredníctvom svojho krstného charizmatu. Jeden pozoruhodný príklad sa vyskytol počas biskupskej vysviacky Josefa Grönwidla, viedenského arcibiskupa menovaného pápežom Levom XIV., keď bola biskupská palica odovzdávaná viacerým účastníkom, vrátane laikov, ako symbolický prejav tohto nového chápania autority.
