Dnes je toľko horúcich miest s takým obrovským napätím, že nebezpečenstvo kolízie vo východnej Európe je alarmujúco veľké.
Niekoľko tisíc migrantov z Blízkeho východu, ktorí sa pokúšajú preniknúť z Bieloruska do Poľska, je už na prvý pohľad žalostným oproti obrovskému prúdu utečencov, ktorý v roku 2015 prešiel do Nemecka cez Balkán. Kríza, ktorá sa objavila na konci leta, však bola predovšetkým skúškou, či to vláda Angely Merkelovej „zvládne“, tak ako to deklarovala. Bez ohľadu na to, aké problémy tento prúd ľudí pre EÚ predstavoval pred šiestimi rokmi, nebol tu žiadny zjavný geopolitický prvok, ktorý by Európu destabilizoval.
Hraničný plot, ktorý postavilo Poľsko, aby zabránil migrantom z Blízkeho východu prekročiť hranicu, však dnes predstavuje blok medzi NATO, ktoré má zmluvnú povinnosť brániť Poľsko a samotným Ruskom. Obnovené napätie počas Putinovho prezidentovania, ktoré existovalo počas studenej vojny predtým než zasiahne Washington, prechádza cez Minsk, Varšavu a Brusel. Rizikom je, že toto nové ohnisko na poľskej hranici by sa mohlo stať zápalnou šnúrou suda s pušným prachom, čo by viedlo k oveľa vážnejšej konfrontácii.
Bieloruský prezident Lukašenko organizuje tisíce letov na prepravu potenciálnych migrantov do svojej krajiny, potom ich v skutočnosti nasmeruje v tlupách k hraniciam. Špeciálnym dôvodom je, že chce potrestať EÚ za sankcie proti jeho režimu po potlačení protestov počas jeho údajného znovuzvolenia v auguste 2020. Ale vďaka udalostiam, ktoré sa začali ako lokálna konfrontácia medzi Bieloruskom a východoeurópskymi členmi EÚ (Poľskom a Litvou), teraz vzťahy medzi západným svetom a Ruskom balansujú na hrane.
Lukašenko pôsobí sebavedomo len preto, že sa spolieha na absolútnu podporu prezidenta Putina. Bez podpory Kremľa by sa Lukašenkov režim zrútil. Preto, aby sme pochopili dnešné rastúce napätie, treba zvážiť, aké ciele chce pred ničím sa nezastaviaci ruský prezident dosiahnuť a ako ďaleko je ochotný zájsť.
Tu treba brať do úvahy Ukrajinu. Aj keď pre nás žijúcich v západnej Európe, najmä pre Nemecko, je migrácia veľkým problémom, situácia na bielorusko-poľských hraniciach je pre Putina len spôsobom, ako nás odvrátiť od jeho snáh o ešte väčší vplyv na Ukrajinu či dokonca inváziu na jej územie, čo sa javí jeho skutočnou prioritou.
Odtrhnutie Ukrajiny od ZSSR, a tým jej odpojenie od Ruska v roku 1991 posunulo hranice a sféru politickej podpory Kremľa ďaleko na východ, čo negatívne ovplyvnilo územné úspechy na tomto fronte, o ktoré sa Rusko usilovalo takmer 300 rokov. Pre Putina, muža, ktorý chce urýchliť návrat k bývalej sláve imperiálneho Ruska, je prioritou dostať sa späť na správnu cestu. Ešte dôležitejšie je, že veľkú, prozápadnú Ukrajinu vníma ako existenčnú hrozbu pre svoj režim a Rusko.
Práve takáto pozícia mu dodáva impulz k agresívnym manévrom, ktoré pozorujeme z Putinovej strany. A práve z tohto dôvodu musíme brať vážne pohyby ruských vojsk na jeho západných hraniciach. Koncentrácia ruských jednotiek na ukrajinských hraniciach právom znovu vyvolala obavy z prekvapivej invázie, akou bola anexia Krymu v roku 2014.
Zastavenie integrácie druhej najväčšej bývalej sovietskej republiky so západnou strategickou alianciou bolo vždy kľúčovým cieľom Kremľa. Existencia Ukrajiny ako nestabilnej krajiny bez jasných hraníc, o ktoré by kandidátske krajiny nemali viesť hraničné spory, bráni Kyjevu vstúpiť do NATO.
Zatiaľ čo Nemecko a Francúzsko zachovávajú (v podstate zlovestné a egoistické) mlčanie o migračnej kríze a pohybe ruských jednotiek pozdĺž ukrajinských hraníc, Spojené kráľovstvo prevzalo vedúcu úlohu v tejto oblasti a nasmerovalo logistickú pomoc do Poľska na zvýšenie obranyschopnosti Ukrajiny. Z toho pramení aj tvrdá reakcia Ruska na článok ministerky zahraničia Liz Trussovej v „Sunday Telegraph“, ktorý vysvetľuje pevný postoj Británie k podpore „našich priateľov v pobaltských krajinách a na Ukrajine“.
Kremeľ si neželá vojnu so Západom (nie je to v jeho záujme), ale očakáva, že rastúce nebezpečenstvo konfliktu prinúti Západ – a najmä Nemecko – prižmúriť oči nad ukrajinskou otázkou.
Nebezpečenstvo spočíva v tom, že bez ohľadu na to, ako veľmi chce Putin hrať rolu geopolitického veľmajstra, obyčajní hráči uväznení medzi Ruskom a Západom sa môžu v tejto hre ocitnúť v úlohe pešiakov. Bláznivý lokálny vodca, akým je bieloruský prezident Lukašenko, ktorý sa dostal do ťažkej situácie, môže počítať s tým, že zhoršenie vzťahov medzi Západom a Ruskom mu prinesie úžitok, pretože Kremeľ bude nútený ho podporiť, nech sa stane čokoľvek. Eskaláciu násilia môže vyvolať aj spanikárený pohraničník, ktorý vystrelí bez príkazu alebo migrant použitím improvizovaných zbraní.
Isté je, že v minulosti medzi Západom a Ruskom existovalo vážne napätie, ktoré spôsobilo, že samoľúby analytici podceňujú hrozbu a odpisujú každého, kto vystríha pred možným konfliktom. No, dúfajme, že tento pokoj je opodstatnený. Ale povedal by som, že je nerozumné sa na to slepo spoliehať.
Mark Almond, The Telegraph
