Sem-tam mi od vás chodia upozornenia, že jeden zhavranený kaviarenský teológ si o mňa opäť poutieral svoje neokrôchané ústa. Zvyčajne jeho jedovaté poznámky ignorujem, lebo signalizujú len osobnú posadnutosť, psychickú nevyrovnanosť a závislosť, ktorá ho nerobí seberovným v tom, aby som ho vyzval na argumentačný súboj. Ak mu dnes venujem trochu pozornosti, tak len preto, aby som dodal argumentačnú muníciu vám, lebo túto emotívnu demagogickú salvu zneužívajú manipulátori z druhej strany brehu pomerne často.
Michal Havran kráka, že výroky o „šetrnej ruskej vojne“ sú len rozprávky takých ako som ja, že Rusko o podobe vojny už vôbec nerozhoduje… No, najprv si niečo povieme o metodológii nasledujúcich riadkov. Nemá nijaký význam zaoberať sa slovnými zvratkami ľudí ako Michal Havran, Samuel Marec a podobní, a teraz nenarážam na ich charakterové vlastnosti, ale na číry fakt, že to nie sú nijakí analytici, ale paberkoví glosátori. Viete, čo sú to paberky – u nás v Pezinku nazývané aj „obstrléze“, zvyšky po oberačke a v tomto prípade aj drobné literárne útvary, ktoré viac ako na presnosť dbajú na čitateľský efekt. Z toho dôvodu vo vás môžu zanechať dojem esteticky príjemného čítania, informačne sú však bezcenné.
Preto nevidím nijaký dôvod, aby som polemizoval s každou Havranovou zlomyseľnou vetou, vyvracal jeho nezmysly a vysvetľoval, že som nikdy nepovedal, že Putin je láskavý muž s veľkým srdcom, že myslí len na dobro ukrajinského ľudu a podobné taľafatky. Stačí, aby ste o ňom vedeli, že je to notorický klamár, ktorý sa v prípade usvedčenia zbabelo bráni, že to bola vraj len hyperbola… Z rovnakého dôvodu viem, že tento svojou kvalifikáciou teológ (teda chlap, ktorý nevie robiť nič poriadne a svoje komplexy si vybíja hejtovaním všetkých, ktorí sa profesionálne zaoberajú svojimi odbormi) vie akurát tak veľké guľové, koľko Rusov padlo na fronte, pretože žijeme v informačnej vojne a v tejto chvíli to nevie určiť seriózne nikto. Práve tak ako keď Havran podporoval všetky americké útočné vojny a nielenže nevyronil pre ich obete ani slzu (čo je pre tento typ chrapúňov príznačné), ale ešte ich aj ignoroval.
Takže len pre záznam: to, že „Rusi sa správajú na Ukrajine humánnejšie ako Američania v Iraku“ (sám by som výraz „humánnejšie“ nepoužil v súvislosti s akoukoľvek vojnou), nie je len výsledok mojich pozorovaní – ako prvý to konštatoval v rozhovore pre britský časopis The New Statesman profesor Noam Chomsky: https://www.newstatesman.com/…/noam-chomsky-interview… Chomsky vie toho o nezákonných vojenských intervenciách USA nielen podstatne viac ako Havran, ale predovšetkým – vo vymedzovaní sa proti vojnovým zločinom je neporovnateľne konzistentnejší ako tento bratislavský kaviarenský teológ. Navyše, k Ukrajine má blízky vzťah. Jeho otec Ze´ev Chomsky bol ukrajinský žid a hebrejský filológ, ktorý sa narodil v dedine Kupil v Chmelnickom regióne v západnej Ukrajine. Do Spojených štátov ušiel pred prvou svetovou vojnou, aby sa vyhol odvodom, čo tiež evokuje dnešnú situáciu na Ukrajine. Jeho matka Elsie bola bieloruská židovka. Rodným jazykom oboch rodičov Noama Chomského bol jidiš. To aby sme sa vyhli nedorozumeniam.
Profesor Chomsky upozorňuje, že pri porovnaní ruského spôsobu boja s americkou inváziou do Iraku v roku 2003 sú následky oveľa menšie. V Iraku došlo k rozsiahlemu ničeniu infraštruktúry, kým na Ukrajine sa tak v takom rozsahu nestalo. „Rusko by niečo také bezpochyby dokázalo. Mohlo urobiť Kyjev rovnako neobývateľným ako Bagdad, mohlo zničiť zásobovacie linky na západnej Ukrajine. Ale nič také neurobilo.“ Chomsky to považuje za dôkaz, že Rusi sa správajú na Ukrajine humánnejšie ako Američania v Iraku. Svoje tvrdenia podopiera aj príkladmi, že inšpektori OSN po invázii do Iraku museli byť okamžite stiahnutí, zatiaľ čo od vypuknutia vojny na Ukrajine navštívilo Kyjev a iné mestá nespočetné množstvo zahraničných hodnostárov. „Keď Američania a Briti rozbíjali Bagdad na kusy, išli nejakí zahraniční lídri navštíviť Bagdad? Samozrejme, že nie, lebo keď USA a Spojené kráľovstvo idú do vojny, idú po krčnej chrbtici krajiny, zničia všetko.“ Dodajme, že počet civilných obetí na Ukrajine je doteraz mnohonásobne nižší nielen ako počet civilných obetí v Iraku, ale dokonca aj v samotnej Gaze, ktorá sa stala obeťou systematickej genocídy a ktorá nášmu precitlivenému teológovi akosi nestojí za pozornosť.
Takže nie, nebudeme vojnu na Ukrajine ani karikovať, ani zľahčovať. Každá vojna je strašná koncentrácia tej najvyššej formy deštrukcie a nešťastia, preto som na rozdiel od takýchto podlých zbabelcov žiadnu vojnu nepodporil a ani nepodporím. Ale nebudeme sa tváriť – iba preto, že sa nám za chrbtom vysmieva nejaký nevedomý primitív predstierajúci pri tom intelektuálnu pózu, že medzi tými vojnami nie je rozdiel. Samozrejme, že je, už klasicky sa podľa stratégie delia na vyhladzovacie, opotrebovávacie, manévrovacie, pozičné, bleskové, partizánske, asymetrické, hybridné a áno – dokonca aj tie vysmievané špeciálne operácie, ktoré sú však definované trochu inak ako ich ospravedlňujú agresori – sú to taktické zásahy špeciálnych jednotiek vykonávané za účelom dosiahnutia špecifických strategických cieľov ako je likvidácia velenia, oslobodenie rukojemníkov a podobne. Medzi nimi je zásadný rozdiel aj v podobe intenzity a počtu obetí, hoci sa to nejakému človeku citovo alebo záujmovo zainteresovanému na konkrétnom konflikte nemusí páčiť. Ešte raz: nezabúdajte, že nie hejtovanie, ale schopnosť rozlišovania je znakom kritického myslenia.
Vojny vo Vietname, Bosne, Iraku či Gaze boli z hľadiska dopadu na civilné obyvateľstvo neporovnateľne strašnejšie ako prebiehajúca vojna na Ukrajine. To neznamená, že sa to nemôže zmeniť. Ale správne rozlišovať znamená správne diagnostikovať a dopomôcť k ukončeniu krviprelievania. Nemožno ignorovať, že práve tí istí, ktorí doteraz podporovali všetky útočné vojny, dnes podporujú skorumpovaný a nelegitímny Zelenského režim, ktorý nie je slobodným hráčom, ale je v plnej miere závislý na tých, ktorí mu dodávajú zbrane iba preto, aby oslabili Rusko. A že z tých istých dôvodov sú ochotní veriť táraninám o tom, že Ukrajinci bojujú za našu slobodu a cynicky pri tom privierať oči nad čoraz brutálnejšími odvodmi tých, ktorí bojovať nechcú. Rovnako ignorujú alebo dokonca popierajú šialene vzrastajúci neonacizmus prerastajúci do najvyšších štátnych štruktúr, pričom nacistických kolaborantov nazývajú „kontroverznými bojovníkmi za slobodu“.
Do tejto kategórie patria aj politizujúci historici ako Timothy Snyder alebo u nás Michal Šmigeľ, ktorí zľahčujú a relativizujú vyčíňanie banderovcov, že to bola vlastne len taká „bratovražedná vojna“ medzi Ukrajincami a Poliakmi. Lenže v Babom Jare nevraždili Židov Poliaci, ale ukrajinskí nacistickí kolaboranti. A 14. dobrovoľnícka SS divízia Galícia, ktorá potláčala SNP a vypálila napríklad liptovskú obec Smrečany, nebola sformovaná z Poliakov, ale z ukrajinských fašistov. A po vojne nevraždili na východnom Slovensku komunistov a židov Poliaci, ale ukrajinskí banderovci. Už je to naozaj čoraz priehľadnejšie, kto tu za koho kope… Vy si však zachovajte zdravý rozum, priatelia. Žiadna šialená doba netrvá večne.
Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
