Dnešná konzumom rozmaznaná generácia si už nemôže pamätať tú zbierku nádejí, ktoré sme prežívali na prelome 80-tych a 90-tych rokov. Nádejí, o ktorých dnes už vieme, že sa nenaplnili. Som si vedomý, že v dnešnej dobe (37rokov po nežnej revolúcii), ktorú charakterizuje chaos v hodnotách a bezohľadná nemorálnosť, by pôsobilo zvláštne apelovať na napĺňanie obsahu pojmov, ako sú spravodlivosť, ľudskosť, morálnosť, právo, ktoré boli vtedy hlavnými zdrojmi tých nádejí.
Pretože pokiaľ budú tieto pojmy len heslami promotérov rozvášnených davov bez úprimného záujmu na ich naplnenie, tak časť mocenskej elity si môže v pokoji napĺňať svoje záujmy a môžu mať pokojný spánok. Mnohí politici od nepamäti zneužívali pojmy vyjadrujúce určite hodnotové orientácie a pritom ich v skutočnosti vôbec nevyznávali. Z tohto dôvodu je najdôležitejším momentom otázka vedomia. Tie najdôležitejšie a najhodnotnejšie cennosti sa nachádzajú práve v ňom. Najprv zdravý človek, až potom zdravý politik, fyzik, chemik.
Aj preto si v tejto súvislosti si kladiem praktickú otázku, kam vlastne po 37 rokoch od nežnej revolúcie smerujeme. K slušnému, spravodlivému Slovensku? Spravodlivé Slovensko sa mi pozdáva viac než to slušné. Čo to znamená slušné? Že nebudeme pľuvať na chodník, nebudeme nadávať, nebudeme používať vulgarizmy a pod.? Či budeme slušní voči nepoctivým držiteľom moci?
Spravodlivosť je odvodená od zákonov – od práva. Aby som sa však vrátil k otázke, vychádza mi to tak, že smerujeme k primitívnej subkultúre v hysterickej a paranoidnej dobe. Svedčia o tom divadelné scenáre, predstavenia, niektorých šou politikov, ktorí ohlasujú stále nové a nové „novinky“, hoci neoverené, ale hovoria to ako svätú pravdu a takí sú rozhorčení, div že sa nerozplačú rovno pred kamerami.
Som už pravdupovediac z toho všetkého otrávený a myslím si, že smerujem k tomu, aby som si žil svoj vlastný život v pokoji plne si vedomý toho, čo je dôležité pre spásu mojej ego-duše. Potom si zase uvedomím, že to nie je dobré riešenie, pretože vnímam realitu okolo seba, vnímam, že stále existuje dostatočné množstvo ľudí, pre ktorých má zmysel bojovať.
Viac sa treba zamerať na kultivovanie nášho života, rozpracovať hodnoty, intelektuálny rast namiesto prepadu do skepsy. Sociálne búrky v spoločnosti problémy podľa môjho názoru nevyriešia. Predstava, že slušní sú práve a len tí, ktorí boli na námestiach, ku všetkej úcte, je sporná. Slušnosť je vlastnosť osobná, nie verejná, individuálna, nie davová.
Slušnými nás neurobia transparenty, heslá na rôznych fotografiách. Slušnými nás môže urobiť spôsob, akým komunikujeme aj s tými, s ktorými nesúhlasíme, ako o nich zmýšľame. Takže ako z toho von? Odpoveď je ťažká. Nie ani tak vo vypovedaní, ale v jej realizácii. Kompetencie, kontrolu a právomoci môžeme ľuďom zmeniť, ale ľudí, ich väzby a priateľstvá nezmeníme ani zákonom. A nezmení to ani tá čistá voda, ktorú prilejeme do tejto toxického nápoja doby. Priznám sa, že som veľmi rozmýšľal, aký úderný názov dám mojej úvahe. Urobil som si hlbší ponor do sociálnej reality a dopracoval som sa k nasledovnému. Dôležité je, z akého konca sa na tých 30 rokov pozeráme.
Ak sme nadšení tak: 30 rokov víťazstva nad zlom! Ak sme menej nadšení tak: Ani vtedy, ani teraz! Ak nie sme vôbec nadšení: Oba systémy do starého železa! Ak vidíme dobré stránky v oboch systémoch: Ľudskosť socializmu, pružnosť kapitalizmu! Ak nič z toho: Nutnosť nového systému! Voľbu nechám na kreativitu čitateľov.
A na záver. Čo teda najviac potrebuje Slovensko? HODNOTOVÚ OBRODU DOBRA – múdrejších a etickejších vodcov, teda reálne fungujúcu demokraciu, tak na platforme budovania znalostnej ekonomiky a zreteľa hodných technologických inovácii v hospodárstve, zdravotníctve, školstve, vytvárať podmienky pre všeobecný blahobyt v súlade s environmentálnymi potrebami pre zachovanie života na planéte Zem (a nie iba o tom hovoriť).
Dušan Piršel
Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Dodatok Mariána Moravčíka
Odstup, v tomto prípade časový, v trvaní niekoľkých desaťročí, nám často umožňuje lepšie vidieť a vyhodnotiť udalosti, v ktorých strede sme sa nachádzali. Revolúcie, skutočne významné dejinné obraty, zriedka mali čas dať si pútavé mená. To obvykle urobila až história. Dnes by sme už mali vedieť, že marketingovo pútavé podujatia na námestiach sú zrejme len španielskou stenou pre zmeny, z ktorých by sme nadšení neboli.
Súhlasím s Dušanom Piršelom, že hlavnou by mala byť naša vnútorná sila, schopnosť ticho a vytrvalo vzdorovať morálnemu úpadku, pestovať človečinu aspoň vo svojom srdci a svojom okolí. Dnes by toto bola pravá „nežná revolúcia“.
