Nemecko: Bývalá predsedníčka sociálnych demokratov očakáva prelom v otázke ženského diakonátu –

4. júna 2026  

Cirkev Politika
  Cirkevná kríza

V nemeckom katolíckom prostredí na portáli katholisch.de sa objavil rozhovor s Andreou Nahlesovou, bývalou predsedníčkou Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD), niekdajšou spolkovou ministerkou a súčasnou riaditeľkou Spolkovej agentúry práce.

Nahlesová patrí medzi najznámejšie nemecké političky posledných desaťročí a zároveň sa dlhodobo verejne hlási ku katolíckej viere. Keďže rozhovor je veľmi rozsiahly a venuje sa širokému spektru tém od osobnej viery cez politiku až po reformné otázky v katolíckej Cirkvi, nebudeme ho prekladať v plnom rozsahu, ale zhrnieme jeho najdôležitejšie myšlienky. Andrea Nahlesová poskytla rozhovor, v ktorom sa venovala svojej katolíckej viere, pontifikátu pápeža Leva XIV. a otázke ženského diakonátu. Hoci priznala, že sa s niektorými postojmi katolíckej Cirkvi dlhodobo nestotožňuje, zároveň paradoxne zdôraznila, že sa naďalej považuje za katolíčku a nemá v úmysle Cirkev opustiť.

Nahlesová pozitívne hodnotila pápeža Leva XIV. za jeho vyjadrenia k medzinárodným konfliktom a ocenila aj jeho úvahy o umelej inteligencii. Zároveň však pripustila, že niektoré pápežove názory na umelú inteligenciu považuje za zastarané. Podľa jej slov však encyklika predstavuje dôležitý podnet na diskusiu o budúcnosti technológií a ich vplyve na človeka.

V rozhovore sa vrátila aj k svojmu detstvu v katolíckom prostredí regiónu Eifel. Spomínala na hlbokú zbožnosť svojej starej mamy, ktorá mala výrazný vplyv na jej náboženskú výchovu, ako aj na svoje pôsobenie medzi prvými dievčatami-miništrantkami vo farnosti. Práve skúsenosti z detstva a mladosti podľa nej vytvorili základ viery, ku ktorej sa hlási dodnes, hoci počas štúdia a politickej kariéry prešla viacerými obdobiami hľadania a prehodnocovania.

Nahlesová zároveň zdôraznila, že kresťanská viera ovplyvňovala aj jej politickú činnosť. Ako príklad uviedla diskusie o eutanázii či výskume embryí, pri ktorých sa podľa vlastných slov neraz dostávala do konfliktu s časťou vlastnej strany. Tvrdí, že práve kresťanské chápanie dôstojnosti človeka formovalo jej pohľad na viaceré etické otázky a pomohlo jej prekonať aj ťažké obdobie po odchode z vrcholovej politiky v roku 2019.

Najväčšiu pozornosť však vzbudili jej vyjadrenia o postavení žien v katolíckej Cirkvi. Nahlesová označila za sklamanie, že Cirkev dodnes nedospela k zavedeniu ženského diakonátu. Hoci uznáva, že zmeny v dvetisícročnej inštitúcii si vyžadujú čas, práve v tejto otázke očakáva v budúcnosti zásadný prelom. Podľa jej slov ju argumenty používané proti ženskému diakonátu nepresviedčajú a považuje ich za nedostatočné.

Napriek týmto výhradám však zdôraznila, že sa od katolíckej Cirkvi neodvracia. Nového pápeža Leva XIV. považuje za dobrého pápeža, hoci neočakáva, že by práve on otvoril cestu k ženskému diakonátu. Jeho postoje k požehnávaniu homosexuálnych párov podľa nej naznačujú, že v otázkach cirkevnej disciplíny a morálky bude pokračovať skôr v tradičnej línii. Sama Nahlesová však verí, že otázka ženského diakonátu zostane predmetom diskusie aj v budúcnosti.

A čo pohľad katolíckej tradície?

Z pohľadu katolíckej tradície predstavujú otázky miništrantiek, akolytiek a ženského diakonátu či kňazstva tri odlišné témy, ktoré nemožno zamieňať. Po stáročia bola služba pri oltári vyhradená chlapcom a mužom, pretože sa považovala za určitú prípravu na možné kňazské povolanie. V súčasnej dobe však modernisti a progresívci presadzujú službu dievčat-miništrantiek a berú si za vzor pápeža Františka, ktorý v roku 2021 otvoril ženám možnosť prijímať stabilné laické služby lektora a akolytu, ktoré však nie sú súčasťou sviatosti posvätného stavu.

Úplne odlišná situácia nastáva pri otázke diakonátu a kňazstva. Katolícka tradícia vždy učila, že sviatosť kňazstva bola Kristom zverená mužom a Cirkev nemá právomoc meniť to, čo prijala od svojho Zakladateľa. Túto náuku osobitne potvrdil pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Ordinatio sacerdotalis z roku 1994, kde vyhlásil, že Cirkev nemá právomoc udeľovať kňazskú vysviacku ženám. Preto je otázka ženského kňazstva z pohľadu katolíckej náuky považovaná za uzavretú.

Katolícka tradícia teda odmieta model protestantských „farárok“ – žien vykonávajúcich kňazskú službu. Hoci v mnohých protestantských denomináciách pôsobia ženy ako pastorky alebo biskupky, katolícka tradícia vychádza z presvedčenia, že Kristus si za apoštolov vyvolil mužov a Cirkev je povinná zachovávať túto apoštolskú prax. Diskusia o rozsahu služieb, ktoré môžu ženy vykonávať v živote Cirkvi preto pokračuje, avšak otázka kňazskej vysviacky žien je podľa stále platného učenia katolíckej Cirkvi uzavretá.

Z pohľadu katolíckej tradície však diskusia o miništrantkách, akolytkách, ženskom diakonáte a napokon aj o kňazstve netvorí sériu navzájom nesúvisiacich tém. Je vidieť, že časť progresívneho a modernistického prostredia v Cirkvi, ku ktorému býva zaraďovaná aj Andrea Nahlesová, presadzuje postupné zmeny takzvanou „salámovou metódou“.

Podľa tejto interpretácie sa najprv žiada rozšírenie ženských liturgických služieb, následne ženský diakonát a napokon sa otvára otázka kňazskej vysviacky žien. Zástancovia tradičného učenia preto upozorňujú, že hoci sú jednotlivé návrhy prezentované ako samostatné reformy, v skutočnosti ich považujú za súčasť širšieho úsilia o preformovanie katolíckeho chápania sviatostného kňazstva podľa vzoru niektorých protestantských spoločenstiev.

Práve preto pristupujú k týmto návrhom s veľkou opatrnosťou a zdôrazňujú potrebu zachovať kontinuitu s Apoštolskou tradíciou Cirkvi.

Branislav Krasnovský

Zdroj: katholisch.de, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons/flickr.com, Heinrich-Böll-Stiftung

PDF (formát pre tlač)