Neodkladaj s pokáním! –

4. augusta 2024  

Cirkev

„Neodkladaj so svojím obrátením sa k Pánovi, ani to neodsunuj zo dňa na deň.“
(Sir 5,8)

Keď sa rozhliadneme po tomto šírom svete, zakúsime, že každý behá, namáha sa, špekuluje, všetok svoj rozum, vedu vyčerpá, každý prostriedok použije, aby uskutočnil svoje úmysly a ciele. Ba ozaj, načo je dobré toto nekonečné úsilie? Načo táto nesmierna námaha. Žiaľbohu, ľudia všeobecne nemajú iný cieľ, ako zhromažďovať statky, domáhať sa úradov, naháňať sa za pôžitkami.

Jeden sa domnieva, že tak utíši svoje žiadostivosti, keď dostane do svojho vlastníctva ten dom alebo ten kus poľa. Druhý by sa vtedy uspokojil, keď by získal ten úrad, to postavenie, alebo oné zamestnanie. Tretí by bol šťastným, keby sa splnila jeho starodávna túžba, ktorú tajne tam v hlbinách svojho srdca od dávnych rokov prechováva.

Pýtam sa: Či je to takto dobre? Veruže nie. Bludnými cestami chodia ľudia. Blúdiaci ľudia počujte slová Pána Boha: „Jedno je potrebné“, to, aby bola spasená vaša duša. Domáhajte sa spásy pre svoju dušu. Čím neskôr sa prebudíme vzatím toho na vedomie, tým neistejšie je naše spasenie.

1. Rozumejme sa! Nie to sa žiada, aby si neužíval statky tohto sveta, aby si nehľadal majetok, úrad, dovolenku, radosť, ale to sa žiada, aby si podľa Božej vôle užíval peniaze, majetky, hodnosti. To znamená: na prvom mieste je duša, potom telo a pozemské statky. Nebuďme pochábeľmi, nehľaďme len na to, čo je nám, nášmu márnemu telu dobré, vábivé. Lebo čo ti osoží, keby si aj celý svet získal, ale na duši by si škodu utrpel? Zvlášť nezanedbávaj duševné účtovanie. Neodkladaj roky a roky spoveď, ako ťa napomína Duch Svätý: „Neodkladaj so svojím obrátením sa k Pánovi, ani to neodsunuj zo dňa na deň“ (Sir 5,8). Odkladať s pokáním je veľmi nebezpečné: pomaly odvykneš od duchovných vecí tak, že ani doma, ani v kostole nebudeš slúžiť Pánu Bohu. nebudeš užívať sväté sviatosti, zavrhneš príkazy Cirkvi svätej. Po takomto nedbanlivom živote úfať vo večné blahoslavenstvo bolo by opovážlivosťou hraničiacou s bláznovstvom.

Istý misionár chystal sa na kázeň. Zrazu začul okolo seba bolestný plač; obzerá sa, ale nikoho nevidí. Pýta sa, kto je to? Odpoveď znela: Ja, duša jedného zatratenca. Už 300 rokov trpím v Pekle. Boh ma poslal k vám, aby ste napomínali ľudí neodkladať s pokáním. V Pekle tou najútrpnejšou mukou je vedomie, že sme mali čas, mali sme príležitosti spovedať sa a zameškali sme.

2. Kto v kartách hrá o státisíce, kto celý svoj majetok použije na špekulácie, takého človeka nazývame ľahkomyseľníkom. O koľko ľahkomyseľnejším je ten, kto sa pohráva nie s pozemským, ale večným blahobytom. Niet na zemi tej moci, niet toho pokladu, niet tej rozkoše, ktorá by sa mohla vyrovnať vzácnosti našej duše. Či nie toľko je hodna každá vec, koľko sme za ňu dali? Čo stál Pána Boha tento svet? Jedno slovo. A čo stála Pána Boha naša duša? Život Jeho najsvätejšieho Syna. Keď Boh takúto veľkú obetu priniesol za našu dušu, či nie je bláznivou ľahkomyseľnosťou nevšímať si spasenie svojej vlastnej duše, ustavične odkladať s pokáním?

Sv. Alfonz vydržiaval sv. misie. Jeho zapálené kázne privábili do kostola aj ľahostajných ľudí a nevercov. Zašiel ta aj istý mladík, ktorý viedol nemravný pomer s istou spustnutou ženou. Kázeň ho tak dojala, že sa odhodlal ísť na spoveď. Celú noc rozmýšľal o svojich hriechoch a aby v spovedi nevynechal ani jeden, všetky hriechy si napísal na papier. Nešťastný mladík sa včas ráno pobral do kostola na spoveď. Cestou išiel pred domom tej svojej spoluhriešnice, ktorá práve vtedy z okna hľadela na ulicu a keď ho zbadala, oslovila ho. Dovtedy ho prosila, vábila, aby vošiel do vnútra, kým ho neprehovorila a nevošiel. Tam v brlohu hriechu zabudol na všetky svoje dobré predsavzatia, upadol do predošlej neprávosti a pri hriešnom skutku zastihla ho smrť. Tam zomrel, spísané hriechy našli mu vo vrecku. Takáto strašná pokuta zastihla ho, lebo odkladal s pokáním. Pán Boh predkladá nám takéto smutné prípady na výstrahu, aby sme podobne nepochodili. Neodkladajme s pokáním, aby nás v hriechu nezastihla náhla smrť.

3. K ťažko chorému prišiel lekár. Dlho skúmal chorého, až sa konečne obrátil k domácim a povedal: Tu už lekár nepomôže, chorého nemožno zachrániť, volajte kňaza. Lekár odišiel a prišiel kňaz. Ale chorý už umiera. Kňaz teda osloví chorého, ten však len meravo hľadí na kňaza. Pýta sa ho: Chcete sa spovedať? Chorý nič neodpovedá. Prosí ho, aby nejakým znamením dal na vedomie, či sa pripravil na sv. spoveď. Ale umierajúci nedáva žiadne znamenie. Najprv šepotom, potom nahlas predkladá mu niektoré hriechy, aby aspoň pohybom hlavy vyjavil, či ho spáchal alebo nie. Avšak len chrapot a ston mu boli odpoveďou. Ten človek tam zomrel bez spovede. Veru v takomto bezvládnom stave myslieť na spoveď bolo by pokúšaním Boha: umierajúci človek nie je vstave zúčtovať zo svojho života. Z tisícich deväťsto deväťdesiat deviati i takto zomrú, lebo obchádzali spovednicu. A sv. Augustín, tento veľkolepý svetochýrny duchovný otec takto dokladá: „Netvrdím, že bude spasený, ba nemôžem to ani dúfať.“ Predsa sa nájdu kresťania, ktorí sa neštítia chváliť, že len pri sobáši boli na spovedi, i to len z donútenia vykonali a že ani nepôjdu na spoveď, len keď im bude treba odísť na druhý svet.

4. Čím ďalej odkladáš s pokáním, tým istejšie upadneš do zatratenia

Čítal som, že keď Krista Pána a s Ním ukrižovaných dvoch lotrov sňali z kríža, ku krížu Krista Pána pristúpil jeden anjel, aby ho strážil. Zo zeme však vyliezol jeden ohyzdný čierny had, ktorý veľkým kruhom obišiel Ježišov kríž a utiahol sa ku krížu ľavého lotra, ktorý v svojich hriechoch zatvrdnuto zomrel. Had obkrútil sa okolo toho kríža a s iskrivými očami nepriateľsky zazeral na anjela. Anjel okríkol v hadovi ukrývajúceho sa diabla: „Ber sa odtiaľto!“ Had sa ani nepohol. „Prac sa odtiaľto!“, zvolal anjel po druhý raz, „toto miesto je sväté, lebo tu Syn Boží zomrel.“ Vtedy diabol divo zareval: „Nejdem!“, „tu nemáš žiadnu moc, lebo na tomto kríži zomrel hriešnik, ktorý urputne zatvrdol vo svojich hriechoch. Pre neho darmo tiekla Pánova krv, kto nežiada, ten nedostane odpustenie.“

Diabol tu pravdu hovoril, že kto nepýta, ten nedostane odpustenie.

Ó, človeče, ak nechceš skončiť s osudom ľavého lotra, ponáhľaj sa odprosiť urazeného Boha. Oľutuj svoje hriechy. Vykonaj úprimnú sv. spoveď. Beztak neujdeš Božiemu súdu. Alebo sa dobrovoľne podrobíš súdu v sv. spovedi, alebo nútene po smrti. Avšak je veľký rozdiel medzi týmito dvoma súdmi. Ak teraz dobrovoľne vyznáš svoje hriechy v spovedi, budeš naveky oslobodený od svojich hriechov, za ne nebudeš viac skladať účty pred Pánom Bohom. Ak však meškáš, odkladáš spoveď a tak ťa zastihne smrť, potom beda ti. Začuješ nezmeniteľný výrok Pána Boha: Vzdiaľ sa odo mňa, zlorečenec, do ohňa večného.

Ak nechceš na veky horieť v pekelnom ohni, poslúchni Cirkev sv., duchovnú matku tvoju, ktorá ťa volá k spovednici a prikazuje ti, aspoň raz v roku pristúpiť k sviatosti pokánia. pokľakni ku krížu, pred ktorým už toľko hriešnikov plakalo a našlo odpustenie. Modli sa: Bože môj! Rumenec hanby páli moju tvár pre množstvo hriechov, ktorými poškvrnil som svoju dušu. Ale žialim nad nimi, už viac nechcem blúdiť bez sv. omše a sviatostí, nechcem žiť v nepriateľstve so svojím blížnym. Odpusť mi, láskavý Bože! Udeľ mi svoju milosť, aby som splnil toto svoje predsavzatie. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, IV. zväzok, ktorú napísal Jozef Baráczius, farár v obci Maklár (Hevešská župa, dnešné Maďarsko), knihu preložil do slovenčiny slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1929; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)