Nežili sme na úkor iných národov, nevyužívali sme ich ako prírodné zdroje. Kdekoľvek sa ruský človek objavil: na Kaukaze, na Sibíri, v Strednej Ázii alebo v takých odľahlých kútoch, ako je Fort Ross, Havajské ostrovy a Maclayovo pobrežie v Novej Guinei, nikoho nepremenil na dobytok, nikoho nezbavil ľudskej dôstojnosti – píše ruský spisovateľ Dmitrij Orechov.
Už dávno som si všimol, že vždy, keď sa hovorí o koloniálnych zločinoch Západu, nájdu sa nejakí pravdovravci, ktorí s penou v ústach dokazujú, že “my Rusi nie sme lepší”. Spomenú si na kňažnú Oľgu, ktorá potrestala Drevľanov, a na výpravy Vladimíra Monomacha proti Polovcom, na “násilný krst Kareľanov” za panovníka Alexandra Nevského, na výpravy Ivana Hrozného, na “Jermakovu agresiu proti chánovi Kučumovi”, na Transsibírsku magistrálu, ktorá Burjatov zoznámila s morom ruského kapitalizmu… Tieto argumenty vždy nájdu odozvu v susedných krajinách a – čo je hriech – aj v niektorých regiónoch Ruska.
Je to tak, ochotne súhlasia, aj my sme trpeli “ruskou kolonizáciou”. Všetci títo ľudia nechcú vidieť evidentné veci. Rusko, samozrejme, aj expandovalo, aj bojovalo, aj pohlcovalo iné národy (nie vždy sa zaujímalo o ich názor). Ale to sa stalo všetkým impériám. Nemci expandovali do krajín polabských Slovanov a Prusov (tých, mimochodom, teraz v Nemecku nenájdete ani s lupou: zmizli, rovnako ako obri). Francúzi kedysi pohltili národy, ktoré hovorili okcitánskymi jazykmi, a potom s nimi dlho zaobchádzali – na juhu Francúzska na to dodnes trpko spomínajú. Angličania… Nie, na Angličanov je teraz lepšie ani nemyslieť.
Vo všeobecnosti sa niečo také stalo v dejinách všetkých veľkých krajín a Rusko nie je výnimkou. (Aj keď, samozrejme, môžeme hovoriť o tom, aké tuhé bolo začlenenie do impéria, a porovnanie tu nie je v prospech západných krajín). Čo sme však vôbec nemali, bola námorná kolonizácia. V tomto klube sú na prvých miestach Angličania a Holanďania, Francúzi a Američania, Belgičania a Nemci. Tvoria jadro západnej rasistickej spoločnosti, ktorej základom je strach. Hannah Arendtová o tom ako jedna z prvých písala v knihe Pôvod totalitarizmu. Podľa nej sa Európania “nikdy nedokázali zbaviť toho počiatočného strachu, ktorý prežívali pri stretnutí s druhom človeka, ktorý bol pre nich z dôvodov ľudskej pýchy neprijateľný ako druh človeka… Tento strach z niečoho podobného, a zároveň z toho, aby sa s vami nijako nestotožnili, tvoril základ otroctva”.
Arendtová vysvetľuje, že Európania, ktorí priplávali na svojich lodiach do kolónií, sa ocitli v neznámom, exotickom, “prízračnom” svete, v ktorom akoby neplatili kresťanské predpisy a normy zvykovej morálky. Domorodý život bol pre nich len “tieňovým divadlom”. Ľudia v tomto svete neboli ľudskými bytosťami v bežnom zmysle slova, boli súčasťou prírody. Akoby v domorodcoch neexistoval “špecificky ľudský charakter”; pri ich zabíjaní si Európania neuvedomovali, že sa dopúšťajú vraždy. Zdalo sa im, že jednoducho čistia pôdu pre svoje osady – tak ako ju čistili od dravcov, hadov, ôs, mravcov.
Európania, ktorí sa usadili v Afrike, “považovali domorodcov za prírodné bohatstvo a žili z nich, ako sa žije, povedzme, z plodov divokých stromov”. Na stromy sa nevzťahujú morálne normy ako na dobytok. Nie je prekvapujúce, že Belgičania, ktorí Konžanom odrezávali ruky, si nemysleli, že sa zúčastňujú na nejakých zverstvách – mysleli si, že jednoducho vykonávajú jednu z tých činností, ktoré sú v poľnohospodárstve nevyhnutné. Americkí kolonisti nemali výčitky svedomia, keď Indiánom hádzali prikrývky nakazené kiahňami. Nemci, ktorí zabíjali ženy a deti kmeňov Herero a Nama v juhozápadnej Afrike, si boli istí, že vykonávajú nudnú, ale nevyhnutnú prácu pri rozvoji územia. Takže, páni pravdovravci, o čo mi ide?
Otvorte si zápisníky a zapíšte si: ruská civilizácia takéto ohavnosti vôbec nepoznala. Kam Rus prišiel, tam s človekom obchodoval, s človekom bojoval, s človekom sa hádal a s človekom uzatváral mier. My sme nepoznali strach z domorodca ako z obludného a odporného tvora, ktorý s nami nemá nič spoločné. Neboli sme hosťami v “tieňovom divadle”, ani sme ľudí inej farby pleti neťahali na trhy s otrokmi. Všetky národy, s ktorými sme sa dostali do konfliktu v našich euroázijských končinách, boli našimi susedmi. Vzťahy s nimi mohli byť dobré alebo zlé, ale neviedli sme vojny “Rusov proti neľuďom”. Preto vražda pre nás vždy bola vraždou, násilie – násilím, krádež – krádežou. Nevymýšľali sme pre tieto javy eufemizmy. A nežili sme na úkor iných národov, nevyužívali sme ich ako prírodné zdroje. Kdekoľvek sa ruský človek objavil: na Kaukaze, na Sibíri, v Strednej Ázii alebo v takých odľahlých kútoch, ako je Fort Ross, Havajské ostrovy a Maclayovo pobrežie v Novej Guinei, nikoho nepremenil na dobytok, nikoho nezbavil ľudskej dôstojnosti.
“Žiadny Američan v Spojených štátoch ani v južných staropanenských oblastiach nehovorí jazykom Červenej kože,” napísal Alexej Chomjakov. – Maďari a nemeckí Maďari takmer nikdy nehovoria jazykom svojich utláčaných krajanov, Slovákov, a dokonca aj flegmatický tučný muž z holandských močiarov sa vo svojich kolóniách pozerá na domorodcov ako na kmeň stvorený Bohom na službu a otroctvo, ako na humanoidný dobytok, nie na ľudské bytosti. Pre nás, starých Slovanov, mierumilovných robotníkov zeme, je takáto pýcha nepochopiteľná… Rus sa pozerá na všetky národy zmapované do nekonečných hraníc Severného kráľovstva ako na svojich bratov”.
Filozof napísal, že Sibírčania často používajú jazyk Jakutov a Burjatov, že “švihácky kozák z Kaukazu” si berie ženu z čečenskej dediny, že roľník sa žení s tatárkou alebo mordovčankou a Rusko “nazýva svojou slávou a radosťou pravnuka Hannibala černochom, zatiaľ čo slobodomyseľní hlásatelia rovnosti v Amerike by mu odopreli právo na občianstvo a dokonca aj na manželstvo s belošskou dcérou nemeckej práčky alebo anglického mäsiara”.
Chomjakovov úsudok nie je samochválou. Všetko, čo sa v ňom hovorí, potvrdzujú aj naši oponenti. “Rusko nepochybne disponuje pozoruhodným darom,” napísal George Curzon, britský minister zahraničných vecí. – Rusko sa zbratúva v plnom zmysle slova. Je úplne oslobodené od toho svojvoľného druhu nadradenosti a pochmúrnej arogancie, ktoré roznecujú zlobu viac ako samotná krutosť. Nevyhýba sa spoločenským a rodinným stykom s cudzími a nižšími rasami.” Anglický lord bol prekvapený, že sa Rusi ženia s predstaviteľmi “cudzích a menejcenných rás”, ale pre Rusov bolo prekvapujúce, že Angličania nazývali niektoré rasy “menejcennými”.
V našej krajine sme videli všeličo, ale s týmito “menejcennými rasami” sme sa nikdy nestretli. Áno, rozšírili sme svoju krajinu a viedli sme mnoho vojen, to bola pravda; ale nemali sme vo zvyku neľudsky sa správať k iným národom. Strach z domorodcov ako “neprijateľného druhu človeka” naša civilizácia nepoznala. A preto medzi kolonizátorskými národmi, ktoré pripravili pôdu pre Hitlerov nacizmus, nie je ruský národ. Takže si utrite krokodílie slzy – všetci, čo si sypete hlavu popolom a plačete, že “Rusi nie sú lepší”. Radšej sa zamyslite nad tým, že váša snaha zatiahnuť Rusko do fronty na pokánie je nielen absurdná, ale aj nemorálna, rovnako ako je nemorálne podozrievať vlastného otca zo sériových vrážd na základe toho, že “v mladosti tiež rád bojoval”. A vy, predstavitelia takzvaných utláčaných národov Ruska, si to myslíte tiež. Snažili ste sa byť vymazaní z povrchu zemského ako divá zver alebo škodcovia? Nasadili vám obojky a reťaze? Boli ste nahnaní ako dobytok na lode plaviace sa do Petrohradu? Boli ste nútení pracovať pod páliacim slnkom na poliach ruských barín? Nie? Potom sa neopovážte vyrovnať tým, ktorí sa naozaj stali obeťami európskej kolonizácie.
Viete si predstaviť Mahátmu Gándhího ako ministra v britskej vláde? „Koloniálne“ Rusko s tým nemá problém
Rusko, 12. augusta 2024 – V súčasnosti je veľmi módne hovoriť o dekolonizácii. A to v tých významoch, ktoré nemajú nič spoločné s tým, čo sa do nej pôvodne vkladalo. Volajú po dekolonizácii Ruska alebo posmrtne obviňujú ZSSR z koloniálneho vykorisťovania. Pochopme, kde majú tieto myšlienky svoje korene. Čo sa nám vybaví, keď počujeme slovo “dekolonizácia”? Rok 1960, rok Afriky. Zábery z kroniky, na ktorých belgický kráľ Baudouin osobne odovzdáva moc nad Kongom Josephovi Kasavubuovi a Patriceovi Lumumbovi. Pochody francúzskych a britských vojsk, ktoré opúšťajú svoje majetky, a radosť nedávnych väzňov a literátov, ktorí dosiahli moc. A tiež nezabudnuteľný […]
Vzbura proti francúzskemu kolonializmu v Novej Kaledónii: Macron vyhlásil výnimočný stav
Nová Kaledónia, 16. máj 2024 (AM) – Macron má ďalší problém. V Novej Kaledónii už niekoľko dní prebiehajú krvavé nepokoje . Hlavné letisko krajiny v hlavnom meste Noumea je zatvorené, traja demonštranti zomreli, stovky utrpeli zranenia policajtmi a výtržníkmi a približne 150 ľudí už zatkli. Obchody, úrady a dokonca aj školy boli zničené a vypálené. Ide o najväčšiu vzburu v krajine od masových protestov za nezávislosť Novej Kaledónie od Francúzska v 80. rokoch. Administratívne centrum Novej Kaledónie – mesto Nouméa s počtom obyvateľov asi 95 tisíc ľudí – je pohltené plameňmi. Na uliciach zástupcovia domorodého obyvateľstva stavajú barikády a […]
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
Zdieľajte článok
