O cnostiach –

O cnostiach –

22. novembra 2026  


Cirkev

„A Boh všetkej milosti, on sám nás zdokonalí, utvrdí a upevní.“
(porov. 1Pt 5,10)

Jacques-Louis David, Byzantský vojvodca Belisar prosí o almužnu (1781)
zdroj: wikimedia commons/Múzeum krásneho umenia, Lille, Francúzsko

Francúzsky kráľ, Karol IX., pýtal sa slávneho básnika, Torquata Tassa: „Koho pokladá za najšťastnejšieho?“ – „Boha“, odvetil básnik. – „No áno, ale po Bohu? pýta sa kráľ. – „Po Bohu ten je najšťastnejší, komu sa najlepšie podarí podobným byť Jemu.“

Viete, drahí kresťania, že Boh je nekonečne múdry, svätý a spravodlivý, dobrý a milosrdný, pravdovravný a verný. Tento nekonečne dokonalý Boh tým viac miluje človeka, čím lepšie podobný je Jemu. Preto povedal Kristus Pán: „Buďte dokonalí, ako je i váš nebeský Otec.“ (porov. Mt 5,48)

Nie je dosť k spaseniu, aby sme sa len úhlavných hriechov chránili, máme konať i dobré skutky a to nielen raz, dva razy, ale toľkokrát, koľkokrát naskytuje sa príležitosť, potom budeš cnostným kresťanom. Kto tu i tam niekoľko halierov hodí chudobnému, ten je ešte nie cnostným človekom, lež ten, kto vždy podľa možnosti pomôže núdznemu svojmu spolublížnemu. Kto ide do kostola, keď má čas, ten je ešte nie cnostným človekom, lež ten, kto všetky svoje pozemské záležitosti nabok odloží, keď je povinný ísť do kostola. Slovom cnosť je nie povrchná náchylnosť k dobrému, ale stála pripravenosť vždy dobré konať, kedykoľvek naskytuje sa príležitosť; cnostnému človeku takpovediac druhou prirodzenosťou je cvičiť sa v cnostiach.

Ak chceme si zaslúžiť korunu nebeskej slávy, musíme si nadobudnúť i cnostnosť, ktorá neprestajne nás vzbudzuje: „Za Boha, v mene Božom konajme dobré“, to je cnosť.

Teraz vyrátam spomedzi cností tie najhlavnejšie. Poučeniachtivou mysľou sprevádzajte moju kázeň!

Nehovorím, že ľahko je osvojiť si cnosť. Ba tvrdím, že krehký človek vlastnými silami nikdy sa nestane cnostným, ale sám Duch Svätý vás zdokonalí. Jednorodený Syn Boží zjavil i to, že hlavne v ktorých cnostiach máme sa cvičiť.

Verná jeho služobnica, sv. mníška Mária Margita, počas oktávy Božieho Tela dvojnásobnou skrúšenosťou konala poklonu Božskému Srdcu Ježišovmu v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Ako sa tak pred oltárom nábožne modlila, tu zrazu zjavil sa jej Pán Ježiš a ukázal jej svoje Najsvätejšie Srdce. Bolo ono priezračné, sťa krištáľ, na ňom skvela sa rana, sťa diamant. Zo Srdca šľahali plamene, v nich stál kríž a okolo Srdca vinula sa tŕňová koruna. Najsvätejšie Srdce Ježišovo krásne znázorňuje cnosti. Kríž na tom srdci znamená vieru, rana nádej a plamene lásku. Okolo týchto troch božských cností sťa veniec vinú sa štyri hlavné cnosti: opatrnosť, spravodlivosť, miernosť a neohrozenosť. Tŕňová koruna upamätúva nás na sedem hlavných hriechov, proti ktorým ochraňuje nás na sedem mravných čností: pokora, štedrosť, čistota, láskavosť, striedmosť, trpezlivosť a horlivosť.

Cnosti viery, nádeje a lásky sám Boh Duch Svätý vlieva nám do duše, preto ich božskými cnosťami nazývame.

Sv. Katarína Sienská ani v dospelom veku nevedela písať/čítať. Poprosila svoju priateľku, aby ju to naučila. S veľkou usilovnosťou oddali sa k učeniu. Viac týždňov sa trápili, ale bez výsledku. Katarína zarmútená vrhla sa k nohám Ukrižovaného: „Majstre, šťastná by som bola, keby ma niekto naučil čítať. Keďže sa to ale nepáči tvojej svätej velebnosti, staň sa vôľa tvoja.“ Boh vyslyšal jej prosbu, od toho okamihu Katarína vedela plynne čítať, hoci predtým písmená ani nepoznala. Boh jej vlial do duše túto vedomosť.

Tak nám vlieva Boh Duch Svätý pri krste cnosti viery, nádeje a lásky. Tieto nám vliate cnosti môžeme i stratiť pre naše hriechy a bývajú nám znova vliate vo sviatosti pokánia, keď túto sviatosť platne prijmeme. Preto často obnovme v sebe tieto božské cnosti. Zvlášť v čas pokušenia skrúšene vzdychajme, keď nám o niektorom tajomstve viery pochybnosť napadne: „Ó, môj Bože, verím v Teba, lebo večná pravda si.“ – Alebo keď nás skľučuje zármutok, keď ducha tratíme, keď do zúfalstva padáme, vtedy takto sa posilňujme: „V tebe, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky“ (porov. Ž 30,1). – Keď v súženiach a trápeniach vzbúri sa nám duša a už-už hotová je reptať proti božskej Prozreteľnosti, alebo nás už bohorúhavé myšlienky pokúšajú, vtedy najlepšie je našu vzbúrenú prirodzenosť citmi lásky ochladiť: „Bože môj a všetko moje, len teba milujem.“ (Sv. František, Ser.)

Že nám Duch Svätý vlieva cnosti, pri tom i my musíme usilovať sa pričiniť jeho milosti, konať dobré, aby sme sa v cnosti utvrdili, aby sme cnostní boli.

Za starodávnych čias žil istý perzský kráľ, ktorý bol tak obratným strelcom z kuše, že steblo vystreleného šípa druhým za ním vystreleným šípom na dva kusy rozštiepil. Raz šiel tento kráľ so svojou manželkou do lesa, v ktorom chovaná bola divá zver. Zazreli tam malú srnku. Pozri, žena, teraz tak vystrelím môj šíp, že sa len ľahúčko dotkne pravého ucha srnky, nazdá sa, že ju mucha uštipla, preto zadnou nohou poškrabe sa po uchu. Ale ja v tom okamihu druhým šípom pribijem jej nohu k hlave. Čo kráľ povedal, to i urobil. A nazdával sa, že manželka vychvaľovať bude jeho obratnosť, ale ona len toľko povedala: „Cvičenie činí človeka majstrom.“ Nato sa kráľ tak rozzúril, že poslal svoju manželku do kaukazských hôr do vyhnanstva. – Po mnohých rokoch celkom zabudol na svoju ženu, i šiel raz poľovať do tých hôr. Tam, prijdúc na jednu rovinku, zrazu zastal, od údivu skoro skamenel: videl ženu, ktorá mohutnú kravu vzala na svoje plecia a zaniesla ju do domku, na stráni vrchu vystavaného. Ešte viac ho zarazilo, keď prišiel bližšie a poznal v nej svoju manželku. Kráľ prekvapený pýtal sa, ako len nadobudla túto nadľudskú silu? Žena i teraz odpovedala: „Cvičenie činí človeka majstrom. Keď si ma vyhnal, kráľu, vtedy vzala som so sebou slabé teľa. Za rána nosievala som ho na pleciach na pastvu a večer zasa na pleciach zaniesla som ho domov. Ako rástlo teľa, tak sa vyvíjala i sila mojich ramien, i teraz tak ľahko nesiem tú kravu, ako som nosila teľa.“

„Cvičenie činí človeka majstrom“, toto príslovie dokazuje i každodenný život. Kováči, keďže zaoberajú sa ťažkou prácou, sú silnejší ako krajčíri, ktorí ľahkú robotu konajú. Úplne podobne má sa vec i v duševnom živote. Čím častejšie sa živíme v konaní niektorého dobrého skutku, tým ľahšie ho konáme. Preto sa hovorí: „Modliac sa obľúbime si modlitbu.“

Vodičom cností je opatrnosť, táto spravuje človeka, aby vždy to činil, čo mu je k spaseniu. Spravodlivosť záleží v tom, aby sme každému dali, čo je jeho: komu daň, tomu daň – komu česť, tomu česť. Abecedou duševného života je miernosť, aby sme v ničom nepreháňali. Pán rozkázal Gedeonovi, aby len tých vojakov vzal sebou do vojny, ktorí rukou pili vodu, tých však, ktorí celým svojím telom nahli sa k potoku a nemierne pili, aby poslal domov. Tak i Boh len tých kresťanov drží za hodných svojich vojakov, ktorí vedia panovať nad svojimi náruživosťami, ktorí mierniť vedia v sebe všetku prchkosť. Štvrtá hlavná cnosť je neohrozenosť, vytrvalosť v dobrom. Len ten bude spasený, kto vytrvá do konca. Koľkí začali cnostný život, a predsa zatratení boli, lebo v započatom dobrom neboli vytrvalí.

Tmami duše sú hlavné hriechy, proti sedem hlavným hriechom bráni nás sedem mravných cností. Pýcha lomí pokoru, ktorá nás učí: „Človeče, uznaj svoju krehkosť, svoju hriešnu ničomnosť“. Miesto lakomstva konajme štedrosť: pomáhajme núdznym. Protiliekom chlipnosti je čistota. Zo závisti vylieči nás nezištná láska. Hnev premáha nás prívetivosťou, lenivosť horlivosťou.

Drahí kresťania, vyrátal som vám kresťanské cnosti. Tieto ozdobujú dokonalé duše. Pravda, že cnostný človek musí násilie robiť svojej prirodzenosti, lebo človek je krehký, náchylnejší je k zlému, než k dobrému. Ale kráľovstvo nebeské násilie trpí, a len násilní uchvacujú ho (porov. Mt 11,12). – Pravdou je, že cesta hriechu je široká a pohodlná, ale vedie ona do Pekla; cesta cnosti však je úzka a príkra, tŕnistá a kamenistá, ale vedie k Bohu a do Kráľovstva nebeského. Bojuj, tráp sa a trp, kresťan, duša bude ti blaženou vo večnosti. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 €
10 €
20 €
50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)