Nie že by sa nepísalo o samotnom zosuve pôdy a ničivej povodňovej vlne. Všetky udalosti, ktoré majú charakter nečakanej katastrofy a sprevádza ich veľa obetí na životoch a majetku, sú vďačnou témou pozornosť pútajúcich správ bulvárneho typu. O augustovom katastrofickom zosuve pôdy sa však, okrem sumarizácie obetí, písalo nepravdivo, resp. dôležité informácie mainstream zamlčal úplne.
Dva dni po katastrofe (28. 8.) prebehla našimi médiami správa (typicky ako na ta3), že Nepál odmieta zahraničnú pomoc. To však bola vyslovene nepravdivá informácia. V skutočnosti vláda Nepálu odmietla ponuky na vyslanie zahraničných záchranných tímov, najmä zo susednej Číny a Indie, ale neodmietla zahraničnú pomoc, len odkázala krajiny, ktoré by pomoc chceli poskytnúť, na svoj centrálny organizačný mechanizmus. V západných médiách sa málokde objavila otázka, aké má vláda Nepálu dôvody na odmietanie pomoci? Táto otázka však rezonovala takmer vo všetkých ázijských médiách. Vo všeobecnosti sa zhodli na tom, že hlavnou príčinou bola snaha nepálskej vlády udržať v citlivej pohraničnej oblasti rovnováhu medzi humanitárnymi potrebami a suverénnou štátnou politikou v regióne medzi dvomi svetovými mocnosťami – Čínou a Indiou.
Obavy nepálskej vlády neboli abstraktné. Mnohí čitatelia si ešte budú pamätať na ešte rozsiahlejšiu katastrofu v roku 2015 – ničivé zemetrasenie. Vláda Nepálu mala vtedy neblahé skúsenosti s aktivitou desiatok záchranných tímov z celého sveta, ktoré sa ponáhľali do Nepálu prispieť k záchrane čo najviac životov. S odstupom času však aj vedecké štúdie konštatovali, že nápor záchranných tímov na mnohých miestach situáciu skôr zhoršil. Nepál je veľmi členitá krajina, kde existuje málo vhodných ciest pre ťažké náklady, preto takmer všetka logistika bola odkázaná na leteckú prepravu. Nepálske letiská preto od začiatku záchranných operácií boli preťažené. K tomu sa pridružili problémy s komunikáciou a koordináciou, keď viaceré zahraničné tímy dopravovali na miesto materiál a prostriedky, ktoré tam už boli a blokovali tým prísun iných, ktoré momentálne boli potrebnejšie. V komunikácii a z hľadiska medzinárodnej reputácie hrdí Nepálci ťažko niesli, že čínske tímy sa nechceli podriaďovať koordinácii miestnych nepálskych úradov a uplatňovali vlastné postupy. Na druhej strane zas indické médiá doma o udalostiach informovali výlučne z pohľadu indických záchranárskych tímov, ako keby okrem nich v Nepále nič iné nefungovalo.
Vzťahy z Čínou a Indiou sú pre zahraničnú politiku Nepálu, ktorá sa snaží byť suverénna a multivektorová, kľúčové a Nepál sa usiluje o to, aby obidve mocnosti rešpektovali nepálsku nezávislosť a suverenitu.
Po odmietnutí pustiť na svoje územie zahraničné tímy, bola vláda Nepálu pod veľmi silným diplomatickým tlakom práve od Číny a Indie. Hneď na druhý deň preto zmenila svoje rozhodnutie a vláda Nepálu súhlasila s činnosťou čínskych a indických tímov na svojom území, ale s dodržaním striktných subordinačných podmienok v rámci Centrálneho záchranného výboru pod nepálskym vedením.
Zo strany nepálskych úradov tento postoj nebol prejavom nedbalosti alebo rozmaru, ale vyplýval priamo z hlavného cieľa zahraničnej politiky Nepálu, ako ho vyjadruje stránka Ministerstva zahraničných vecí Nepálu. Je to „posilňovanie medzinárodného postavenia Nepálu ochranou jeho suverenity, územnej celistvosti a nezávislosti.
Nedá mi, aby som v tejto súvislosti neponúkol na porovnanie so slovenskou zahraničnou politikou, ktorá vôbec nič nehovorí o „suverenite“ a namiesto toho zdôrazňuje „ukotvenie“ v geopolitických štruktúrach.
Pri štúdiu súvisiacich nepálskych základných štátnych dokumentoch som sa dostal aj k ústave. A porovnanie so slovenskou ústavou je tu ešte zaujímavejšie. Nepál má hneď v článku 5 svojej ústavy definované, čo je štátny záujem a do písmena je tam zahrnuté všetko, čo som vyššie citoval ako hlavné ciele jeho zahraničnej politiky.
Z hľadiska diskusií o kvalite slovenskej ústavy pre mňa bolo čítanie ústavy Nepálu veľmi inšpirujúce. Ukázalo sa, že mnohé veci sa dajú vyriešiť veľmi jednoznačne a elegantne… ak ústavodarný orgán nemá postranné úmysly, prípadne rovno nie je v konflikte záujmov…
Napríklad hneď ten ústavodarný orgán – v Nepále to bolo Ústavodarné zhromaždenie, ktoré si ľud Nepálu zvolil v roku 2008 po zvrhnutí monarchie a ktoré na formulovaní ústavy pracovalo 4 roky. Ani to však nestačilo a ústavu dokončilo až druhé ústavodarné zhromaždenie v roku 2015.
Ústava Nepálu začína:
(1) Táto ústava je základným zákonom Nepálu. Všetky zákony, ktoré nie sú v súlade s touto ústavou, budú v rozsahu príslušného nesúladu neplatné.
(2) Dodržiavať túto ústavu je povinnosťou každého.
Ústava Nepálu má niekoľkonásobne väčší rozsah ako slovenská aj preto, že na mnohých miestach obsahuje definície dôležitých pojmov a vysvetlenia ich významov. Nepál nemá ústavný súd, zrejme mala byť ústava napísaná tak jasne, aby každý kvalifikovaný sudca vedel aplikovať úmysel zákonodarcu, a tým sa Nepál vyhol absurdnej situácii, keď jeden orgán sformuluje text najvyššieho zákona, ale jeho záväzný výklad (ako to zákonodarca myslel), podáva úplne iný orgán, bez možnosti opravy či odvolania…
