Na druhú adventnú nedeľu vysielali televízne stanice na celom svete dve katolícke bohoslužby: svätú omšu pri príležitosti znovuotvorenia Notre Dame de Paris a pápežskú omšu na záver konzistória.
To, čo obe omše spájalo, však v žiadnom prípade nebola jednota slávenia omše podľa nového misála Pavla VI’namiesto toho bolo nápadné, že obe omše sa svojráznym spôsobom odchyľovali od predpisov jeho misála, čím celému svetu demonštrovali, že nič také ako “nová omša”neexistuje.
Oveľa nápadnejšie bolo, že obe omše sa vyznačovali jasným odmietnutím tradície: Rúcha, gestá, ústredné obrady a dokonca ani časti eucharistickej modlitby už vôbec nenaznačovali, ako sa omša slávila 1 600 rokov. Namiesto toho sa zdalo, že spojenie s tradíciou bolo odrezané nožom a obe omše akoby sa vznášali v prázdnom liturgickom priestore.
Tradícia v Cirkvi je však ošemetná vec. Kto ju chápe len ako “zvyk”, ktorý možno zachovať alebo zrušiť, nechápe význam cirkevnej tradície. Pre Cirkev tradícia vždy znamená legitimitu a nikdo by si nemohol nárokovať legitimitu v rozpore s tradíciou ani pre seba, ani pre svoje konanie. To sa, samozrejme, vzťahuje na náuku viery, ako aj na slávenie svätej omše, a to zaväzuje pápeža, ako aj každého biskupa.
Na tomto pozadí sa mi zdá významné nasledovné: my katolíci sme si predpísali autoritatívny, na pápeža orientovaný spôsob myslenia. To fungovalo dovtedy, kým pápeži reprezentovali učenie Cirkvi. Súčasný pápež to však nerobí, a to sa týka aj slávenia tradičnej omše. Ako vieme, František túto omšu prenasleduje, kde len môže. Jeho konanie nie je legitímne, pretože je v rozpore s tradíciou, ale jeho a jeho stúpencov to nezaujíma.
Svojím konaním však zároveň stavia do dilemy tých katolíkov, ktorí sa držia tradičnej omše. Vidia, že pápež ich núti k “nelegitímnosti” a domnievajú sa, že musia zdôvodniť svoju legitimitu. Ale to práve nie je pravda! Tradičná omša je plne súčasťou tradície Cirkvi“a celá tradícia sa v nej odráža. Nikto nemôže otriasť jej legitimitou, dokonca ani pápež, ktorý je nepriateľom tradície a tradičnej omše.
Naopak, zástancovia “novej” omše si musia položiť otázku, aká je ich liturgická legitimita. O to viac, ak sa nedržia platných pravidiel a zámerne sa vyhýbajú akémukoľvek spojeniu s tradíciou. Odrážajú tieto omše ešte katolícku vieru, alebo nie sú len odrazom falošného nekatolicizmu, ktorý je napoly protestantský a napoly to, čo sa dnes nazýva “synodálny”?“
Chcel by som povzbudiť všetkých, ktorí sa upínajú k tradičnej omši: nenechajte sa zastrašiť a nenechajte sa vtiahnuť do hry, v ktorej sa tlačí na nelegitímnosť, vnucujú sa zákazy alebo sa inak prenasleduje.
Naopak, buďte pokojní: len tradičná omša je v plnej tradícii Cirkvi a už len preto má každý kňaz právo ju sláviť a každý veriaci má právo sa na nej zúčastňovať. František to nemôže zmeniť a nemôže to zmeniť ani nikto iný! Buďte teda sebavedomí a buďte sebavedomí katolíci!
Na druhej strane synodálni nekatolíci nemajú žiadny vzťah k tradícii, a aj keď – podobne ako starí ariáni – sú dnes vo väčšine, nie sú katolíci, alebo aspoň nie sú naozaj katolíci.
Pápežská’omša a omša v Notre Dame to nápadne ukázali. A ilustrovali dramatický rozkol v Cirkvi, ktorý vznikol s “novou omšou”, čo František ešte posilnil.
Celá záležitosť mala tak trochu nádych Francúzskej revolúcie: v tom čase ľud plebejcov spustošil Notre Dame a nainštaloval tam novú vieru a novú “bohyňu”. Doslova pošliapali tradičnú vieru a každý, kto sa riadi tradičnou omšou, koná v revolučnom duchu týchto ľudí. S pýchou plebejcov prijali nové vlastné obrady a urobili zo seba pánov liturgie; v konečnom dôsledku ide o diabolský čin.
Slávenie svätej omše si však vyžaduje niečo iné: pokorný vstup do prúdu tradície a ponorenie sa do tradičnej formy omše. To je skutočne katolícke, legitímne a nič iné. Prosím, zostaňte verní katolíckej viere a tradičnej omši.
