O Písme svätom –

29. septembra 2024  

Cirkev

„Pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“
(2Pt 1,21)

V Štrasburgu, vo veži sídelného chrámu sa nachádzajú podivuhodné hodiny. Tento stroj ukazuje nielen hodiny, lež označuje i sviatky a nedele; keď odbije štvrťhodina, za každým razom vyjde z neho iná a iná ľudská podoba; o dvanástej hodine zjaví sa dvanásť apoštolov. Dlhý čas išli tieto podivné hodiny, keď tu zrazu začali chybovať, až napokon úplne zastali. Majster, ktorý ich zostrojil, bol už dávno nebohý a druhý hodinár, ktorý by ich bol vedel dať späť do pohybu, sa nenašiel.

Takýmito podivnými hodinami je aj ľudské telo. Kým niečo nechýba, každá jeho čiastočka plní svoju úlohu: srdce, pľúca, žalúdok koná, čo konať má. Ale nech sa len v ňom niečo pokazí, niet tak múdreho človeka, ktorý by zničené srdce, pľúca, žalúdok napraviť vedel. Chvascú sa síce slávni lekári, akoby oni rozumeli náprave sústavy ľudského tela, lež skúsenosť nám dokazuje, že do tých čias si lámu hlavu nad úbohým chorým, kým ho nevložia do hrobu. Istý nemecký učenec, menom Röntgen tvrdí, že vynašiel také lúče, ktoré keď osvietia ľudské telo, stane sa ono takmer priezračným, sťa by bolo zo skla; že potom nazrie do tela, vyhľadá tam vnútornú chybu a podľa toho lieči chorého. Hodnoverní ľudia hovoria, že je vskutku pravda, čo Röntgen tvrdí, že ľudské telo sa dá urobiť priezračným. Ozaj tak napreduje veda, že preskúma celú sústavu ľudského tela, choroby i vnútri nájde, vylieči mnohé neduhy, ktoré sme predtým pokladali za nevyliečiteľné.

Lež ľudský um a veda siaha najďalej k nebeskej oblohe, čo je však tam za ňou, to nevyskúma nikdy. Alebo nech mi kto povie: Kde býva Boh? Aký je Boh? Kde je kráľovstvo nebeské? kde je Peklo? A predsa toto všetko veríme, lebo nám to pravdovravný Boh zjavil. A kedy to zjavil ? Za dávneho času. A akým spôsobom to zjavil? Slovom i písmom. Spísané zjavenie Božie nazývam Písmom svätým a o tomto Písme svätom budem dnes hovoriť. Tak počúvajte.

***

František Saleský rozprával deťom v škole, akí blažení boli naši prví rodičia v Raji: každodenne k nim zišiel Boh a tak sa s nimi zhováral, ako otec so svojimi deťmi. Rozprával im, aké krásne je kráľovstvo nebeské, a povedal im, že aj ich tam prijme, ak zachovajú jeho príkazy. Naučil ich modliť sa, naučil ich veriť, dúfať a milovať.

Drobná školská mládež dychtivé počúvala Františkove slová, až jeden malý chlapec zvolal: „Prečo to je nie tak i teraz, ako rád by som sa zhováral s Pánom Bohom.“

„Netráp sa, synak, – odvetil mu sv. František, – ak si pre naše hriechy ani nezaslúžime, žeby Pán Boh medzi nás prišiel a zhováral sa s nami, vyvolil si On svätých ľudí, od ktorých nám tieto slová odkázal. Títo svätí ľudia odkazy Božie i spísali, to je Písmo sv., z neho som zvykol čítať v nedeľu ľudu a to potom i vysvetľujem.“

Z tejto náuky sv. Františka môžete vyrozumieť i vy, drahí kresťania, že Boh svoju vôľu zjavil niektorým svätým mužom, ktorí toto zjavenie Božie čo zväčša i spísali a tieto spisy sa nazývajú Písmo sväté. Teda tí muži nie z vlastnej hlavy vlastným rozumom písali Písmo sv., lež vnuknutím Ducha Svätého. Ako sa dialo toto vnuknutie? Niektorý svätý spisovateľ nám i to vypráva. Tak prorok Ezechiel hovorí, že keď sa on popri rieke Chobar prechádzal, zrazu sa strhol víchor, za ním vzápätí zdvihol sa veľký oblak, v oblaku blkotal oheň, okolo ohňa povstala žiara a v tej žiare akoby na tróne sedel Pán. „Jedna ruka vystrela sa ku mne, a v ruke bola kniha, a v žiare tej sediaci mi riekol: Ezechiel, zjedz túto knihu! I zjedol som a cítil som takú sladkosť, ako med. A riekol duch: Synu človeka, vezmi do srdca svojho túto moju reč, ktorú ti ja hovorím a vyrozprávaj moje slovo Izraelu.“ (porov. Ezechiel)

Ezechielovi tak, ostatným svätým spisovateľom inak a inak zdelil Boh svoju svätú vôľu. Porozumiete teda, že Sv. písmo nie je ľudským vynálezom, lež „pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“ (2Pt 1,21)

Predsa, našli sa podlí ľudia, ktorí sa opovážili zamiešať i do tých Božích spisov, do Písma sv. a čo im v v ňom nechutilo, to z neho vynechali a podľa vlastnej chuti doň iné veci podokladali. Vševedúci a prozreteľný Boh preto Cirkvi zveril opateru Písma sv., žeby ono až do skončenia sveta od všetkej lži čisté, neporušené, pred záhubou chránené zostávalo. Preto my len tie knihy smieme do sv. Písma pripočítať, ktoré Cirkev vymenuje a nesmieme hocijaké sv. Písmo čítať, len také, o ktorom Cirkev vyriekne: „Toto je opravdivé Písmo sv.“

Opravdivé Písmo sv. má dve časti, prvá sa menuje Starý zákon a druhá Nový zákon.

Ako povstalo toto dvojnásobné rozdelenie S. písma? Počúvajte ďalej, vysvetlím vám to.

Raz vzal na seba Pán Boh i s dvoma anjelmi ľudskú podobu. Takto s ľudskou tvárou, sťa pocestný, vstúpil do príbytku patriarchu Abraháma. Dobrosrdečný Abrahám štedro pohostil pocestných. Keď sa občerstvili, poslal Pán ženu Sáru von z príbytku a zdelil Abrahámovi tú radostnú zvesť, že mu manželka takto o rok porodí syna. „Lebo aby si vedel, Abrahám, že ja som Boh všemohúci a títo sú moji anjeli.“ „Pane môj a láskavý Bože môj! – zvolal uveličený Abrahám, – celá moja čeľaď i pokolenie moje len teba uznáva za svojho Pána a len tebe slúži.“ Vtedy zjavil Pán Abrahámovi, že mu vieru a lásku tým odmení, že z jeho potomstva sa narodí na tento svet Boh Vykupiteľ. (porov. Gn 18). Boh a Abrahám uzavreli medzi sebou zmluvu a to bol ten prvý, Starý zákon daný človekovi.

Vskutku narodil sa na svet ten Boh Vykupiteľ a síce, ako bolo sľúbené, z potomstva Abrahámovho, z ľudu židovského. Boh Vykupiteľ v tridsiatom roku svojho veku dal sa pokrstiť. Potom kázal a učil. Oznamoval, že on chce uzavrieť zmluvu s upadnutým ľudským pokolením tým spôsobom, že ktorí v Ňom veria, Jeho príkazy zachovajú, od Neho ustanovené sviatosti užívajú, tým svojou Krvou, svojou smrťou vykúpi nebeské kráľovstvo. Toto bola druhá zmluva.

Prvá zmluva, ktorú Boh s Abrahámom uzavrel, to je spomínaný Starý zákon. Druhá zmluva, ktorú Ježiš uzavrel s ľudským pokolením, to je ten Nový zákon.

Tak teda tie knihy, ktoré dal Duch Svätý napísať, počnúc od uzavretia prvej zmluvy až po narodenie Ježiša, nazývame knihami Starého zákona. Avšak tie knihy, ktoré dal duch Svätý napísať počnúc od uzavretia druhej zmluvy, nazývame knihami Nového zákona.

Čitateľ Sv. písma sám sa môže presvedčiť, ktoré mnohé spasiteľné náuky, múdre napomínania, prenikavé útechy sa nachádzajú vo Sv. písme, ktoré najsvätejší Boh dal napísať. Spomedzi cností najmilšia je cnosť čistoty, spomedzi modlitieb najkrajšia je Otčenáš a z pomedzi kníh najsvätejšia je Písmo sv., preto ho kňaz pri sv. omši bozkáva, keď čítanie z neho dokončil, a keď ho kňaz číta, veriaci na znak úcty vstanú; starodávni kresťania zanechávali ho sťa najdrahocennejší svoj poklad z otca na syna, v nedeľu po obede zhromaždila sa domáca čeľaď a hlava domu čítal zo Sv. Písma, ostatní ho však pozorne počúvali, lež bolo badať i na ich mravoch, že často obracali Písmo sv., prekvitala medzi nimi zbožnosť a život cnostný, naučili sa a spolu i zachovávali zákon Boží.

Ak spasiteľne účinkuje a akú zázračnú silu má Písmo sv., vidíme i v živote sv. Augustína. Augustín v mladom veku svojom upadol do kacírstva manicheizmu a nemravný život viedol. Lež vo svojom dospelom veku začal vážnejšie rozmýšľať o spasení svojej duše, začalo ho svedomie hrýzť nad jeho pokleskami; a v tejto svojej úzkosti chopil sa Písma sv., šiel do záhrady, že ho tam v pokoji bude môcť čítať, lež jeho búrlivé myšlienky mu nedali pokoja, nedovolili mu pokojne čítať. Akoby ho niekto stále prenasledoval, dlhým krokom chodil hore-dolu po záhrade. Zrazu ten niekto zastane, a akoby sa bol ozval smerom k nemu. Načúva, a vskutku, zase počul ten tajomný hlas: „Vezmi a čítaj!“ Ustrnul, lebo cítil, že tento hlas pochádza od Boha. A ako mu tento Boží hlas povedal, vzal do ruky Písmo sv., otvoril ho a jeho prvý pohľad padol na tieto slová: „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista.“ (Rim 13,13–14). Augustín opäť a opäť vzal a čítal to, a tieto božské slová tak prenikli jeho srdce, že sa zriekol hriešneho života a stal sa z neho veľký, svätý Otec Cirkvi.

„Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal.“ (1Kor 15,1–2)

Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)