O pokutách za hriech –

4. októbra 2026  

Cirkev

„Hriech, akonáhle je spáchaný, plodí smrť.“
(porov. Jak 1,15)

Cisárovná Eudoxia do vyhnanstva poslala sv. Jána Zlatoústeho. Vo vyhnanstve navštívili ho viacerí z jeho veriacich, mnohí však písali mu potešujúce listy. Tak mu písala istá nábožná žena a požalovala sa i na svoje smutné rozpoloženie: pokrvní sa s ňou súdia, chcú ju pripraviť o celý majetok, preto je taká rozhorčená, že nemá vôle ani žiť. Sv. Ján Zlatoústy odpísal zúfalej žene: „Čo žiališ, že ti odoberú majetok? Aspoň nebudeš mať starosť. Nezabudni, dcéra moja, že len jedno je, čoho sa máš báť, a to je hriech.“

Na spôsob tej ženy stonáte, drahí kresťania, keď vám oheň zničí dom; každému sa žalujete, keď vás za groš škoda postihla; bedákate, keď vám nejaký podliak strpčuje život, ale to nespomeniete ani len jedným slovíčkom, keď ste pre svoje hriechy stratili lásku a priateľstvo Božie. Avšak tieto biedy pozemské sú viac milosťami, než nešťastím, lebo nám pomáhajú hľadať Boha, pomáhajú nám napredovať v cnosti; keď stratíme pozemské statky, tým vrelšou túžbou vinieme sa k nebeským. Nezabúdajte, že len jedno je, čoho sa máme báť, a to je hriech, pretože hriech zbaví nás Boha a uvrhne nás do pekelného ohňa; hriech uvalil na nás pozemské biedy, preto hriechu máme sa viac chrániť než akejkoľvek inej biedy.

Koho ani umučenie Krista Pána, ani svätosť a dobrotivosť Božia neodvráti od cesty hriechu, tomu ukážem dnes pokuty za hriech, možno otrasiem srdcom i toho po majetku bažiaceho človeka, keď mu vyrátam tie hrozné tresty, ktoré na neho čakajú.

Počúvajte teda, aké tresty vynáša katechizmus nad nekajúcnym hriešnikom. Počúvajte moju kázeň, bázni Pánovej naučí ona každého človeka.

Viete, že diabli boli niekedy dobrými a svätými anjelmi, stáli pred Bohom, vládli zvláštnou mocou a veľkou slávou. Avšak títo slávni duchovia zhrešili. Len jeden-jedinký raz zhrešili. Len myšlienkou zhrešili a zato uvrhol ich Boh do večných múk Pekla, ako je písané: „Boh neodpustil hriešnym anjelom, ale povrazmi mrákoty stiahnutých do pekla dal mučiť a podržať na súd.“ (porov. 2Pt 2,4)

Viete, drahí kresťania, že naši prví rodičia blažene žili v Raji. Pán Boh ustálil, že po istom pobyte tu na zemi vezme ich k sebe do Neba. Za odmenu určil im Kráľovstvo nebeské, preto ich podrobil skúške. Žiaľbohu, v skúške neobstáli, zhrešili. Vrhli sa do potupy, vyhnaní z Raja bez prístrešia túlali sa po zemi. Ako obnovenie jednej ranenej časti tela nakazí celé telo, tak i hriech našich prarodičov nakazil všetkých ľudí, príchodzích na tento svet, telo stalo sa nám smrteľným, táto zem zmenila sa v plačlivé údolie. Toto bola pokuta za hriech.

Pohliadnime len trochu na oheň pekelný: horia v ňom hriešni anjeli a zatratení ľudia. Hriešni anjeli už šesťtisíc rokov, niektorí zo zatratených ľudí niekoľko tisíc rokov trápia sa v tom plameni. Tie nespočetné roky sú len jedným okamihom v Pekle, lebo po celú večnosť zostanú tam. Milosrdenstvo Boha Otca, vykúpenie Boha Syna, odpustenie Boha Ducha Svätého nikdy neobsiahnu.

Drahí kresťania! Ak vám toto ešte nie je dosť, zavediem vás do záhrady Getsemanskej, kde sa Ježiš krvou potil; zavediem vás do dvora Pilátovho, kde Ježiša bičovali a tŕním korunovali. Poďte za Ježišom na krížovú cestu, poďme hore na Golgotu, zastaňme pod krížom skonávajúceho Ježiša, hľaďme na jeho skonanie, tri hodiny zápasil so smrťou, počujme srdcom prenikajúce posledné jeho volanie.

Čo by ste mi tisíc pekiel predstavili, pohľad na ne neotriasol by mnou toľko, ako keď vidím, ako strašne umrel Syn Boží za naše hriechy.

Drahí kresťania! Čo vám mám ešte povedať, aby ste úžasnému zlu hriechu lepšie rozumieť mohli?

Keby sa nachádzal medzi vami taký nešťastník, ktorý má dušu obťaženú smrteľným hriechom, ten by najlepšie vedel povedať, či má spokojný život. Dňom i nocou strachuje sa, že jeho hriech vyjde najavo. Sťa hrozné strašidlo sprevádza každý jeho krok. S ním sedí pri stole, s ním je pri práci, s ním ide do kostola, s ním ide i na zábavu. Jeho duševné súženie je také strašné, že keby sa do ohnivej pece schoval a tam zostal naveky, to by bolo menším trestom, než jeho vnútorná úzkosť. Tam máme príklad vo Sv. Písme. Kain zabil Ábela. Táto vražda odobrala mu rozum. Ako keby ho boli hnali, krkolomky utekal po nevyšliapaných cestách, vyhýbal sa ľuďom. V zúfalstve obesil sa na strom, ale spadol z neho. Skočil z vysokej skaly, a predsa nezabil sa. Musel žiť v tomto otrasnom duševnom rozpoložení, aby bol na postrach hriešnikom až do konca sveta, lebo dávno riekol Pán: „Bezbožní nemajú pokoja“ (porov. Iz 49,22). Alebo povedzte mi: čo zničí pokoj medzi manželmi? Hriech: lenivosť, jazyčnatosť, falošnosť, nevernosť. – Čo rozhorčuje rodičov? Hriech: nevďačnosť, surovosť dietok. Čo dáva život nezákonitému dieťaťu? Hriech: telesnosť, zhýralosť. Čo naplňuje žaláre? Hriech: opilstvo, lakomstvo, pomsta.

Z dejín vieme, že Gréci mali mnoho bohov. Bol boh hriechu, bol boh bolesti. Títo dvaja: bôžik hriechu a bôžik bolesti raz sa poškriepili a šli sa žalovať pred hlavného bôžika Jupitera. Avšak Jupiter ani jednému nedal za pravdu, ale tak ich oboch potrestal, že ich jednou reťazou spolu zviazal. Odvtedy je na svete hriech spojený s bolesťou, hovorí povesť Grékov. Ale má i pravdu táto povesť, lebo to život tisíc ráz dokazuje, že hriech a bolesť, hriech a bieda vždy sa spolu objavujú. – Opilec stáva sa obeťou svojho hrdla. Zlodeja na mizinu privedie krádež. Smilníka jeho telesnosť vrhá do hanby. Koľko rozkoše okúsil, dva razy toľko súženia a trpkosti zapríčiní mu hriech. – Nedivme sa teda, keď nás trestajúca ruka Božia celou ťarchou tlačí, keď z našich hriechov upletie bič nad našou hlavou: čo nám zanechajú zimné mrazy a jarná povodeň, ešte i tú trochu zničí nám májový mráz a letný ľadovec. Dávno povedal Pán: „Ak ma nebudete poslúchať a nebudete plniť moje všetky prikázania, darmo budete siať, zem neprinesie úrodu, vaša práca padne na márno“ (porov. Lv 26). „Vinicu budete sadiť, a vína piť nebudete, lebo ju hmyz vyhubí“ (porov. Dt 28). „S Pánom Bohom nedá sa hrať, čo sľubuje, to i dá, čím sa hrozí – to i splní, lebo On je svätý a spravodlivý.“ (porov. Gal 6,7)

Škótsky kráľ Kenneth II. dal zavraždiť istého významného šľachtica. Jeho manželka chcela sa zato pomstiť kráľovi. Vo svojej záhrade dala postaviť krásnu sochu z mramoru. Socha predstavovala krásnu ženu, v ľavej ruke držala zlaté jablko, v pravej však naostro vybrúsený šíp. Akoby z priateľstva pozvala kráľa, aby si prišiel pozrieť jej záhradu. Kráľ išiel. Ako sa prechádzali po záhrade, pred sochou kráľ zastal, s prekvapením si prezeral to vynikajúce dielo. I zbadajúc v ruke tej sochy zlaté jablko, zvedavo po ňom siahol. Ale v tom okamihu z druhej ruky sochy vyletel ostrý šíp a prebodol kráľovo srdce.

Tak i v záhrade života stojí socha hriechu, v jednej ruke drží jablko rozkoše, v druhej vražedný šíp. Pozor, nechoď za vábením, lebo hriech vraždí, prináša večnú smrť, jedine dobrý skutok vydobyje ti život večný. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)