O prežehnávaní sa -

3. novembra 2024

„Sláva Otcu, i Synu i Duchu Svätému.“
(Modlitba Cirkvi)

Keď Rudolfa Habsburga vyvolili za rímskeho cisára, veľmoži mu prišli v mene ľudu vzdať poklonu. Takéto vzdanie holdu zvykli prijímať panovníci sediac na tróne, a na znak svojej moci vezmú si do ruky drahú zlatú berlu. I cisár Rudolf sa posadil na cisársky trón a od komorníka si pýtal i cisársku berlu. Veľký zmätok nastal medzi veľmožmi, pretože spomedzi slávnostných cisárskych šiat pozabudli vziať cisársku berlu. Cisár nejaký čas pokojne čakal, lež keď sa o veci dozvedel, ani na okamih nerozmýšľal, vzal na stole stojaci kríž, vysoko ho pozdvihol a takouto rečou prekvapil začudovaných veľmožov:

„Milí moji, ja to za prst Boží pokladám, že cisárska berla zostala doma. Tu je tento svätý kríž, ten bude mojou cisárskou berlou. Prisahám, že moju vlasť i môj ľud s ňou ochránim!“

Ako Rudolf Habsburg, so znakom svätého kríža chytám sa ku svojej dôležitej práci: k vysvetľovaniu viery kresťansko-katolíckej. Stručný výťah našej viery, tzn. „Verím v Boha“ prichádza mi teraz predniesť v mojich kázňach, ale prv ako by som sa pribral k vysvetľovaniu jednotlivých článkov, prežehnám sa v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého a rozjímať budem o význame a sile znaku svätého kríža.

Milosť Pána nášho Ježiša Krista, láska Boha a oznámenie Ducha Svätého buď s nami, kým budeme o význame a sile prežehnávania sa rozjímať. Nábožne počúvajte!

Odkiaľ sa pohýnajú a kde sa navracajú námornícke lode: v prístave sa tisíce a tisíce ľudí hemžia; tam vidieť z celého sveta ľudí rozličnej reči a všemožných odevov, ešte i lode sa k inému a inému národu priznávajú, strakaté farby na sťažňoch visiacich zástav ukazujú, že je to anglická, talianska, francúzska, nemecká loď. Svoj na svoju loď sa berie, zástava oznamuje ich spolupatričnosť.

Ako tie námornícke lode majú svoju národnú zástavu, tak má i loď sv. Petra, Cirkev kresťansko-katolícka svoju osobitnú zástavu, po ktorej každý môže poznať, že v nej veriaci Ježiša Krista veslujú pri kormidelníctve sv. Petra pod zástavou svätého kríža. Ako vojaka poznáš po jeho rovnošate a kňaza po jeho podlhovastom čiernom rúchu, tak spoznáš katolíka po značením sa svätým krížom.

Značením sa svätým krížom sa my katolíci odlišujeme od kacírov, židov, Turkov, pohanov. Skúsenosť nám to najlepšie dokazuje. Napríklad nejaký cudzinec, neznámy človek vstúpi sem do kostola, ustáli sa na jednom mieste, potom sa prežehná, a čo sa i nič nepýtame, zaraz vieme, že tento človek je kresťan-katolík. Alebo povedzme, cestujeme v ďalekom kraji, kde sme ešte nikdy neboli a zbadáme v jednej obci kríž na kostolnej veži, to nás upozorňuje, že v tej dedine bývajú katolíci. Pridá sa, že na niektorej svadbe, hostine zídu sa rozliční ľudia, takpovediac povyberať možno katolíkov spomedzi nich, lebo títo značením sa svätým krížom sadajú k požívaniu darov Božích. I prečo by sme sa mali hanbiť prežehnať sa! Nuž či sa Pán Ježiš hanbil za svetla niesť kríž jeruzalemskými ulicami, či sa hanbil dať sa pribiť medzi dvoch lotrov? Tento sv. kríž bude sa i na Súdny deň skvieť na Nebi. Boj sa, tras sa vtedy každý kacír, ktorý si sa hanbil značiť sa krížom Ježiša Krista, lebo i Ježiš Kristus sa bude hanbiť za teba v Súdny deň.

Keď sa prežehnávame, krátko lež jasne vyznávame svoju vieru, že jeden je Boh, ale tri osoby sú v ňom. Keď sa svätým krížom značíme, krásnu a slávnu modlitbu konáme, lebo keď na čelo dávame svoju ruku a hovoríme: v mene Otca, tým uznávame, že ako medzi údmi hlava nám je najväčšia, tak i Boh Otec je najvyšším, počiatkom, stvoriteľom všetkého. Keď na prsia zložíme ruku a hovoríme: i Syna, vyznávame svoju vieru, že Syn od večnosti od Otca sa narodil, z krvi Panny Márie, ale že ľudské telo na seba vzal. Keď z ľavého pleca na pravé plece prenášame svoju ruku a hovoríme: i Ducha Svätého, pokorne uznávame, že Duch Svätý postavil ma z ľavice Božej na pravicu, z ľavice zatratenia na stranu spasenia.

Tak slávnu, krásnu poklonu ktorá modlitba by bola vstave vyjadriť? Len na to dávajme pozor, že čo ústami vypovieme, aby sme to i srdcom cítili. Keď hovoríme: v mene Otca, spomeňme si na otcovskú dobrotu Pána Boha, keď je nám Boh otcom, my sme jeho deťmi, plňme si svoje povinnosti potomkov. Keď hovoríme: i Syna, rozpamätajme sa, že ako veľmi nás miluje toto presväté Srdce: odsluhujme sa mu za jeho veľkú božskú lásku! Keď hovoríme: i Ducha Svätého, nech nám na um príde, že naše telo je chrámom Ducha Svätého, ale že tento chrám hriech zašpiní a poničí.

Vidíte, milí moji, aký spasiteľný význam, aký krásny modlitebný obsah má znak svätého kríža. Nad týmto niet zbožnejšej obyčaje medzi katolíkmi. Preto i užívajú veriaci katolíci tento svätý znak takpovediac vo všetkých častiach svojho života: ráno, keď sa prebudia; večer, keď sa chystajú na odpočinok; keď zažnú svetlo; keď sadajú ku jedlu a keď od neho vstávajú. Žehnajú sa počas búrky, keď sa blýska, alebo keď ich iný ľak a hrôza zachváti. Matka prežehná miesto, kam ukladá svoje nemluvňa ku spánku, a že akú veľkú silu má znak svätého kríža takejto matky, dokazuje nám istá pamätná udalosť, že keď sa raz dve ženy povadili, tá zlostnejšia vkradla sa do izby tej druhej ženy s tým diabolským úmyslom, aby jej zahrdúsila v kolíske tichúčko spiace dieťatko, lež pod hlavou nemluvniatka učinený znak kríža ochránil to malé neviniatko, ženu tam však našli na zemi pri kolíske, ako sa zvíja s pokrútenými rukami.

Áno, na to sa prežehnávame, aby sme tak svoju vieru vyznávali, nádej svoju vyjadrili, lásku svoju obetovali. Žehnáme sa svätým krížom, aby sme s ním všetky svoje činy posvätili, aby sme sa s ním proti všetkým viditeľným i neviditeľným nepriateľom obránili. Diabol sa pred ničím iným tak netrasie, ako pred znakom kríža, lebo Pán Ježiš skrze svoj svätý kríž premohol a zahubil jeho kráľovstvo. Istý rímsky cisár mal jednu prívetivú srnku. Aby sa jej nik neopovážil dotýkať, dal jej na hrdlo spraviť zlatý obojok a naň dal napísať: „Som cisárova“. A nik sa jej ani neopovážil dotknúť. Keď sa my prežehnávame, tento kríž je našou známkou, satan nás už zďaleka obíde, lebo to žehnanie toľko mu znamená akoby sme mu povedali: My sme Boží, nesmieš sa nás dotýkať.

Tak veľkú silu má znak svätého kríža, preto ho tak horlivo užívajú veriaci kresťania, preto ho používa pri každom kroku i sama Cirkev katolícka. Znakom svätého kríža požehnáva a svätí kňaz, znakom svätého kríža vysluhuje všetkých sedem sviatostí, a nie raz činí znak svätého kríža pri svätej omši. Cirkev stavia svätý kríž na vrchol veže, krížom zdobí omšové rúcha, kríž vytýči nad hrob zomrelých, lebo z milosti najsvätejšej Trojice, z kríža Ježišovho vyplýva na nás všetko požehnanie a milosť.

Svätá Edita, dcéra anglického kráľa Edgara, sa vo všetkých svojich potrebách posilňovala znakom svätého kríža. Trinásť rokov po jej smrti otvorili jej rakvu a jej pravú ruku, ktorou sa toľkokrát žehnala, našli bez náznaku rozkladu úplne neporušenú.

Tento príklad nech nás pohne k tomu, aby sme i my znak svätého kríža čím častejšie používali; priúčajte svoje deti, aby nezačali so žiadnou prácou, kým sa neprežehnajú. Lež nielen rukou, ale i vnútri srdcom máme sa značiť krížom svätým. Prečo je to, že len málokto pocíti požehnania plnú silu znaku svätého kríža? Preto, že učinia síce tento znak na sebe, lež vo svojom srdci nenosia ukrižovaného Pána Ježiša. Znak svätého kríža je zlatou pečaťou, Boh nám len tie prosby splní, ktoré touto pečaťou zavierame. Lež čo ti osoží, ak ním len zhnitú slamu zapečatíš, ak duša tvoja je plná hniloby, špiny?

Prežehnávajme sa teda kajúcnym a dôveryplným srdcom, silnou vierou a zbožnou dušou a vtedy ten znak svätého kríža sťa žehnajúca Božia ruka v našom pozemskom putovaní bude sa vždy vznášať nad nami. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***