O šiestich hriechoch proti Duchu Svätému –

18. októbra 2026  

Cirkev

„Každý hriech a rúhanie odpustí sa ľudom, ale rúhanie Duchu sa neodpustí.“
(porov. Mt 12,31)

Viem, že nejeden zarazí sa nad touto rečou sv. Písma: ten neznalý bude si myslieť, že či je Duch Svätý vyšší od Otca a Syna? Že proti Otcu a Synu spáchané hriechy budú odpustené a proti Duchu Svätému spáchané hriechy nebudú odpustené? Ba ešte i ten učenejší, vo viere zamyslený skloní hlavu a úzkostlivo uvažuje: nuž či možný by bol tak veľký hriech, ktorý by ani sám nekonečne milosrdný Boh nemohol odpustiť? To nie je možné! Veci treba inak rozumieť, vysvetlím vám to, počúvajte!

Väčšina chorôb už má isto účinkujúci liek. Veda lekárska od toho závisí, aby spoznala druh choroby, potom už iste môže nájsť chorobe zodpovedajúci liek. Sú však i nevyliečiteľné choroby, proti ktorým ešte nevynašli liek, tu len Boh môže pomôcť a silná príroda nemocného, preto z takej choroby zriedkavo sa dá vyliečiť.

Boh Duch Svätý je naším nebeským lekárom: na každý veľký hriech vleje svoju zvláštnu milosť do duše hriešnika, táto vliata milosť pôsobí obrátenie hriešnika.

Lenže: 1) kto opovážlivo proti Božiemu milosrdenstvu hreší, 2) kto nad Božím milosrdenstvom zúfa, 3) kto poznanej kresťanskej pravde odporuje, 4) kto blížnemu svojmu milosť Božiu nepraje a závidí, 5) kto voči spasiteľnému napomínaniu zatvrdnuté srdce má, 6) kto v nekajúcnosti s predsavzatím zotrváva, ten zväčša zatratený bude, pretože zatvára svoje srdce, aby Duch Svätý nemohol vliať do neho svoju svätú naprávajúcu milosť, ten opovrhuje dobrou vôľou Ducha Svätého, ten zatvrdilo zotrváva v hriechu, preto tieto hriechy voláme hriechmi proti Duchu Svätému.

Týchto šesť hriechov voláme i neodpustiteľnými, lebo obrátenie takýchto hriešnikov je skoro také zriedkavé, ako uzdravenie nevyliečiteľných nemocných, lenže tu nie milosrdenstvo Božie je na vine, ale ich zatvrdnutosť. Viďme teda, kto sú to tí opovážlivci, ktorí sa nehanbia hrešiť proti Duchu Svätému!

I. Opovážlivo proti Božiemu milosrdenstvu hrešiť

Svätého života Tomáš Morus často karhal svojho nemravného druha v úrade, aby zanechal svoj necudný život, v čestnom manželstve aby zachránil svoju dušu od zatratenia. Ale ten nemravník posmešne mu povedal: „Snáď i ty si svätec? Nuž či neohlasujú kňazi, že Boh je nekonečne milosrdný! Hádam nie pre husi stvoril Boh kráľovstvo nebeské? Zaiste i za takých oplanov, ako som ja, zomrel Ježiš! V hodinu smrti mojej len toľko mi bude treba povedať: Pane, zmiluj sa nado mnou, a práve tak pôjdem do Neba, ako ty ustavičným sebamŕtvením.“ Lenže tomuto nemravníkovi, ktorý tak opovážlivo proti Božiemu milosrdenstvu hrešil, nesplnilo sa jeho rátanie. O niekoľko dní tento úradník jazdil na koni cez jeden most, most sa triasol a od toho nezvyčajného kývania kôň sa splašil, prudkým skokom zhodil so seba svojho pána, tento padol do vody, nazlostený ešte zamrmlal: „Keď ťa parom nevzal, ty prekliaty zdochliak“, ihneď pohltili vlny rieky tohoto nešťastníka: po týždňoch vylovili rybári jeho mŕtvolu.

Kto vie, akú smrť určil Boh pre teba, človeče! Koľkí mrú náhle, následkom náhodného nešťastia. Avšak, ak i podľa poriadku prírody, následkom nejakej nemoce zachváti ťa smrť, či budeš mať kedy činiť pokánie? Tam budeš ležať na posteli, bôľ ťa omámi, útrapy zastavia ti slovo, chcel by si hovoriť, ale nevládzeš, nuž ako by si mohol zúčtovať zo svojho života? Snáď sa budeš i spovedať, ale sám nebudeš vedieť, čo si hovoril. Či je platná takáto spoveď?

Nazdáš sa, že ti v srdci hriechmi preplnenom zrazu vzbĺkne láska k Bohu? Nikdy ani len jednu slzu si nevyronil nad svojím nemravným životom, teraz zrazu horkosť kajúcnu by cítilo tvoje chladné, tvrdé srdce? Hrešiť už nevládzeš, lebo ťa k posteli priklincovala tvoja choroba, ale v skutočnosti ešte ten starý, zatvrdnutý duch vykukáva z tvojho tela, tvoj žiaľ je len Kainov a Judášov, i tvoj koniec bude im podobný. K tomu pridružia sa podvody diabla. Ty, ktorý si za života v pazúroch diabla bol, len nemyslíš, žeby ťa v tomto poslednom okamihu vypustil z ruky? Tam ti bude stáť pri posteli, strach ti bude robiť v srdci a tvoju zúfalú dušu so sebou odnesie, odvlečie do Pekla. Preto napomína Duch Svätý každého hriešnika: „Nemeškaj obrátiť sa k Pánu, neodkladaj s tým zo dňa na deň, pretože znenazdajky príde hnev jeho a zahubí ťa.“ (porov. Sir 5,9)

Obracajte kalendár, nájdete v ňom síce mnoho svätých, ale len jedinkého-jedného nájdete takého, ktorému Boh jeho poslednú hodinu odpustil, a to bol pravý lotor, odpustil mu Pán Ježiš, aby nikto nezúfal nad svojím spasením, ale len jedinký-jeden raz, aby ste sa opovážlivo nespoliehali. Ostatní svätí počúvli volajúce slová Ducha Svätého, zavčasu vrátili sa na dobrú cestu; keby boli odkladali svoje obrátenie, zaiste by boli upadli do zatratenia. – Niekedy odtrhne sa povraz, na ktorý sa niekto obesil. Nuž či ozaj sa niekto obesí v tej nádeji, že sa povraz odtrhne? Prorok Jonáš hodený bol do mora, pohltila ho jedna veľryba a vyhodila ho na pobrežie morské. Nuž nech sa hodí niekto do mora preto, že aj jeho zachráni a na breh vyloží nejaká veľryba. Aké zriedkavé sú tieto prípady, práve tak zriedkavá výnimka je i to, že niekto za celý svoj život bol oplanom a vo svoju poslednú hodinu žeby sa obrátil. Pravda je, že kráľovstvo nebeské stvorené je pre ľudí, ale nie pre každého človeka. I do divadla môže vstúpiť každý, nech len zaplatí vstupné. Do Neba je dvojaké vstupné, jedno vstupné je nevinnosť a druhé vstupné je kajúcnosť. Kto nikdy nehrešil, ten má vždy voľný prístup de Neba. Ale či je taký medzi nami?

Hriešny človek len s poplatkom pokánia môže vstúpiť do spoločnosti svätých. Boh je večný, on pokojne čaká na obrátenie hriešnika. Ale ty, človeče, si smrteľný, v každom okamihu môže sa pretrhnúť niť tvojho života, ani jeden okamih nesmieš odkladať svoje obrátenie. Nehreš teda opovážlivo proti Božiemu milosrdenstvu!

II. Druhý hriech proti Duchu Svätému je: nad Božím milosrdenstvom zúfať

Kain zabil svojho brata. Judáš zradil svojho majstra. Spáchali do Neba volajúci hriech. Avšak nie toto bolo ich najväčším hriechom, ale tá myšlienka: „Väčšia je moja neprávosť, než aby som zaslúžil odpustenie.“ (porov. Gn 4)

Nie pre svoj zločin upadli do zatratenia, ale ich zbabelé zúfalstvo uvrhlo ich do Pekla. Keby bol Kain volal k Nebu o milosrdenstvo, keby sa bol Judáš kajúcne vrhol k nohám Pána Ježiša, boli by ochránili svoju dušu, boli by našli odpustenie. Radou diabla zúfali nad Božím milosrdenstvom, ich podielom stalo sa na tomto svete svedomia hryzenie, na druhom však večné zatratenie.

Ako ten obchodník povykladá svoj tovar, sú to len staré, z módy už vyšlé handry: predsa ich len vychvaľuje, hoci sa mu ústa penia, láka, núti ľahkoverné ženičky, že im to spolovice zdarma dá, ba za peniazmi bude do roka čakať. A ženičky uveria týmto sladkým rečičkám. Avšak neminie pár mesiacov, dostanú vyzvanie, aby hneď a zaraz zaplatili svoju dlžobu, pretože potrebuje peniaze, inak ich zažaluje. A nešťastná dlžníčka miesto toho, aby sa obrátila napríklad k spolku o čestnú pôžičku, ona vydá tomu obchodníkovi zmenku na dvojnásobný obnos, a koniec veci je, že o niekoľko rokov na bubon príde jej dom, jej pole.

S podobnou úlisnosťou koná i diabol: najprv vykrášli, nepatrným ukazuje hriech, aby ľahšie naviedol nešťastného človeka, potom však do zúfalstva ho ženie, že od strachu neopováži sa obrátiť k Bohu; šepce mu do ucha: „Od mlada žil si v hriechu, hýrením strávil si život, hriech na hriech si kopil, i beztak si zahynul, nuž uži ešte kým si na svete, na druhom svete už nemáš čo čakať.“ Ach, kresťan, never pokušiteľovi, radšej poslúchni mňa: ak si padol, povstaň zo svojich hriechov, konaj pokánie. Ak si tisíc ráz padol, tisíc ráz vstaň! Boh je skôr pripravený udeliť odpustenie ako hriešnik prijať omilostenie. Ak si vraždil, zbíjal, podpaľoval, zlorečil, vieru zaprel, cudzoložil, predsa u Boha môžeš nájsť odpustenie. Ak by boli hriechy celého sveta na tvojej duši, ani vtedy nesmieš zúfať nad svojím spasením. Čo by si zošedivel v hriechoch a jednou nohou bol by si v hrobe, i vtedy musíš úfať odpustenie svojich hriechov. „Ak bezbožný činí pokánie, životom žiť bude a nezomrie, vraví Pán.“ (porov. Ez 18,21)

Dve sestry sv. Doroty počas svojho mučenia zapreli vieru. Preto poslali ich do žalára k sv. Dorote, aby aj ju naviedli zaprieť vieru. Sv. Dorota s takým nadšením hovorila svojim dvom sestrám o kráľovstve Božom, že tie do seba vstúpiac usedavým plačom padli k nohám svojej sestry a prosili ju, aby im povedala, čo majú robiť? „Čiňte pokánie!“ – „Či môžeme úfať od Boha odpustenie?“ – „Úfajte, zúfalstvo je u Boha väčší hriech, ako zapretie viery.“ Dve sestry poslúchli radu. Hneď šli pred svojho sudcu a oznámili mu, že veria v Ježiša a pripravené sú i život svoj obetovať za vieru. Na toto vyzvanie obidve zaživa boli spálené. Mučeníctvom napravili svoj predošlý hriech. Zúfalstvo bolo by im zaprelo, ale úfanie otvorilo im brány nebeské.

III. Poznanej kresťanskej pravde odporovať

Ježiš, Syn Boží, tri roky ohlasoval pravdu, aby pozemský človek podľa nej usporadúval svoje činy. Avšak nájdu sa premúdri kresťania, ktorí by chceli do rámca svojho rozumu objať učenie Ježišovo, a keďže niektorá náuka prevyšuje ich múdrosť, svoju pyšnú hlavu nechcú podať do jej služby. Mnohým zas preto je ťažká pravda Kristova, lebo uzdu kladie ich žiadostiam, zatracuje ich výtržnosti, to ani veriť nechce, čo nerád urobí. A keďže nemôže zničiť, aspoň ju nenávidí, ňou opovrhuje.

Poznanou pravdou odporujú kacíri. Sami neveria naozaj, čo nám vytýkajú, – že my katolíci klaniame sa chlebu, že zbožňujeme Máriu, že od svojich veriacich požadujeme slepú vieru, služobnú poslušnosť, – predsa na spôsob papagája i sto ráz budú tárať tieto luhaniny, rátajú s tým, že vždy sa nájde pochabý kresťan, ktorý uverí ich táraninám. Potom počujte len, aký jerichovský hrmot robia sociál-demokrati, ktorí sa dali zapriahnuť do jarma židovského. Táto naštvaná luza zúri-búri proti všetkým zákonom a zvykom katolíckym. Dobre vedia, že dokiaľ ľud verí v Boha, dokiaľ ctí si Cirkev a kňazov, dotiaľ darmo ho štvú proti panujúcej mocnosti a poriadku, lebo katolícka Cirkev napomína ľud, že predstavených máme ctiť, zákonitú vrchnosť máme poslúchať, majetok blížneho nesmieme požiadať. Preto osopia sa na kňažstvo, ktoré ohlasuje Božie zákony, jednostaj vytrubujú, vykrikujú: „Dolu s reverendášmi, treba vyrvať z rúk kňazov školy, lebo kňazi s druhým svetom, s peklom strašia ľud, sú nepriateľmi všetkého pokroku, všetkej osvety, kadejakými náboženskými bájkami ohlupujú ľud, aby nad ním panovať mohli a ho vykoristili.“

Dobre vedia slobodomurárski zákonodarcovia, že Cirkev je Božská ustanovizeň a že kňazský stav sám Ježiš založil, ale aby si čím ľahšie mohli rady dať so stádom bez pastiera a aby svoje bezbožné úmysly čím istejšie mohli uskutočniť, vyniesli zákon, že náboženstvo je každého súkromnou vecou, každý nech verí podľa svojej ľubovôle, čo sa mu páči, kto potrebuje kňaza, nech si ho platí, ale k tomu nemá sa nútiť nikto, komu treba kostol, nech si ho buduje. – Nešťastný národ francúzsky už až po krky pláva v radostiach tejto slobodomurárskej múdrosti – tisíce a tisíce kňazov slúži pri vojsku vo Francúzsku, biskupov vyhádzali zo starodávneho cirkevného príbytku, kostoly zhabali na štátne ciele, ešte i sv. omšu len s dovolením policajným slobodno tam počuť. Z tohto smutného položenia francúzskeho národa môžete vyrozumieť, aký veľký hriech je odporovať poznanej pravde; ak len sám Pán Boh nezmiluje sa nad týmto hynúcim francúzskym národom a ak nestrasie z krku k sebavedomiu príduvší ľud toto diabolské jarmo svojich falošných zákonníkov, celý ten národ zahynie v svojom hriechu.

Už i u nás dvíha neviera rohy, preto buďme na stráži, vždy sa posilňujme vo viere, lebo bezbožné učenie už i u nás má svojich ohlasovateľov. – Zvlášť v spisoch proticirkevných a v novinách rozširujú túto duševnú otravu medzi ľudom. – Preto nikdy, žiadne noviny, žiadnu knihu neprijmite, kým sa nepresvedčíte, že nenapádajú pravú vieru a dobré mravy. Nato som vaším duchovným pastierom, aby som tieto kúkoľ rozsievajúce tlačivá precedil. Príďte ku mne s každým podozrivým tlačivom, novinami, knihou, ja každému vďačne podám návod: či obsahuje niektoré tlačivo užitočné alebo škodlivé učenie. To je do neuverenia, akú záhubu robí v duši čítanie zlých kníh! Sprvu ovládne rozum, potom zvedie srdce a napokon zabije dušu. Ako sv. Alfonz hovorí: „Mlyn takej múky namelie, akého obilia nasypú doň, z planého obilia akože by namlel dobrej múky?“ Tak sa má i človek s planým čítaním. Ak Ježiš je pravý Boh, tak jeho učenie nasledujte! Ježiš hovorí: „Kto nie je so mnou, je proti mne.“ (porov. Lk 11,23)

IV. Blížnemu svojmu milosť Božiu nepriať a závidieť

Jeden spôsob závisti spomína katechizmus medzi siedmimi hlavnými hriechmi, tu však nie o tej závisti je reč: milosť Božiu nepriať a závidieť je celkom iná závisť. Predošlá závisť blížnemu len pozemské šťastie, len pozemské blaho nepraje, táto však, o ktorej teraz sa chcem zmieniť, blížnemu dobré mravy, náboženskú horlivosť, večné spasenie závidí. Milosť Božiu nepriať je o veľa trestuhodnejšia závisť, ako blížnemu pozemský majetok závidieť.

Prečo? Vysvetlí nám to sv. Augustín: „Keď niečo také závidíš blížnemu, čo ty bez svojej viny nemáš, napríklad dobrý rozum, silu, zdravie, bohatstvo, dôstojnosť, to ti uznám a odpustím; ale keď niečo také závidíš blížnemu, čo mať závisí od teba, to už za ošklivý hriech pokladám, lebo čistý, ponížený, striezlivý život viesť i ten najposlednejší biedny žobrák môže, len nech má k tomu silnú vôľu.“

Avšak nenazdajte sa, že len medzi vychýrenými zločincami nájdeme závistlivcov, nájde sa tento hriech proti Duchu Svätému i medzi dobrými a pobožnými. – Koľkým to oči kole, keď duchovný pastier niektorého veriaceho svojou dôverou vyznačí, – „Či mu je ten lepší veriaci, ako som ja?“ Znevôli ho, keď ho iný predbehne v predmodlení alebo v spievaní; mrzí sa, keď ten alebo tá viac ráz sa spovedá alebo prijíma, ako ona zvykla. Pýcha zrodí túto duchovnú závisť. Ešte mnoho mu treba chodiť takému do školy Kristovej, aby sa naučil pravej poníženosti.

V tom kláštore, kde sv. Eufrázia bývala, už viac rokov zdržovala sa i jedna diablom posadnutá žena, hoci práve priviazaná bola reťazami, i tak mnohým uškodila, kto sa k nej neobozretne priblížil. Predstavená kláštora túto ženu Eufrázii zverila do opatery. Tejto sv. mníške neublížila, k nej sa ako potulný baránok prívetivo správala. Jedna mníška závidela mnohú pochvalu, ktorá sa Eufrázii dostala, že tak obratne vie zaobchádzať s tou nemocnou. Uchádzala sa o dovolenie, aby i ona mohla opatrovať tú diablom posadnutú ženu. I dostala dovolenie. Ale ako raz jedlo podáva nemocnej žene, tá schytila jej ruku, zhodila ju na zem a tak ju hrdúsila, že keby Eufrázia nebola ta pribehla, bola by jej i dušu vytlačila. Nato zahanbila sa závistlivá mníška a od toho času ona bola najúprimnejšou ctiteľkou Eufrázie.

Keď jeden žid, jeden kacír alebo slobodomurár bije do náboženstva, na mravnosť, na bohabojný život, to rozumiem, hoci neschvaľujem: oni sami sú bezbožní, chcú, aby aj iní takí boli. Ako tá povestná žaba nemohla strpieť svätojánsku mušku, že svieti, tak i závistlivci nemôžu zniesť, aby spravodliví skveli sa milosťou Ducha Svätého. – Avšak keď jeden katolík nenávidí svojho katolíckeho blížneho, keď ho prenasleduje a potupuje preto, že rád chodí do kostola, že sa často spovedá, že sa stráni krčmy, že sa vyhýba hriešnym schôdzkam, slovom že je bohabojným kresťanom, akým byť je i jeho sväto-svätou povinnosťou, či je to nie ošklivý hriech, ktorý ospravedlniť nemožno? Človeka obrátiť, dušu spasiť je božská práca; človeka zvábiť, dušu do zatratenia uvrhnúť, je diabolská práca. – Akože by mali úfať v odpustenie takíto duševní závistlivci, ktorí od Najsv. Srdca Ježišovho odtrhnú duše, ktorí v tom strávili svoj život, že pomáhali diablovi šliapať krv Kristovu? Prísny súd čaká na duševných závistlivcov, zodpovední budú pred Bohom, že toľko duší uvrhli do záhuby. Tá zvábená duša bude žiadať prísny súd od Boha: „Posúď ich, Pane, ktorí ma zahubili“ (porov. Ž 34,1). Obyvatelia Sodomy napadli dom Lótov, aby sprznili celú jeho rodinu, ale Boh potrestal ich slepotou, že ani dvere nemohli nájsť. Tak tresce závistlivcov ich vlastná neprávosť: nenájdu brány kráľovstva nebeského; iných pripravili o spasenie, i sami nebudú spasení.

Netýkajme sa jeden druhého, nezáviďme dobré vlastnosti iného! Keď u blížneho viac dobrého vidíme, ako my máme, nasledujme ho! Dobré nasledovať je znakom smelosti, to však závidieť je znakom zbabelosti. Keď náš blížny chodí do kostola, sa postí, cestou spasenia kráča: povinní sme ho z dobrej cesty nie odvrátiť, ale posilniť, veď sme bratia v Kristu. Pohubiť je nie veľkou slávou, ale budovať len dokonalá, silná duša vie.

V. Voči spasiteľnému napomínaniu zatvrdlivé srdce mať

Nemocného nezabijú, ale probujú s ním všelijako, idú s ním od lekára k lekárovi, idú s ním do nemocnice, či by sa tam nedal zachrániť pre život. Keď takto miluje a váži človek svojho spolublížneho, o koľko viac miluje Boh svoj obraz. Hriešnemu človeku duša je chorá, preto dobrotivý Boh rôzne pokusy činí s ním, ako by mohol jeho dušu zachrániť pred záhubou, večným zatratením: dopustí na neho biedu, navštívi ho nemocou, ako i toho márnotratného syna v Evanjeliu bieda zavrátila do otcovského domu. Niektorého hriešnika nábožná modlitba bohabojných veriacich obráti na dobrú cestu, poblúdeného Augustína vytrvalá modlitba jeho matky, Moniky, učinila svätým. Niekedy náhla smrť priateľa, pokrvného prebudí hriešnika. Často dušu prenikajúca kázeň obmäkči srdce hriešnika. Iných zvláštne vnuknutie Božie povzbudí k polepšeniu života. Dojímavý prípad sa stal istému biskupovi. Tento nábožný biskup mal vo zvyku, že v nedeliach vzal štólu, sadol do spovednice a až do poludnia počúval spovede kajúcnikov. Keď raz tento biskup ide do spovednice, istý zhrbený starec, opierajúc sa na svoju palicu, postavil sa mu do cesty a takto ho oslovil:

„Ctihodný otče môj, do štyriašesťdesiat rokov som sa nespovedal, zostarnul som v hriechoch: som osemdesiatštyriročný starý hriešnik, stojím na kraji hrobu, rád bych sa zmieriť s Bohom, ale bojím sa, že Boh už ani neodpustí tak zatvrdlivému hriešnikovi. Otče duchovný, či úfate, že by mi Pán Boh predsa odpustil? – Biskup pokojne a rozhodne odvetil: „Drahý môj, ak tak opravdivo ľutujete svoje hriechy ako úprimne hovoríte, svojou dušou vám ručím, že dobrotivý Boh odpustí vám hriechy. Poďte za mnou a vykonajte svoju spoveď.“ Starcovi slzy tiekli po tvári, počúvol radu a vyspovedal sa. Čo sa zhovárali v spovedi, čo nie, okrem vševedúceho Boha len oni sami dvaja vedia. Hovorím, že starec sa vyspovedal a po spovedi kľakol pred oltár sv. kríža, aby vykonal uloženú pokutu. Ešte viacerí sa vyspovedali u biskupa. Keď skončil i s posledným kajúcnikom, šiel k hlavnému oltáru, aby im dal prijímať.

Medzi prijímajúcimi nevidel toho starca, sám ho išiel hľadať, a našiel ho tam pri oltári sv. kríža: palica ležala pri ňom, on ale bol vystretý na schodoch oltára. Biskup opatrne chytil ho za plece a oslovil ho: „Starček môj, poďte prijímať.“ Ale ten už viac nepočul nič, mŕtvy, stuhnutý ležal na schodoch oltára: nekonečné milosrdenstvo Božie natoľko preniklo jeho srdce, že tam v kostole vydal svoju ospravedlnenú dušu.

A ty, hriešny kresťan, mal by si tak skamenelé srdce, že vzdor mojim spasiteľným napomínaniam zatvrdol by si v svojich hriechoch? I ja ti privolávam, čo ten biskup, že ak sa teraz obrátiš, svoje hriechy oželieš, svojou dušou ti ručím, že ti Boh odpustí, že spasený budeš. Ale ak moje napomínanie nahlucho pustíš, odkladáš so svojím obrátením, upadneš do piateho hriechu proti Duchu Svätému, ja neručím za tvoje spasenie.

Národy zhynuli, tróny a krajiny sa vyvrátili, milióny ľudí do zatratenia upadli pre tento jedinký hriech, že naproti spasiteľnému napomínaniu zatvrdlivé srdce mali.

V príklad uvádzam národ židovský. Každý deň videli Krista Pána, počuli jeho kázne, svedkami boli jeho zázrakov, predsa neverili jeho slovám, ani po jeho zmŕtvychvstaní neuznali ho za svojho Boha. „Protivili sa Duchu Svätému“ (porov. Sk 7,61). Pre tento svoj hriech musia sa túlať vonku zo svojej vlasti až do skončenia sveta. Bezmála už dvetisíc rokov tresce ich Duch Svätý, a ešte ani teraz nepopúšťajú zo svojej zatvrdnutosti: proti spasiteľnému napomínaniu zatvrdlivé srdce majú. Tróny a krajiny sa vyvrátili pre tento jedinký hriech.

Rozpomeňme sa na východné rozkolníctvo. Odkiaľ pochádzal tento rozkol? Rímska sv. Cirkev takto sa modlievala: „Verím v Ducha Svätého, ktorý od Otca i Syna pochádza.“ Avšak na východe veľkňaz z Carihradu, Michal Cerulár, vyvyšoval sa nad pápeža, spupne začal ohlasovať, že rímsky pápež odpadol od pravej viery, lebo Duch Svätý nepochádza od Otca i Syna, ale len od Otca. Pápež Mikuláš V. napomínal ich, aby prestali hrešiť proti Duchu Svätému. Ale tí naproti spasiteľnému napomínaniu zatvrdlivé srdce mali. Cerulár na svoju stranu zviedol i východného cisára i mnohých biskupov svojho kraja, títo i so svojím ľudom odtrhli sa od Ríma, upadli do rozkolníctva. Ich hriechu zápäť nasledovala pokuta. Prišiel turecký sultán, Mohamed, napadol pre náboženské rozbroje na strany rozpadnutú východnú ríšu, na kúsky rozstrieľal mesto Carihrad, na trest za hriech proti Duchu Svätému práve v Svätodušné sviatky zahynulo toto hlavné mesto a potom zaujal nepriateľ celú krajinu. Táto udalosť má slúžiť na výstrahu všetkým ľuďom, že ten národ, ktorý sa protiví Duchu Svätému, ktorý voči spasiteľnému napomínaniu zatvrdlivé srdce má, neomylne zahynie.

A teraz z dejín národov obráťme svoj skúmajúci zrak na jednotlivcov. Kto kráča cestou zatratenia? Či nie ten, kto voči spasiteľnému napomínaniu zatvrdlivé srdce má? Alebo pohliadnite len na zlorečníkov! Koľko ráz napomínali ich dobrí ľudia, žeby prestali zlorečiť? Koľko raz vzbúrilo sa im vlastné ich svedomie proti tomuto ich zlozvyku? Neraz sa už z toho spovedali, v spovedi neraz si predsavzali, sľubovali, že zanechajú tento hriešny zvyk, a teraz ešte hnusnejšie zlorečia.

Alebo pohliadnime na opilca. Vie, cíti, že nemiernym pitím zahubí svoje zdravie. Vie, že svojím opilstvom mnoho sĺz, zármutku, žiaľu zapríčiní svojej manželke. Vie, že ak takto bude pokračovať, na krky stúpi svojmu majetku, svoju rodinu privedie na žobrácku palicu, a predsa pije. Môžeš mu rečniť jazykom sv. Jána Zlatoústeho, darmo ho chceš na dobrú cestu priviesť, tak pochodíš s ním, ako Diogenes, keď karhal istého starého hriešnika, pýtali sa ho: „Čo robíš, Diogenes?“ – „Murína umývam“, odpovedal tento mudrc, vediac, že daromné je jeho karhanie.

Sú v súložníctve žijúce osoby, spolu bývajú bez sobáša. Duchovný pastier otcovskou láskavosťou prosí ich, aby sa buď zosobášili, alebo sa rozišli, nech nie sú na pohoršenie a potupu celej obci. Zosobášiť sa nechcú, sami nevedia prečo, tým menej chcú sa zanechať. V takomto súložníctve žijúci istý muž takto hovoril: „Nesvedomitosť by bolo zanechať ženu, keď už i deti majú“. Strašné zmýšľanie! Nuž či je to nesvedomitosť, keď zanecháš osobu, ktorá ti je príčinou hriechu? Či je to nesvedomitosť, keď tú osobu oslobodíš od zatratenia? A to je nie nesvedomitosť: svojim deťom nečestné meno zanechať a obom do Pekla upadnúť? Takíto hriešnici voči spasiteľným napomínaniam zatvrdlivé srdce majú, ich život je nebezpečný, ich koniec je zatratenie; kto nechce zanechať hriech, pre toho niet odpustenia, nekajúcny hriešnik v Pekle má svoje miesto.

Poď, hriešnik, buď akýkoľvek veľký hriešnik, ó, poď k srdcu tvojho Spasiteľa. Dosť je on mocný, aby ti spomohol, dosť je milosrdný, aby sa zmiloval nad tebou. A čo by si bol tisíc ráz väčším hriešnikom, ako si teraz, i vtedy obdržíš odpustenie, ak zanecháš hriech.

VI. V nekajúcnosti úmyselne zotrvávať

Že sme náchylní k hriechu, zato nemôžeme, ako nemôžeme zato, že sme sa narodili na svet. Že následkom ustavičného pokúšania tela, sveta a diabla krehký človek tu i tam padne, zhreší, to pochádza z našej krehkosti. Avšak zato nás Boh ešte nezatratí, ako nezatratil našich prarodičov. Avšak ak niekto spácha hriech, ale v ňom zotrváva, v ňom svoju radosť, rozkoš nachádza a miesto toho, žeby hľadel vyviaznuť z neho, ešte hlbšie upadá do neho, nepočúva ani na hlas Boží, ani ľudský, ani na svoje svedomie, ale tvrdošijne pridržiava sa hriechu, v ňom zatvrdne, o takomto hriešnikovi hovorí katechizmus, že v nekajúcnosti úmyselne zotrváva a tak pácha ten šiesty hriech proti Duchu Svätému.

V nekajúcnosti úmyselne zotrvávať je najposlednejší stupeň hriešnej podlosti, od toho už hlbšie nemôže človek upadnúť, to je už ani nie človek, ale mravne spotvorená bytnosť. Takýto hriešnik už vopred si pred seba vezme, že sa neobráti k Bohu, on nepotrebuje Nebo, on chce prísť do Pekla.

Prednesiem vám jeden strašný príklad úmyselného zotrvávania v nekajúcnosti. Kráľovská súdna stolica v Satmári dňa 22. novembra r. 1900 odsúdila istého vraha na šibenicu, menoval sa Bela Papp. Vlastne nie on zabil, ale skrze svojho valacha dal zavraždiť svojho mladšieho brata, aby otcovský podiel, ktorý mal dostať mladší brat, zhabať mohol. Nešťastný valach, keď oznámil svojmu pánovi, že už zastrelil jeho brata, hlasito sa rozplakal, bezbožný pán však diabolskou škodoradosťou mu odpovedal: „Po chlapsky vykonal si svoju prácu.“ Avšak nemohli užívať žiadaný podiel otcovský: valacha do ťažkého žalára, jeho pána však na šibenicu odsúdil pozemský súd. S úžasom čítam, ako bezbožne držal sa tento pán: keď ho mali obesiť, prišiel k nemu jeho protestantský pastor a začal mu vyprávať o nekonečnom milosrdenstve Božom, že Pán Boh odpustí i tomu najväčšiemu hriešnikovi, ak oželie svoje hriechy. Ale ten odsúdenec zarehotal sa pastorovi do očí, na posmech ho obrátiac, hovoril: „Mňa tu chcete balamutiť s druhým svetom? Nazdáte sa, velebný pane, že je Boh, je Nebo? Zdochneme a s tým je koniec. Ale ak predsa chcete mi, velebný pane, nejakú službu preukázať, oddajte môjmu otcovi ten povraz, na ktorý obesený budem.“

Táto do Neba volajúca zvrhlosť lepšie ako sto kázní vysvetlí vám ten šiesty hriech proti Duchu Svätému: v nekajúcnosti úmyselne zotrvávať, že čím zostane človek bez Boha, bez viery a svedomia, ak sa protiví Duchu Svätému.

Nekajúcnik podobný je Samsonovi. Samson bol chýrnym mužom, jeho silu obdivovali: holou rukou roztrhal leva, čeľusťou somára zabil tisíc filištíncov, brány mesta na pleciach vyniesol na jeden vrch. A tento Samson odvrátil sa od Boha, oddal sa svojej hriešnej náruživosti, jeho nepriatelia vyklali mu oči a sťa hovädo musel krútiť kameň mlynský. Takto zohaví, potupí človeka hriech, spotvorí jeho ľudskú bytnosť a stane sa vyvrheľom sveta. Hriech pomaly zadusí z človeka i náchylnosť k dobrému, takže hriešnik po troche odvráti sa od všetkého dobrého skutku: neslúži Bohu, neužíva sv. sviatosti, zanedbá zákony Cirkvi, váľa sa v hriechoch, tu na zemi na hanbu je svojim pokrvným a na druhom svete stane sa korisťou Pekla. Napokon priblíži sa mu hodina smrti, upadne do ťažkej choroby, pokrvní upozorňujú ho jeho kresťanskú povinnosť, ale on na to zlorečením, preklínaním odpovedá. Keď predsa zavolajú mu kňaza, aby ho vyspovedal, začne zúriť, bohovať. Tak sa spotvorí ten človek, ktorý sa protiví Duchu Svätému.

Ale nielen jednotlivci nachádzajú sa v takomto hroznom duševnom položení, ale sú i spolky, ktorých členovia verejne vytrubujú, že oni sú synovia satana, slúžia diablovi, oni prísahu skladajú, že ani svoju poslednú hodinu nebudú sa spovedať a že po smrti dajú sa pochovať bez kňaza. Stalo sa už, že niektorý z nich na smrteľnej posteli žiada si kňaza, ale jeho bezbožný druhovia strážia ho dňom i nocou, aby kňaz nemohol pristúpiť k nemu.

Nuž čo za osud čaká na takých na druhom svete? Veď ich dušu prikryla ohavnosť spustošenia hriechu, nad ktorou nie je v stave celé ľudské pokolenie dostatočne vylievať slzy.

Raz v Ríme blížil sa k smrti takýto nekajúcny hriešnik. Jeho rodina nemohla ho nahovoriť, aby prijal sv. sviatosti. Zavolali mu takého kňaza, ktorý mu bol priateľom. Slušne ho prijal. Po dlhšom rozhovore prosil ho kňaz priateľskou vľúdnosťou, aby si vybavil spoveď. Ale nemocný vždy len to opakoval: „Nie som v stave spovedať sa.“ – „Drahý priateľu – hovorí mu kňaz – veď len nechceš naveky zatratený byť?“ Na všetko len to odpovedal: „Nie som v stave spovedať sa.“ Vtedy kňaz do susednej izby povolal manželku nemocného, jeho dietky i sluhov a kolenačky modlili sa loretánske litánie. Keď došli k slovám: Svätá Mária, oroduj za neho, nemocný namáhavo zvolal: Diabol z Pekla, oroduj za mňa! Tým vrúcnejšie modlili sa litánie, že snáď k milosrdenstvu pohnú Matku Božiu, ale nemocný jednostaj opakoval: diabol z Pekla, oroduj za mňa. Konečne vošli do izby nemocného a videli, že nemocný sedí na posteli, meravo hľadí pred seba, akoby videl niekoho. Potom roztvoril náručie: „Keď si len už tu, – zvolal nemocný, – ber ma už, tvojím som!“ Zavrel náručie a umrel v objímaní diabla.

Kto si žiada takto umrieť? Každý v nekajúcnosti zotrvávajúci hriešnik, ktorý zaslepeným rozumom si pred seba vezme, že ani v poslednú hodinu nebude sa spovedať. Ó Ježišu, Synu Boží, Matka Božia Mária, sv. Jozef, sv. Michal, sv. Barbara, vyproste nám milosť obrátenia, aby sme takto neišli na druhý svet, aby sme naveky nezahynuli.

Viem, že teraz už rozumiete, prečo hovorí sv. Písmo (Mt 12,32), že hriechy proti Duchu Svätému nebudú odpustené, lebo obrátenie takýchto hriešnikov je temer také zriedkavé, ako uzdravenie nevyliečiteľných nemocných, ale príčinou je nie milosrdenstvo Božie, ale zatvrdnutosť hriešnika. Preto kto chce byť spasený, nech sa neopováži hrešiť proti Duchu Svätému! Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)