O troch pravidlách prísahy –

12. apríla 2026  

Cirkev

„Vtedy budeš prisahať: … poctivo, pravdivo a spravodlivo.“
(Jer 4,2)

Keď sa ľudia zhovárajú, o všeličom hovoria, mnoho ráz počuť, že sa pri tom dušujú, verujú, ba i Bohu prisahajú. Načo je to? Veď tým berieš meno Božie nadarmo! Nuž, či ti bez dušovania ani neveria? Smutná vec, ak u blížneho ani toľko dôvery nemáš, že ti bez spomínania Boha ani neverí.

Pravda síce, odkedy diabol svojou lžou zvábil našich prvých rodičov, že odvtedy srdce človeka je náchylné neveriť všetkému; nesmierne mnoho klamstva a nevernosti podkopalo dôveru v ľudské slovo, od človeka krehkého sa často požaduje, aby svoje slovo i prísahou potvrdil. Sv. snem tridentský správne nazýva prísahu liekom ľudskej slabosti. Keď je ona teda len liekom, použime ju len vtedy, keď sme nútení. Len v prípade nutnosti a pre vážnu príčinu upotrebme ju, ľahkomyseľne nezaprisahajme sa nikdy. Kto neprestajne prisahá Bohu, ten hreší proti druhému Božiemu prikázaniu: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo.“

Aby si hriech na hriech nehromadil, s ľahkomyseľnou alebo falošnou prísahou neobťažil svoje svedomie, za potrebné pokladám vám predniesť učenie Cirkvi o prísahe. Správnu mieru prísahy určí týchto niekoľko slov Sv. Písma: „Vtedy budeš prisahať … poctivo, pravdivo, spravodlivo.“ Premýšľajme nad zmyslom týchto slov Sv. Písma. Počúvajte!

Prísaha je úkon svätý, náboženský, lebo v nej Boha voláme za svedka, že pravdu hovoríme, alebo zachováme, čo sľubujeme. „Tak mi Pán Boh pomáhaj“, taká prísaha je skutočné vyznávanie viery; tým otvorene vyznávame, že veríme v jedného svätého, večného, neviditeľného Boha, ktorý vidí, počuje a vie všetko, jeho nekonečná múdrosť najavo vynesie našu pravdu. Také vyznanie páči sa Bohu, veď On sám hovorí: „Kto mňa vyzná pred ľudmi, aj ja ho vyznám pred mojím nebeským Otcom.“

Práve preto, že prísaha je svätý náboženský úkon, už i pravdomyseľní pohania sväto zachovávali svoju prísahu. Dojímavý príklad o tomto sa dočítame v dejinách Rimanov. Rímsky vojvoda, Attilius Regulus upadol do kartáginského zajatia, šesť rokov sa trápil vo väzení. Po šiestich rokoch i samým Kartáginčanom spríkrila sa vojna, preto vyviedli Attilia z väzenia a naložili mu, aby sa vrátil do svojej vlasti a aby nahovoril svojich spolukrajanov k uzavretiu pokoja. Ale prv než by ho boli prepustili, zaprisahali sa ho, že ak sa mu nepodarí vydobyť pokoj, aby sa dobrovoľne vrátil do väzenia. Attilius išiel domov, predniesol svojim spolukrajanom odkaz Kartáginčanov, ale ešte k svojim slovám doložil: za celý svet neuzavrite pokoj, s ustatým nepriateľom si teraz už ľahko dáte rady, len pokračujte vo vojne. – Attilius takto vykonajúc svoju úlohu, verne svojej prísahe vrátil sa do väzenia, lež rozhnevaní Kartáginci zavreli ho do klincami vybitého suda, v ktorom zahynul od hladu.

Ejhľa, tento pohanský vodca i s istým nebezpečenstvom života splnil svoju prísahu, nuž jeden kresťan katolík opovážil by sa pre mizerný pozemský zisk alebo pre malichernú škodu nohami šliapať po svätosti prísahy? Preto, najmilší, nikdy, kvôli nikomu a ničomu neprisahajte falošne, nikdy nehľaďte na stratu alebo zisk, na priateľa alebo nepriateľa. Uverte mi, že nikdy nepôjde do Pekla namiesto vás ten, kvôli komu falošne prisaháte. To je význam výpovede Sv. Písma: „budeš prisahať spravodlivo“. Všetko tak povedzte, ako o veci viete, v krátkosti tak treba povedať: to som videl, to som počul a viac neviem. Keď prisaháš, vyhýbaj sa všetkým zbytočným rečiam, tým menej smieš vtedy prekrúcať alebo dvojzmyselne hovoriť. Nie na to prisaháš, na čo myslíš, ale na to prisaháš, čo vieš. Čo ti osoží, keď skrivodlivou prísahou ochrániš svoju kožu, to mizerné svoje telo, avšak svoju dušu uvrhneš do zatratenia? Skrivodlivá prísaha zabíja dušu.

Anton Doleschal, správca ústavu slepých (1843) v Budapešti rozpráva, že medzi svojimi chovancami mal istého chlapca, slepého od narodenia. Tohoto dobrého, milého, peknej tváre chlapca mal každý rád. Správca viac ráz požiadal chýrnych lekárov, aby vyšetrili chlapca, či by sa nedalo odpomôcť jeho slepote. Jeden chýrny očný lekár povedal, že operáciou by sa zaiste dalo odpomôcť, ale chlapec sa nechcel dať operovať, lebo on vraj z Božieho trestu narodil sa slepý. Že jeho starý otec dával si donášať víno z istého hostinca, ale keď na konci roku hostinský požadoval cenu vína, on mu ju odoprel. Hostinský to dal na súd. Súd dal prisahať starému otcovi. A on odprisahal, ba i tú kliatbu vypovedal, aby sa jeho vnuci slepí narodili, ak je on dlžen. Tak sa aj stalo, ako si žiadal: svoju dušu, majetok utratil a jeho štyria vnuci sa narodili slepí. Teda ozaj je to pravda, čo prorok Zachariáš o falošnej prísahe povedal: „Kliatba zostúpi na ten dom, ktorý falošne prisahá.“ (porov. Zach 5,4)

Druhé pravidlo je: prisahaj poctivo, to jest rozváž si, kedy máš prisahať, len ozaj v pilnej, vážnej veci prisahaj, keď už ináč nemôžeš hľadať a nájsť svoju pravdu. A ako ty bez vážnej príčiny nesmieš prisahať, tak k tomu ani iných nenúť, keďže tvoj spolublížny buď je pravdovravný, i bez prísahy ti povie pravdu, alebo je luhár a tak vzdor jeho prísahe ti bude luhať. – Na nerozvážnu prísahu máme smutný príklad v Ezauovi, ktorý za jednu misu šošovice predal svoje právo prvorodenstva. Ešte smutnejším príkladom je Herodes, ktorý svojej tancujúcej dcére prisahal, aby si žiadala čokoľvek, že jej to dá, a keď to skazené dievča žiadalo si hlavu sv. Jána Krstiteľa, nešťastný Herodes v rozpakoch nevedel, čo si má počať a predsa napokon, aby slovo nemusel odvolať, dal sv. Janovi hlavu zoťať. Alebo máte strašný príklad Ladislava V., váhavej duše uhorského kráľa, veľmoži zaprisahali ho na Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu, že neublíži bratom Huňadovcom a predsa rozkázal usmrtiť staršieho brata, Ladislava Huňadyho.

Zákon cirkevný i svetský určí, kedy slobodno prisahať, podľa svetského zákona prísaha sa požaduje pri súdoch. Vtedy zapália i dve sviece: jedna znamená svetlo večné, keď sa spravodlivo prisahá, druhá predstavuje oheň večný pre skrivodlivého prísažníka. Zákon svetský prísahu žiada od predstavených, že svoje povinnosti verne budú plniť, prísahu žiada od vojakov, že svojej zástave až do smrti verní zostanú.

Zákon Cirkvi prísahu žiada od obrátencov, kňazov a cirkevných predstavených, prisahajú na evanjelium, že ako evanjelium len pravdu obsahuje, tak i oni len zjavné pravdy viery vyznávajú a učiť budú. Konečne na ukrižovaného Vykupiteľa prisahajú mladomanželia, aby ich kliatba umučeného Spasiteľa zastihla, alebo Jeho požehnanie sprevádzalo podľa toho, či verní alebo neverní zostanú jeden k druhému.

Kto sa zaprisahal, lež túto prísahu zrušil, to bude najväčší hriech života jeho. Prečo? Preto, lebo keď luhal a svoju lož Pánom Bohom chcel dosvedčiť, Boha chce prinútiť, aby spolu s ním luhal. Špinu svojej podlosti chce i na Boha natrieť. Či možno i len vymyslieť nad toto strašnejšiu urážku svätosti Božej? Nebojíš sa, že padne oheň z Neba a spáli ťa, nestrachuješ sa, že sa otvorí zem pred tebou a pohltí ťa? Neujdeš šľahajúcej ruke Božej, on bude súdiť živých i mŕtvych.

Konečne tretím pravidlom je: budeš prisahať spravodlivo, teda na nespravodlivé, čo Boží alebo ľudský zakazuje, neslobodno ti prisahať. Čo by akýkoľvek ukrutný tyran panoval nad našou krajinou, predsa nesmieš sa zaprisahať, že ho zabiješ, lebo to zákon Boží i svetský zakazuje. Teda akokoľvek ťa niekto urazil, predsa nesmieš sa zaprisahať, že ani na smrteľnej posteli mu neodpustíš. Dvaja bratia sa poškriepili pri delení dedičstva. Dobrosrdečný sused ich chcel uzmieriť. Išiel k mladšiemu bratovi a peknými slovami nahováral ho: ty si mladší, iď odpýtať svojho brata. Nemôžem, sused: zaprisahal som sa, že sa jakživ k nemu neozvem. – Ale synku, hovoril ďalej ten sused, na to si sa nesmel zaprisahať, veď tým by si bol na to prisahal, že opovrhneš zákonom, príkazom Ježiša Krista a že splníš vôľu diabla. Taká prísaha je neplatná. Tieto slová dobrého suseda obmäkčili srdce hnevníka, a ešte v ten deň sa zmieril so svojím bratom.

Komukoľvek sa prihodí, že ho volajú k súdu, aby svedčil v nejakej pozostalosti, alebo súdnom hodnotení vecí alebo vo vyšetrovaní nejakého zločinu, svedectvo obyčajne treba prísahou potvrdiť. Vtedy pamätaj na tri pravidlá prísahy: „budeš prisahať poctivo, pravdivo a spravodlivo“. Sluha Boží volí radšej zomrieť, než by mal na také prisahať, čo sa protiví zákonom Božím. Keď však prisahal na niečo také, čo je dovolené, svoju prísahu zachová až do posledného písmena. Čo osoží človeku, ak získa celý svet, na svojej duši však škodu utrpí. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)