S podtitulom „Kým ťa nezaškrtí“
1. Historický a kontextový rámec
Abraxas je španielsky (valencijský) elektronický/techno projekt, ktorý sám seba definuje ako plne nezávislý a samosprávny. Pohybuje sa na priesečníku tvrdej elektronickej hudby, filozofickej reflexie a sociálno-politickej kritiky. Skladba Embrace Capitalism (Until It Strangles You) „Objímaj kapitalizmus (kým ťa nezaškrtí)“ je vôbec prvým vydaným singlom projektu, uverejneným v roku 2020 – teda v čase globálnej pandémie COVID-19, prehlbujúcich sa ekonomických nerovností a rastúcej vlny mladých hudobných projektov spájajúcich klubovú tanečnú kultúru s otvorene politickým posolstvom.
Nahrávka vznikla v domácom štúdiu Abraxas a v štúdiách Antimateria/Moog24 a Estudis14 v regióne Katalánsko/Valencia. Hlavný spev naspievala Lesia Benett, druhý hlas patrí samotnému Abraxasovi. V roku 2021 vyšla skladba aj vo forme remixovaného EP na viniyle (300 kusov, Oráculo Records), čo naznačuje, že si už v ranej fáze získala pozornosť v rámci európskej scény darkwave/EBM.
Kľúčovým faktom pre analýzu je pôvod textu: nejde o autorský text v tradičnom zmysle, ale o koláž citátov. Abraxas výslovne uvádza, že text stavia na výrokoch Alberta Einsteina, novinára Thomasa Friedmana, Henryho Rollinsa (spevák kapely Black Flag), filmára a aktivistu Michaela Moora, marxistického teoretika Daniela De Leona, herca a aktivistu Iana McKellena a Fidela Castra.
Ide teda o zámerné poskladanie hlasov naprieč generáciami, politickými tábormi aj profesiami – od vedca cez punkera po komunistického revolucionára – do jedného kolektívneho hlasu kritiky kapitalizmu.
2. Textová analýza
Štruktúra: citácia, obrátenie, refrén
Text je vystavaný na jasnom protiklade dvoch hlasov. Prvá časť znie takmer ako reklamný slogan alebo nábožensko-ideologická výzva:
Be capitalist / Believe in capitalism / Love capitalism / Be capitalist, my friend / Believe in capitalism, my sister / Love capitalism, my brother / Become capitalist, comrade!
(Buď kapitalistom / Ver kapitalizmu / Miluj kapitalizmus / Buď kapitalistom, priateľ môj / Ver kapitalizmu, sestrička / Miluj kapitalizmus, brat môj / Staň sa kapitalistom, súdruh!)
Opakovanie slovesných tvarov be / believe / love / become (buď, ver, miluj, staň sa) pripomína katechizmus alebo nábor do sekty – vrstvenie príkazov, ktoré majú pôsobiť ako samozrejmý, prirodzený postup. Vrcholom irónie je posledné oslovenie „comrade“ (súdruh) – slovo späté s komunistickou stranou je tu použité na výzvu stať sa kapitalistom, čím text od prvej sekundy signalizuje, že ide o zámerný oxymoron (ponáška na katechizmus má kritický význam, nie ako skutočný obdiv ku kapitalizmu).
Nasledujúca sloha ponúka zdanlivo pozitívny argument v prospech kapitalizmu (odmeňuje odvahu, inovatívnosť, myslenie mimo mantinelov), ktorý je zámerne vulgarizovaný opakovaním („thinking out of the fucking box“ – myslenie mimo toho za… mantinelu) – jazykový skrat, ktorým sa ventiluje frustrácia z vyžadovaného opakovania v rámci povinnej politickej korektnosti.
Výraz: „However“
Jediné anglické slovo „However“ (v zmysle ALE) funguje ako pántové slovo celej skladby – rozdeľuje text na tézu a antitézu. Po ňom nasleduje priama kritika, formulovaná ako séria tvrdení bez metafory, takmer v štýle sociologického eseje:
Capitalism means that a few people will do very well / And the rest will serve the few
(Kapitalizmus znamená, že hŕstka ľudí sa bude mať veľmi dobre, a zvyšok bude tej hŕstke slúžiť)
Táto veta je pravdepodobne parafrázou/kompiláciou výrokov Michaela Moora alebo Daniela De Leona a jasne pomenúva jadro kritiky: kapitalizmus ako systém má v sebe zabudovanú štrukturálnu nerovnosť, bieda nie je príznakom individuálneho zlyhania.
Nasleduje silnejšia, takmer manifestačná pasáž:
Capitalism attacks and destroys all the finer sentiments of the human heart / It ruthlessly sweeps away old traditions / And ideas opposed to its progress / And it exploits and corrupts those things once held sacred
(Kapitalizmus neznáša a ničí všetky jemnejšie city ľudského srdca. Nemilosrdne odstraňuje staré tradície a idey, ktoré sa stavajú proti kapitalistickému progresu. A veci, ktoré kedysi boli posvätné, zneužíva a rozvracia.)
Voľba slov pripisuje kapitalizmu agilnú subjektivitu dravca – nie je to len ekonomický systém, ale aktívna sila, ktorá ničí kultúrne a citové väzby. Motív „idey, ktoré sa stavajú proti kapitalistickému progresu“ otvorene kritizuje kapitalizmus ako systém, ktorý cieľavedome potláča alternatívy k sebe samému.
Kľúčový paradox: sloboda ako otroctvo
Capitalism offers freedom / But far from freedom / It enslaves us
(Kapitalizmus ponúka slobodu. Ale k slobode má ďaleko. Zotročuje nás.)
Toto je sémantické jadro celej skladby. Slovo „sloboda“ je najfrekventovanejším sľubom kapitalistickej rétoriky (slobodný trh, slobodná voľba, slobodné podnikanie) – text ho stavia priamo vedľa slova „enslaves“ (zotročuje), čím vytvára maximálny možný kontrast v minimálnom priestore. Nasledujúce opakovanie „Enslaves us / Enslaves you“ (zotročuje nás, zotročuje ťa – osemkrát za sebou, so stupňujúcou intenzitou výkričníkov) funguje ako rytmické, takmer mantrické potvrdenie tejto tézy – v elektronickej/tanečnej hudbe ide zároveň o typický textový nástroj, ktorý sa dobre premieňa na hypnotický beat.
Vyvrcholenie: sarkastická rezignácia
Embrace capitalism! Embrace the one who strangles you! Love the one who kills you! Fuck the one who kills you!
(Objímaj kapitalizmus! Objímaj toho, čo ťa škrtí! Miluj toho, čo ťa zabíja! Nech sa po… ten, čo ťa zabíja!)
Návrat k imperatívom z úvodu („objímaj“, „miluj“) je teraz naplnený plnou váhou kritiky, ktorá medzitým zaznela – rovnaké slová teda fungujú úplne inak ako na začiatku. Posledný riadok („Fuck the one who kills you!“) je jediným momentom otvorenej vulgárnej vzbury v texte a funguje ako emocionálny vrchol/katarzia po predchádzajúcej analytickej pasáži.
Záverečná poznámka: nádej na zmenu
Hey guys, nothing in the world is irreversible, not even capitalism.
(Počujte, ľudkovia, nič na svete nie je večné, ani ten kapitalizmus.)
Skladba nekončí nihilizmom, ale – v kontraste s tanečnou/agresívnou formou – pokojnou, takmer rozhovorovou vetou. Posledná veta pripomína slávny výrok pripisovaný marxistickej i anarchistickej tradícii, že žiadny spoločenský systém nie je večný. Ide teda o typický vzorec protest-songu: diagnóza – hnev – nádej.
3. Hudobná a produkčná analýza
Hudobne ide o temný elektronický žáner na priesečníku EBM (Electronic Body Music), techna, darkwave a industriálnej hudby. Recenzent Fernando Fuentes (Jaguay) opísal skladbu ako postavenú na silnej basovej linke s temným darkwave nástupom, kde po „drope“ nasleduje kyslá, schizoidná pasáž – štruktúra typická pre klubovú/tanečnú hudbu, ktorá však slúži ako nosič pre hovorené slovo – posolstvá vyslovované ženským hlasom s „vojenskou“ dikciou.
Táto kombinácia je zámerná: cieľom projektu je podľa vlastných slov „prinútiť čo najväčšie publikum tancovať a súčasne otriasť ich mysľou“. Skladba tak funguje na dvoch úrovniach súčasne – ako telesný (tanečný) zážitok a ako verbálne/ideologické posolstvo, pričom hudba a text nie sú v protiklade, ale sú vzájomne funkčné: opakovanie a hypnotický groove EBM/techna zosilňujú mantrický charakter opakovaných fráz textu.
Voľba ženského vojenského rozkazovačného hlasu pre úvodné imperatívy je dôležitá – autoritatívny tón evokuje propagandu alebo nábor, čo posilňuje neskoršie odhalenie textu ako kritiky.
4. Vizuálna zložka a širšie poňatie
Oficiálne hudobné video (réžia Juan Carlos Cembreros, v hlavnej úlohe modelka Miranda Díez) zobrazuje – podľa slov samotného vydavateľstva – hyperexplicitným spôsobom degradáciu západného jednotlivca, ktorý sa podrobuje jemným mechanizmom kapitalizmu, pričom postava mladej ženy, ktorá sa nám pred očami postupne „úplne rozbije a zničí“, symbolizuje väčšiu zraniteľnosť mladých ľudí, a najmä žien, voči týmto mechanizmom v kontexte hypersexualizácie a tyranie krásy v 21. storočí.
Slogan projektu „Dance. Think. Fight!“ (Tancuj. Mysli. Bojuj!) vyjadruje celú stratégiu Abraxas: hudba má fungovať ako vstupná brána (tanec), ktorá následne vedie k reflexii (myslenie) a napokon k činu (boj) – teda presne opačný postup než klasický politický pamflet, ktorý začína argumentom.
5. Témy a interpretácia
- Antikapitalizmus ako kolektívny hlas: text nie je autorským manifestom jednej osoby, ale kolážou citátov naprieč ideológiami (od liberálneho vedca Einsteina po komunistu Castra), čím naznačuje, že kritika kapitalizmu presahuje úzke politické spektrum.
- Sloboda vs. otroctvo: ústredný paradox skladby – systém, ktorý sľubuje slobodu, vytvára závislosť a vyžaduje podriadenosť.
- Jazyk ako nástroj moci: napodobenie reklamnej/náborovej rétoriky demaskuje, ako sa ideológia šíri jazykovými vzorcami bežnej presviedčacej komunikácie.
- Telesnosť a tanec ako forma protestu: na rozdiel od tradičného protest songu (akustická gitara, priama výzva k poslucháčovi) tu ide o telesný, klubový zážitok, ktorý má politizovať cez rytmus a opakovanie, nie cez rozprávanie.
- Rodová dimenzia: sprievodný vizuál pridáva ku všeobecnej kritike kapitalizmu aj špecifickú kritiku devastácie ženského tela a mladosti.
- Otvorený koniec / nádej na zmenu: záverečná veta o tom, že „nič nie je večné“ posúva skladbu od čistej negácie k výzve pripravovať sa na budúcu alternatívu.
6. Zaradenie do kontextu série o protest-songoch
V porovnaní s predchádzajúcimi skladbami v tejto sérii (napr. „White Riot“ od The Clash, punkový apel na priamu akciu, alebo Zappovo „I’m the Slime“, satirická kritika médií) predstavuje Abraxas výrazne odlišný žánrový aj generačný prístup: namiesto gitarového punku alebo rocku ide o elektronickú klubovú hudbu 21. storočia, kde je politické posolstvo vtlačené do inak abstraktnej, telesnej tanečnej formy. Spoločným menovateľom však zostáva rovnaký základný mechanizmus protest songu – opakovanie ako presviedčací a mobilizačný nástroj, kontrast medzi povrchovým sloganom a jeho kritickým obsahom, a napokon apel na kolektívne „my“ („zotročuje nás“) namiesto izolovaného jednotlivca.
Skladba tiež nadväzuje na tradíciu politickej piesne založenej na „citáciách“, kde autor zámerne stiera vlastný hlas v prospech koláže cudzích výrokov – podobný postup je známy napríklad z niektorých diel priemyselnej/industriálnej hudby 80. rokov (Test Dept, Laibach), s ktorými Abraxas žánrovo aj koncepčne súvisí.
7. Zhrnutie
Ústredným textovým nástrojom je obrátenie významu – slová, ktoré na začiatku znejú ako nábor do kapitalistickej cirkvi, sa v druhej polovici skladby stávajú nástrojom jeho kritiky, pričom kľúčový paradox „sloboda = otroctvo“ je podstatou celého posolstva. Hudobne aj vizuálne ide o dielo, ktoré zámerne spája pôžitok (tanec) s nepohodlím (kritika), a končí – napriek surovosti záveru – nádejou, že žiadny systém, ani kapitalizmus, nie je večný.
Poďakovanie za spoluautorstvo – Claude Sonnet 5
Ak budete prehrávať video, služba Youtube môže ukladať cookies.
