Očakávame s nádejou slávne Vzkriesenie! –

Andrej Radlinský

4. apríla 2026  

Cirkev

Ach, dokonal už včera; dokonal predsa nakoniec nevinný baránok, láskavý Vykupiteľ a Spasiteľ náš pri zázračnom zatmení Slnka, pri hroznom trasení zeme, pri náramnom pukaní skál a iných strašných neobyčajných úkazoch; dokonal ako človek práce, trápenia a dobročinnosti plný beh života svojho po mnohých nevypovedateľných mukách na horkom dreve kríža!

A už odpočíva v hrobe. Hľa, po tvrdom týždni prác a bolestí dopriaty mu je sladký odpočinok v hrobe! Tu už viac necíti bolesti od prútov a korbáčov, ktoré mu včera celé jeho sväté Telo rozsekali; necíti tu už viac ani tŕňovú korunu, ktorá hlavu jeho poprepichovala; ani ťarchu kríža, ktorá plecia jeho tlačila; ani ostré klince, ktoré ruky i nohy jeho prebili.

Navštívili sme ho tam ako verné dietky dobrého Otca, a slzy žiaľu, slzy lásky, slzy vďačnosti sme mu, padnúc pred Ním na kolená a skrúšene sa modliac, celým srdcom obetovali.

Aj keď práve už najláskavejší Spasiteľ náš všetky muky pre vykúpenia naše vytrpel; aj keď už v hrobe odpočíva; aj keď už duše svätých otcov z Predpeklia vyslobodzuje; aj keď svojím, čo chvíľa slávu a radosť majúcim slávnym Vzkriesením pravdu svojho božského pôvodu potvrdzuje, a nám tiež závdavok budúceho nášho zmŕtvychvstania dáva; predsa ešte jeho nevesta, Cirkev svätá v čiernom smútočnom obleku žiali.

Zvony a organy i všetky hudobné nástroje od štvrtku onemené až doteraz mlčia, len samá hrobová tíšina vôkol panuje, ktorú kedy-tedy nepríjemný rapčadlový a klopačkový treskot a hrmot pretrhuje, až keď odrazu, pri dnešných službách Božích, pri svätej totižto omši ten veselý spev anjelský, ktorým anjeli narodenie Spasiteľa sveta vítali, zvestovali: „Glória in excelsis Deo“ (Sláva Bohu na výsosti) z úst kňazských zaznie, ozvú sa hromadným veselým zvukom všetky zvony, ozvú sa milozvučné organy, ozvú sa hudobné nástroje, zahrmia trúby, zahrmia bubny so srdečným po celom chráme sa rozlievajúcim chválospevom ľudu pobožného, slávne Vzkriesenie Kristovo oznamujúc.

Hľa, milovaní kresťania, dnešný deň, ako vidíte, je deň priechodu zo žiaľu do radosti, zo smútku do plesania, a nazýva sa Svätou a Bielou sobotou.

(…)

Keď už skúmavejším okom či na oltár, či na kňaza, či na celý chrám pozrieme, tu sa nám odrazu veľká premena predstaví. Bo, hľa sme vo Veľký piatok všetkej okrasy zbavený, opustený, čiernym súknom zastretý oltár videli; a už na Bielu sobotu vidíme ho v najslávnejšom blesku sa ligotať.

Kňaza sme na Veľký piatok videli v čiernom; a už na Bielu sobotu vidíme ho v bielom rúchu k oltáru pristupovať. I čože to znamená? Význam tejto náramnej zmeny sa dozvieme, keď sa opýtame: Čo znamená v prirodzenom, čo v mravnom, a čo v cirkevnom zmysle čierna, čo zase biela farba?

Čierna farba v zmysle prirodzenom je farbou noci, je farbou nedostatku svetla; v mravnom znamená zhasnutie životného svetla, znamená smrť a za ňou nasledujúci smútok; v cirkevnom znamená smrť ženícha Cirkvi, Ježiša Krista a jej dietok.

Smútila teda Cirkev včera nad smrťou nie dietok svojich, nad ktorými bez tak častejšie v roku smútieva, lež smútila nad smrťou ženícha svojho, Ježiša Krista: a preto ju v osobe služobníkov, kňazov na Veľký piatok v čiernom rúchu vidíme.

Biela farba, v zmysle prirodzenom je farbou svetla; v mravnom vyznamenáva vo vzťahu k rozumu osvietenie mysle, svetlo viery, svetlo pravdy; vo vzťahu k slobodnej vôli čistotu srdca, nevinnosť, svätosť; vo vzťahu k citom radosť, šťastie, večné blahoslavenstvo; v cirkevnom zmysle vyznamenáva to isté, čo v prirodzenom a mravnom, a upotrebúva sa v našich chrámoch na slávnosť nerozdielnej Trojice Božej, na sviatky Pána, na sviatky Panny Márie, anjelov, sviatky vyznávačov, panien, vdov a všetkých svätých. Ďalej sa upotrebúva pri svätení biskupa, pri posviacaní chrámu, pri sobáši a iných podobných slávnostiach.

Obliekajúc sa teda Cirkev svätá na Bielu sobotu do bieleho rúcha, skrze to najavo dáva: že jej Svetlo sveta, ktoré včera takpovediac zhaslo, dnes zase v novom blesku vyšlo.

Že Ježiš Kristus, ktorý bol na Veľký piatok umučený, ukrižovaný a pochovaný, slávne z mŕtvych vstal nebeským svetlom obklopený; že žije a viac neumiera.

Článok vyšiel pôvodne v časopise Poklady kazateľského rečníctva, vyd. 1848–1851, pre zverejnenie na stránke Christianitas.sk bol čiastočne upravený a krátený redakciou.

PDF (formát pre tlač)