Dante a Solženicyn si uvedomovali dôsledky zrady vlastného národa.
Zdá sa, že počas tisíc sto rokov existencie Ruska ako štátu sa udialo, ach, koľko ohavných a hrozných činov! Ale bol medzi nimi niekedy taký mnohomiliónový odporný čin ako tento: zradiť vlastných vojakov a vyhlásiť ich za zradcov?
Alexander Solženicyn, Súostrovie Gulag
Božská komédia Danteho Alighieriho sa už stáročia považuje za jedno z najväčších diel západnej civilizácie. Ako diskusia o spravodlivosti, ľudskej prirodzenosti, duši, vykúpení a konečnom boji medzi dobrom a zlom rozpráva príbeh o autorovej snovej ceste cez peklo, očistec a nebo. Počas svojho putovania peklom Dante zisťuje, že deviaty kruh pekla je vyhradený pre zradcov – tých, ktorí zradili svojich. Tento vnútorný kruh nie je ohňom, ale mrazivou pustatinou, zbavenou všetkého, čo by mohlo pripomínať lásku alebo súcit. V samotnom strede Dante nachádza samotného Lucifera, ktorý večne ohlodáva telá Judáša Iškariotského, Bruta a Cassia: najznámejších zradcov histórie. Dante sa tým snaží čitateľovi naznačiť, že hoci na tomto svete existuje veľa zla (v pekle je viacero kruhov), najhoršie zlo spočíva v zrade.
Túto zamrznutú pustatinu si nemožno nepripomenúť, keď čítame o veľkej zamrznutej pustatine 20. storočia, ako ju opisuje Alexander Solženicyn vo svojom majstrovskom diele Súostrovie Gulag. V tejto veľkolepej a zároveň desivej knihe Solženicyn vrhá svetlo na moderný prejav Danteho vnútorného kruhu pekla. Prostredníctvom dôkladných detailov opisuje rozsah zverstiev spáchaných v Sovietskom zväze. Na rozdiel od niektorých najznámejších utláčateľov v dejinách, ktorí sa zameriavali na vonkajších nepriateľov, sovietsky režim sa obrátil proti vlastnému ľudu. Gulagy, rozsiahle siete táborov nútených prác, neboli len väzeniami, ale jasným znakom ideológie, ktorá pohlcuje a vyhladzuje tých, ktorých údajne chce oslobodiť.
Solženicyn vyzýva nielen tých, ktorí sú pri moci, aby nepáchali zlo. Je to varovanie pred nebezpečenstvom ideológie – nechať sa pohltiť teóriou o tom, aký by mal byť svet, keď táto teória nie je v súlade s realitou a ľudskou prirodzenosťou.
Bolo by povrchné polemizovať o tom, či je nacizmus horší ako komunizmus, alebo naopak, a Solženicyn sa o to ani nepokúša. Poukazuje však na dôležitý rozdiel medzi správaním nacistov a komunistických sovietov. Hoci obaja mali vyhladzovacie tábory, nacistické tábory boli zamerané na vyhladzovanie iných národov – najmä Židov -, zatiaľ čo sovietske tábory boli zamerané na vyhladzovanie vlastných ľudí. V dôsledku zapojenia iných národov sa zlo nacizmu prezentovalo na svetovej scéne, zatiaľ čo zlo komunizmu sa zväčša považovalo za vnútornú záležitosť, čo uľahčilo svetu prižmúriť oči.
V tom spočíva hlavný a často podceňovaný dôvod, prečo komunizmus a ľavicová ideológia nie sú všeobecne odmietané v takej miere ako nacizmus a pravicová ideológia: ľavicové zverstvá sú zvyčajne zamerané na zničenie vlastných. Nikde to nie je tak fyzicky zjavné ako pri sovietskom prevzatí nacistických koncentračných táborov, len aby Židov nahradili Rusmi.
Tento prejav zrady a masového vyvražďovania vlastného národa nebol len dôsledkom ruskej revolúcie. Je príznačný pre dôsledky ľavicovej ideológie, keď sa dostane k moci. To isté sa stalo počas Francúzskej revolúcie, Čínskej revolúcie a Kubánskej revolúcie, aby sme vymenovali aspoň tri. Stalo sa opakujúcou sa niťou, že snaha o raj na zemi prostredníctvom ideologického presvedčenia vedie namiesto toho k peklu na zemi.
V Číne sa napríklad Maova kampaň „Tri anti“ snažila odstrániť „kontrarevolučnú činnosť“ v podobe úplatkárstva a sprenevery, úžerníctva, rozhadzovania a plytvania. Trestom za takéto zločiny bola smrť. A tak Mao nariadil svojim prisluhovačom, aby pokračovali v zabíjaní čínskych občanov, kým nezabijú aspoň 10 000 ľudí. Pre Maa by zabitie 10 000 jeho vlastných ľudí slúžilo ako dôkaz, že cieľ odstrániť tieto veci bol dosiahnutý. Toto je len malý príklad toho, aké zverstvá sa páchajú po celom svete pod zástavou toho, čo sa hrdo prezentuje ako „pokrokové“ myšlienky.
Vzor zrady nie je len náhoda, ale dôsledok zásadnej chyby ľavicovej ideológie. Hoci sa usiluje o utopické ideály rovnosti a spravodlivosti, realizácia politických opatrení smeruje k útlaku, pričom vedenie ospravedlňuje obetovanie vlastnej tradície, náboženstva alebo dokonca ľudí ako nevyhnutné pre vyššie dobro. V snahe odstrániť nepriateľov, ktorých predpokladajú ich ideológie, tieto režimy zrádzajú samotné princípy, ktoré údajne obhajujú. Tieto ideológie sa totiž snažia nahradiť svet, aký je, svetom, aký by mal byť. Výsledkom je, že snaha o „pokrok“ nie je motivovaná uznaním reality ani rešpektovaním ľudskej prirodzenosti, ale nepriateľstvom voči realite aj ľudskej prirodzenosti.
Je celkom jasné, že veľká časť sveta si z krviprelievania v 20. storočí vzala nesprávne ponaučenie. Namiesto varovania pred nebezpečenstvom pokrokovej ideológie sa varovalo pred nebezpečenstvom nacionalizmu. Riešenie problému nacionalizmu sa potom tragicky prezentuje ako snaha o progresívnu ideológiu – samotný základ hrôz, ktorým chceme zabrániť.
Urobili by sme dobre, keby sme znovu objavili Danteho Božskú komédiu a Solženicynovo Súostrovie Gulag a počúvali ich varovania pred dôsledkami zrady vlastného národa.
Autor: Ernst Roets
Zdroj: https://europeanconservative.com/articles/essay/from-dante-to-solzhenitsyn-the-worst-thing-about-progressive-ideology/
