Od konzervatívnej revolúcie k Cirkvi alebo Traja nemeckí spisovatelia a vojaci –

Branislav Michalka

19. októbra 2024  

Cirkev História
  Konvertiti

predchádzajúce časti:
Neznáme alebo dobre utajené konverzie, I. časť: Katolíci z Divokého Západu
Neznáme alebo dobre utajené konverzie, II. časť: Autori sci-fi, ktorí objavili katolicizmus

***

V tretej časti seriálu o nie príliš známych (alebo dobre utajených) konverziách budeme mať do činenia s trojicou mužov, pre ktorých sa hraničná skúsenosť vojny, boja, smrti, ako aj zápasu o idey stala bránou k ich konverzii na katolícku vieru. Vo všetkých troch prípadoch ide o spisovateľov, ktorých dielo je v nemeckej literatúre mimoriadne cenené z hľadiska štýlu a estetických kritérií, pričom však, kvôli ich konzervatívnym a voči modernému životu oprávnene skeptickým invektívam, je v dnešných najaktuálnejších liberálno-progresívnych časoch aj náležite zatracované.

Všetci traja začínali ako predstavitelia špecifického literárno-politického národne orientovaného prúdu nemeckej filozofie – konzervatívnej revolúcie (či skôr, lepšie povedané – bývajú k nej priraďovaní literárnymi historikmi), ktorej pozadie malo do značnej miery novopohanský alebo synkretický duchovný charakter. Postupom času a skrze krkolomné peripetie svojich životov, kľukatiacich sa naprieč 20. storočím, nakoniec doputovali všetci traja do náručia Matky Cirkvi, v ktorej z milosti Božej spočívame spolu s nimi a spolu s nimi sa raz budeme radovať z pohľadu na Nášho Pána Ježiša Krista.

Ernst Jünger

Začnime najprv tým, ktorý si nechal svoju konverziu takmer na poslednú chvíľu. Z našej trojice predstavuje osobnosť najznámejšiu a v kruhoch, ktoré sa zaoberajú literatúrou aj najpopulárnejšou. Zverejnená dobrodružnosť jeho života, predkladaná pravidelne čitateľom v ním publikovaných denníkoch, príťažlivá štylizácia, v ktorej sa prelína vizuál nemeckého aristokratického dôstojníka s umeleckým estétstvom a dandyzmom, bádateľskou subtílnosťou a duchom filozoficko-politického profétizmu, z neho vytvorili dostatočne príťažlivú osobnosť, aj pre jeho ideových odporcov. V tomto smere sa stal slávnym výrok spisovateľa Gola Manna, v ktorom zadefinoval svoj vzťah k Jüngerovi: „Ten odporný chlap, ktorý sníva moje tajné sny.“

Tento, vzhľadom na význam jeho osobnosti, miniatúrny medailón určite neplánuje byť ani v tom najširšom ponímaní nejakým úvodom do literárneho a myšlienkového diela Ernsta Jüngera. Na to je príliš rozsiahle, už vzhľadom na spisovateľom dožitých úctyhodných 102 rokov, a navyše dobre zdokumentované aj v prekladovej literatúre, takže si ho ctený čitateľ, pokiaľ oň prejaví záujem, dokáže pohodlne vyhľadať. V skratke pripomeniem len niektoré peripetie jeho života, ktorý je sám osebe dostatočne zaujímavý, aby poslúžil ako podstavec pre finálnu konverziu. Základné údaje sa nachádzajú napríklad aj na tomto mieste internetu. Samozrejme s príslovečnou dávkou politickej korektnosti, vyvolávajúcej drobné gastrické nehody a nepríjemnosti:

https://de.wikipedia.org/wiki/Ernst_J%C3%BCnger

Ako už bolo povedané, Boh umožnil Jüngerovi vďaka nadpriemernej dlhovekosti stať sa svedkom dohasínajúceho 19. storočia, kronikárom 20. a nakoniec vizionárom storočia 21. Vtip, ktorý koloval v roku 1995 pri oslavách jeho stých narodenín – „Klasik, ktorý nie a nie konečne zomrieť“ dostatočne vystihuje prekvapenie všetkých jeho nepriateľov aj priaznivcov, ako sa môže človek, ktorý povymetal kdejaké bojisko v I. aj II. svetovej vojne a bol toľkokrát ranený dožiť takého matuzalemského veku. Boh má však zrejme svoje kritériá, ako sa ukázalo aj v Jüngerovom prípade, ohľadom toho, kedy si má koho predvolať na účtovnú uzávierku.

Najprv teda trochu toho dobrodružstva. Už to, že ako 17-ročný utiekol z rodného Bádenska do francúzskej Cudzineckej légie v Maroku, kde absolvoval výcvik a musel byť na zásah svojho otca, za asistencie ministerstva zahraničných vecí, dovlečený späť do Nemecka, nám ukazuje dostatočne jasne, s kým máme dočinenia.

Pre bežného človeka ťažko pochopiteľná fascinácia nebezpečenstvom a dalo by sa tiež predpokladať, že priam detinská zvedavosť (pripomeniem len celoživotnú Jüngerovu vášeň pre entomológiu, pričom dobre vieme ako chlapcov fascinuje skúmať chrobáčikov, prípadne im robiť zle), keby sme nepoznali komplikovanosť a jasnozrivosť jeho uvažovania, sprevádzala tohto kandidáta spasenia po celý život.

Mal to kuriózne „šťastie“, že hneď ako ho otec za uši dotiahol z Maroka späť do nudného wilhelmovského Nemecka – vypukla I. svetová vojna. Jünger predstavoval jedného z mála ľudí v Európe, ktorému vydržalo chlapčenské nadšenie z dobrodružnej stránky tejto nekonečnej jatočnej udalosti až do jej konca. Nespočetnekrát ranený a vždy sa vracajúci do zákopov, vyznamenaný všetkým, čo generálny štáb našiel po ruke, až po vyznamenanie najvyššie – friedrichovské Pour le Merité, ktorého bol nakoniec posledným žijúcim nositeľom, premýšľajúci a žijúci duchovným životom v paľbe a apokalypse práve tak, ako my v kresle pri kávičke.

Po štyroch rokoch strávených na fronte sa stáva jedným z najuznávanejších literárnych predstaviteľov nemeckej konzervatívnej revolúcie, ktorej idey vychádzali z nacionalistického, synkretického a novopohanského kvasu, vzpierajúceho sa osvietenskému rovnostárstvu a ľavicovej revolúcii jej metódami, v naivnom domnení, že tento klin, ak bude použitý na vybitie klina, sa po použití premení na ornament.

Už počas vzrastajúcej popularity nemeckého národnosocialistického hnutia (NSDAP), keď si jeho intelektuálnejšie založení predstavitelia (Joseph Goebells, Alfred Rosenberg, Baldur von Schirach etc.) poslúžili mnohými ideami konzervatívnej revolúcie, začínali jej reprezentanti nad touto aplikáciou ohŕňať nos. Rovnako tak aj Jünger. Po roku 1933 sa Jünger od etablovanej moci odťahuje definitívne do tzv. vnútornej emigrácie, ktorú vo vzťahu k ordinárnosti nastoleného režimu zvolila väčšina predstaviteľov konzervatívnej revolúcie. Pokiaľ im bolo umožnené dožiť a prežiť.

Konfrontácia s reálnou brutalitou totalitného režimu, ktorému chýbala aristokratická korektnosť starých čias zo začiatku 20. storočia, kde sa znudene a zívajúc Jünger pohyboval, nasmerovala spisovateľa preč od jeho koketovania s modernitou v podobe otvorenej fascinácie víziami totalitných prerodov budúcnosti. Postupne sa transformuje do polohy obhajcu tradičných štruktúr a ich modifikovanej reštaurácie, konfrontovaných s nevyhnutnou technicitou moderného veku. Chladný štýl pozorovateľa hmyzu, kombinovaný so zapáleným estetizmom však ponechával čitateľa dlho v neistote nad Jüngerovou pozíciou v tomto súboji. Respektíve: jeho pozície neboli stále a podliehali určitému vývoju, na konci ktorého sa nachádza už zmienená konverzia.

Postupom času (čo však v jeho prípade predstavuje skutočne desiatky rokov) sa u Jüngera dostavuje fascinácia dielom svätého Augustína, najmä jeho veľdiela Boží štát. Ten sa mu stáva súhrnom celých ľudských dejín a je touto víziou priťahovaný stále viac a viac. Samozrejme, zohľadniac jeho kolosálne znalosti dejín myslenia a teológie, ľudské kontakty s katolíckymi osobnosťami, počnúc priateľstvom (aj hádkami) s Carlom Schmittom, masu ideí, ktoré ho formovali, nemôžeme finále jeho života odvodiť len od čítania svätého Augustína. Avšak tento gigant latinského Západu predstavuje zrejme onú povestnú poslednú kvapku, alebo onen chestertonovsko-brownovský „háčik“, na ktorý ho Boh chytil.

26. septembra 1996, vo veku 101 rokov a za tichého nesúhlasu jeho protestantskej manželky, vstúpil Ernst Jünger do katolíckej Cirkvi. Jeho priateľ Erik von Kuehnelt-Leddihn, známy katolícky odporca ľavicovej revolúcie, uvítal tento jeho návrat „domov“ v nadšenom nekrológu. Tvárou v tvár smrti si zachoval Jünger onú chlapčenskú odzbrojujúcu zvedavosť a komentoval ju vetou: „Pripravte sa na posledné veľké dobrodužstvo.“

Heimito von Doderrer

Pokiaľ čitatelia nadobudli dojem, že Ernst Jünger bol najväčším vojenským supermanom z nemeckých spisovateľov, ktorí sa plahočili 20. storočím, tak je to samozrejme pravda, ale musíme trochu tento pohľad upraviť. Jünger bol nepochybne spisovateľom najviac nadšeným z roztočeného vojnového mlynčeka na mäso, avšak jeho peripetie v dvoch svetových vojnových konfliktoch, napriek všetkej ich neuveriteľnosti, ešte stále blednú pred tým, čo absolvoval významný nemecko-rakúsky spisovateľ (sám sa považoval ako väčšina nemecky hovoriaceho obyvateľstva po rozpade habsburskej monarchie za rakúskeho Nemca, čo dokazuje aj jeho neskoršia príslušnosť k národnosocialistickému hnutiu) Heimito von Doderrer.

Doderrerovej účasti vo vojnových konfliktoch 20. storočia chýba ono nadšenie z vojny, ktoré pozorujeme u Jüngera a vykazuje určité spoločné črty obyvateľstva podunajskej monarchie: pesimizmus, fatalizmus, skepticizmus, pocit zániku a skazy, absenciu hravosti a o to väčší pocit otrávenosti a únavy. V našej trojici možno aj preto predstavuje Doderrer konvertitu časovo podstatne skoršieho ako Jünger a svoje obrátenie si pre istotu múdro neponechal na poslednú chvíľu.

Napriek tomu, že nie je taký populárny ako Jünger, kvalitou svojho diela nepochybne jeho úroveň dosahuje. Jeho monumentálne dielo Strudlhfovské schody alebo Malzer a hlbina rokov, písané už po konverzii, vyšlo v slovenskom preklade ešte za socializmu a môže poslúžiť čitateľom na oboznámenie sa s hĺbkou a šírkou Doderrerovho diela. Opäť dodávam, že tento drobný medailón o konverzii nemá slúžiť ako úvod do literárneho diela. Prípadní záujemcovia sa môžu informovať a preklikať k ďalším zdrojom aj na tomto mieste, s rovnakým nebezpečenstvom gastrických porúch ako vyššie:

https://de.wikipedia.org/wiki/Heimito_von_Doderer

Najprv zase dobrodružstvá. Jeho pobyt na fronte a účasť na chaose I. svetovej vojny sa následkom zajatia počas Brusilovovej ofenzívy, boľševickej revolúcie, občianskej vojny v Rusku a pobytu na Sibíri v tábore napadnutom týfusom predĺžil až do roku 1920, keď sa vrátil do Viedne. V tom čase už mal Jünger za sebou dva roky usilovného vysedávania po kaviarňach a holdovania svojim záľubám.

Avšak omnoho kontrastnejším dojmom oproti Jüngerovmu relatívne oddychovému vojenskému pobytu v Paríži počas II. svetovej vojny (v ktorej sa síce opäť nepochybne a hrdinsky na začiatku vojny vyznamenal riskantnou záchranou raneného vojaka počas paľby), pôsobí Doderrerov osud v tomto kolosálnom vyvražďovaní európskych národov. V roku 1940 bol zmobilizovaný a neskôr poslaný na východný front, najprv ako príslušník letectva a potom ako príslušník pozemných síl, konkrétne tankových. Údajne v jeho zaradení (pre známeho spisovateľa skutočne nekomfortnom) hralo úlohu potrestanie zo strany režimu za evidentnú zmenu názorov a odvrátenie sa od národnosocialistických ideálov.

V roku 1942 absolvoval bitku pri Kursku, ktorú prežil s následným zápalom trojklanného nervu. Postupne bol prekladaný do rôznych posádok v strednej Európe až skončil v nórskom Osle, kde bol zajatý a do Rakúska sa vrátil v roku 1946. Čo je spolu s jeho putovaním počas I. svetovej vojny celkom zaujímavá anabáza.

Jeho duchovný vývoj bol nasledovný. Po návrate z I. svetovej vojny sa stal vášnivým čitateľom jedného z hlavných prorokov konzervatívnej revolúcie Oswalda Spenglera a jeho diela Súmrak Západu. Ďalším dielom, ktoré Doderrera podobne ako mnohých iných konzervatívnych revolucionárov inšpirovalo, bola kniha jeho viedenského krajana Otta Weiningera Pohlavie a charakter.

Na rozdiel od iných konzervatívnych revolucionárov, vyhodnotil Doderrer z rakúskeho odstupu spočiatku národný socializmus ako adekvátne pokračovanie konzervatívnej revolúcie a v roku 1933 vstúpil do NSDAP, takže v rámci Rakúska bol jedným z prvých. Medzitým sa stihol zriecť aj svojej nepraktizovanej a formálnej protestantskej viery, pričom v Adolfovi Hitlerovi videl priam spasiteľa nemeckého národa. A zrejme preto, aby ešte intenzívnejšie dýchal pravý nemecký vzduch, rozhodol sa v roku 1936 presťahovať do Nemecka.

Lenže práve pri priamom kontakte s neúprosnou realitou, ktorá predsa len z Rakúska vyzerala podstatne lepšie vymaľovaná, než v skutočnosti bola, dochádza u Doderrera k prvým pochybnostiam. Začínajú mu prekážať socialistické prvky na oficiálnej štátnej ideológii, začínajú mu prvé problémy s publikovaním textov. V rokoch tejto dezilúzie, ktorá vyvrcholila rokom 1938, keď odchádza späť do Viedne, sa postupne zbavuje nacionalisticko-novopohanských ideových predstáv a začína pociťovať príťažlivosť ku katolicizmu, ktorý bol pôvodne náboženstvom jeho predkov a ktorého sa jeho otec dobrovoľne zriekol v prospech svojej protestantskej manželky.

Doderrer začína vystupovať pred známymi proti blížiacemu sa anšlusu Rakúska a po jeho zdarnom uskutočnení sa radšej predvídavo sťahuje do izolácie z verejného života. Toto tušenie blízkeho vysporiadania sa režimu s jeho osobou, potom ako trestuhodne ideovo zakolísal, ho deprimovalo do tej miery, že odmietal otvárať dvere aj svojim blízkym priateľom. Režim vyriešil problematickú kauzu známeho spisovateľa, ktorý mu bol v minulosti priaznivo naklonený jednoducho – povolávacím rozkazom. Dôvodom navyše bolo zaiste naivné podanie si žiadosti o vízum do USA, čo bol zrejme Doderrerov posledný zúfalý pokus, ako sa vyhnúť odplate režimu a utiecť z pasce na myši.

Ako prebehla jeho konverzia? Od roku 1939 navštevuje otca Ludgera Borna SJ, ktorý ho pripravuje na prijatie do katolíckej Cirkvi. Tento duchovný má zároveň v rámci diecézy na starosti pastoráciu neárijskych katolíkov, čo mu neskôr vynesie nepríjemnosti s režimom. To, že sa nechal Doderrer zaškoľovať práve ním, určte nebolo v kádrovom hodnotení zaradené ku kladným položkám.

Po tom, ako bol do Cirkvi v roku 1940 prijatý, začína Doderrer intenzívne študovať práce svätého Tomáša Akvinského, ktorý sa stal formatívnym tak pre ideovú náplň jeho románov, ako aj pre jeho vlastnú teóriu románu. Podľa jeho neskorších tvrdení v rámci tejto teórie len katolík môže byť dokonalým spisovateľom, čo zdôvodňoval tým, že jedine katolícka Cirkev zaobchádza správne s pojmom osudu.

V neskoršom období po vojne sa u neho prejavuje nostalgia za starou monarchiou, ktorú konfrontuje s povojnovým moderným úpadkom a chaosom. Jeho dištancovanie sa od národného socializmu z konca 30. rokoch 20. storočia mu však v očiach súčasnej progresivistickej hystérie nepomohlo. Z pohľadu tých, pre ktorých je fašistom každý kto neuznáva 72 pohlaví, štátom propagovanú sodomiu, feminizmus, nemiluje vrúcne štát Izrael, všetky náboženstva a nie je správne zaočkovaný, zostal Doderrer len ďalším literárnym katolíckym antisemitom, ktorý sa snaží svoje totalitné katolícke náboženské aj politické chúťky maskovať vierou a písaním komplikovaných, siahodlhých a viacvrstvových štrukturovaných románov.

Werner Bergengruen

Najmenej známy literát z uvedenej trojice konvertitov, avšak najlepšie zorientovaný. Konvertoval časovo ako prvý a to napriek vysoko efektívnym protilátkam v duši – pred I. svetovou vojnou študoval v Marburgu protestantskú teológiu. Jazvy na ľavom líci, ktoré vidno ešte aj na fotografiách z jeho staršieho obdobia svedčia o členstve v študentskom burscheschafte a o súbojoch. Dokladom toho je aj stará fotografia juvenilného Bergengruena s komickou buršáckou čiapkou a čerstvými jazvami.

Tak ako jeho horeuvedení spolupútnici na ceste do Cirkvi, aj on strávil celé štyri roky I. svetovej vojny v armáde, kde narukoval v roku 1914 ako dobrovoľník a neskôr veliteľ prepadového oddielu nemeckej armády v pobaltských štátoch. On sám bol pôvodom lotyšským Nemcom z Rigy. Na konci vojny sa stal svedkom desivého vyvraždenia svojich príbuzných komunistickými jednotkami. Preto v roku 1919 vstúpil do lotyšskej armády bojujúcej proti boľševikom.

Po návrate do Nemecka sa oženil, splodil štyri deti a začal sa venovať literatúre. Literárnymi historikmi býva zaraďovaný k vlne mladších autorov v rámci konzervatívnej revolúcie, pričom publikoval v známych pravicovo orientovaných vydavateľstvách Tradition Wilhelm Kolk a Frundsberg – Verlag.

Napriek afinite k národno-konzervatívnemu revolucionárskemu ideovému okruhu, sa Bergenguen už od počiatku vzostupu národného socializmu postavil k jeho ašpiráciám odmietavo. To, podobne ako pri ďalších predstaviteľoch konzervatívnej revolúcie, vytvorilo paradoxnú situáciu. Keďže nový režim čerpal ideovo, verbálne i umelecky v mnohom práve z dedičstva konzervatívnej revolúcie, boli prijímané diela jej autorov po roku 1933 tak, že si ich každý vykladal po svojom. Tí, ktorí vedeli o dištancovaní sa ich autorov od národnosocialistických ideologických konštruktov, za nimi videli skrytý odpor a inotaje zamerané proti režimu. Tí, ktorí neboli informovaní po priateľskej línii alebo šepkandou o autorovej skepse voči režimu, oslavovali dielo ako národnosocialistické umenie. Vrátane príslušníkov vlády.

To je aj osud najslávnejšieho Bergengruenovho románu Veľký tyran a súd z roku 1935, ktorý bol neskôr preložený do pätnástich jazykov, sfilmovaný a zdramatizovaný. Odporcovia režimu ho považovali za zúčtovanie s novou mocou, ale oficiálne noviny Völkischer Beobachter ho oslavovali ako „veľký Führerov román“. Čaro tejto nechcenej komiky nás posúva do éterického a mrazivého sveta poézie Gottfrieda Benna, ktorý v jednej zo svojich básní píše o tom, ako nikdy nedovidíme na koniec našich činov.

Vtedy sa však už schyľovalo u Bergengruena k definitívnemu rozriešeniu dilemy jeho životného smerovania, ktoré ho nakoniec definitívne odcudzilo novopohanskému režimu. Rok po vydaní kolosálne úspešného horeuvedeného románu (predalo sa viac ako milión výtlačkov) spisovateľ konvertuje spolu so svojou manželkou na katolícku vieru. Pod vedením katolíckeho kňaza a univerzitného profesora Johannesa Pinska, ktorý mal v tom období na starosti pastoráciu študentov, sa k tomuto kroku pripravoval už dlhší čas.

Neskôr o svojej konverzii napísal:

„Ak sa ma pýtate, prečo som sa stal katolíkom, najprv odpoviem: pretože som svojou povahou katolík. Ale ak sa pýtate na konkrétnejšie informácie, môžem povedať: z lásky k Cirkvi, z lásky k sviatostiam, z lásky k svätým, z lásky k veľkej forme, z lásky k logike, z lásky pre analogia entis.“

Krátko nato, v roku 1937 bol vylúčený z Ríšskej literárnej komory kvôli dôvodu, ktorý mu bol písomne doručený a znel: „Keďže nie ste schopný prispievať k rozvoju nemeckej kultúry prostredníctvom literárnych publikácií“. Kádrové oddelenie v mníchovskom Ústredí pre politické hodnotenie pridalo do jeho spisu poznámku: „Ani on, ani jeho deti nie sú členmi straníckych štruktúr. Nemecký pozdrav „Heil Hitler“ on ani jeho rodina nepoužívajú. Pokiaľ je známe, neodoberá ani národnosocialistickú tlač. Treba tiež poznamenať, že B. má silné náboženské väzby.“

Jednou z príčin, ktoré vzbudzovali nedôveru režimu bol aj fakt, že spisovateľova manželka Charlotta mala z jednej štvrtiny židovský pôvod. Následkom toho bola celá rodina považovaná za nespoľahlivú a potenciálne podvratnú. V neskoršom období sa odpor Bergengruenovcov voči režimu, s ktorým sa ideovo rozchádzali prejavil aj tým, že sa riskujúc životy zapojili tlačením a distribúciou letákov do hnutia odporu Biela ruža, ktorého vodcovia boli po odhalení popravení.

Lenže podobne ako Jünger a Doderrer, ktorým sa nikdy nepodarilo zbaviť (a ani sa na druhej strane o to nesnažili) v očiach liberálneho režimu „biľagu“ protidemokratických literátov, ani Bergengruen sa v „krásnom novom svete“ necítil príliš komfortne, keďže nejako nezodpovedal ani jeho katolíckej viere a ani konzervatívnym názorom, ktoré si ponechal. Vo svojom najznámejšom povojnovom diele Posledný rotmajster sa skepticky dištancoval od nástupu liberálnej demokracie, pričom sa ako katolík (podobne ako Georges Bernanos) začal negatívne vyjadrovať k „priemyselnému veku“, technike a „normovanému správaniu“ a čoraz viac sa prikláňal k „lipnutiu na tradícii“. Nakoniec bol v roku 1961 liberálmi obvinený z toho, že sa snaží kamuflovať kriminálnu podstatu národnosocialistického režimu.

Najťažšia skúška ho však ešte len čakala. Na rozdiel od vtedy ešte experimentujúceho a hľadajúceho Jüngera, či rakovinou zasiahnutého Doderrera si mohol Bergengruen ako katolík plne vychutnať drámu II. vatikánskeho koncilu. Od počiatku k nemu podľa svedectiev pociťoval nedôveru a podobne ako mnohí literárne činní konvertiti zrejme hľadel na protestantizáciu katolíckej Cirkvi, ktorá sa odohrávala pred jeho očami a ktorú ako bývalý študent protestantskej teológie asi veľmi dobre chápal, s nemalým začudovaním.

Milosrdná smrť v roku 1964, ho podobne ako iného konvertitu, Evelyna Waugha v roku 1965, ušetrila toho najhoršieho.

PDF (formát pre tlač)