30. júla 2024
Pre toho, kto nikdy nečítal Platóna, ani relevantné práce historikov o antickom Grécku, môžu byť najnovšie scénky obnoveného pohanstva na novodobých olympijských hrách a záplava homosexuálnych excesov nepríjemnou novinkou. Avšak pre tých, ktorí sa trochu vo veci vyznajú, je to len logický dôsledok podceňovania sily pohanstva, pod dojmom dlhodobého víťazstva kresťanstva.
Na tento jav katolíckej, resp. kresťanskej naivnosti upozornil už francúzsky kontrarevolučný mysliteľ Antoine Blanc de Saint-Bonnet. Vo svoje knihe s názvom O ubúdaní rozumu presne opísal nedomyslenosť tzv. klasických štúdií v kresťanskej civilizácii, ktoré s nadšením predkladajú od 16. storočia všetkým generáciám študentov a vzdelancov, ale aj čo najširšiemu publiku, antické materiály, estetiku a životný štýl, tváriac sa, akoby v nich nebolo nič zvrátené, vyzdvihujúc heroické stránky antiky a zamlčiavajúc perverznosť. Výsledok bol už pred sto rokmi zrejmý:
1) Oproti fádnym, pokorným a neheroickým (v zmysle vojnového a dobrodružného heroizmu) kresťanským svätcom, stoja antickí hrdinovia, vojvodcovia a panovníci so svojimi dobrodružstvami (a prasačinkami), takže je jasné, na stranu koho sa prikloní pubertálna mládež so zapálenými lýtkami.
2) Zamlčiavaním sodomskej perverznosti, ktorá bolo integrálnou súčasťou antickej pohanskej civilizácie, sa dosiahlo, že inak ohavné postavy a udalosti nadobudli pre kresťanov prijateľný náter a stali sa súčasťou historického panteónu. Preto sa dokonca aj takí pohlavní maniaci ako Caesar alebo Alexander Veľký, ocitli z Danteho milosti spolu s Vergíliom a Platónom mimo Pekla.
3) Pomalou infiltráciou pohanskej estetiky a životného štýlu počas piatich storočí, sa dosiahla, za účinnej podpory rôznych heréz, ktoré oslabili kresťanstvo zvnútra a novopohanského osvietenstva, ktoré útočilo zvonku, reinkarnácia pohanskej mentality a zosmiešnenie kresťanstva.
Kruh sa dnes uzavrel. Olympijské hry v Paríži nám teraz prinášajú takéto „úchvatné“ sladučké správy, ako dnes na Denníku N, o páre homosexuálnych športovcov – „manželov“, ktorí sú na OH aj s dvoma detičkami, radujú sa z medaily a bozkávajú sa pred celým štadiónom:
https://dennikn.sk/4118631/vitazstvom-prenho-bolo-uz-to-ze-mal-na-tribune-manzela-s-dvoma-detmi-daley-velky-navrat-zakoncil-striebrom/?ref=tit1
Na prvý pohľad nóvum. Lenže keď si prečítame Platónov dialóg Štát, tak sa tam dozvieme dve veci:
1) Jednak to, čo je pôvodný význam spojenia „platonická láska“: že ide o lásku medzi dvoma mužmi, ale bez sexuálneho kontaktu, pretože latentný homosexuál Platón, obdivovateľ naolejovaných mladíkov behajúcich po antických štadiónoch, bol už natoľko duchovne vyspelý, že chápal zvrátenosť dokonaného pohlavného aktu medzi rovnakými pohlaviami. Na druhej strane presne podľa pohansko-antických kritérií veril, že naolejovaní slizkí mladíci sú nesmierne krásni a hlavne inteligentní, na rozdiel od žien, ktoré sú zavreté celý deň v ženskej časti antického domu a vedia len rodiť deti a prideľovať pokyny otrokyniam v domácnosti.
2) Ergo, po druhé: do slizkého naolejovaného mladíka sa treba zamilovať, ale pohlavne obcovať s ním je nevhodné. No a teraz k tomu, čo Platón považuje za vhodné: nežné dotyky, túžobné pohľady, letmé bozky, skrátka celý spektákel platonickej homo-erotiky. Pokiaľ ste mužského pohlavia a ešte nezvraciate do igelitového sáčika, môžeme pokračovať.
Vzhľadom na to, že výraz „platonický“, v duchu toho renesančného a moderného kresťanského pokrytectva, ktoré sme opísali vyššie, sa začal uplatňovať na heterosexuálny vzťah, unikli kresťanskému ľudu určité pojmové korene. A tak si predstavuje pod platonickou láskou už zmieneného Danteho a jeho Beatrice. Avšak univerzálny význam tohto pojmu je zrejmý – ide o obmedzenie erotického vzťahu (nech už k akémukoľvek, ale pôvodne k mužskému pohlaviu) na duchovné či estetické intencie a potlačenie fyzického kontaktu na minimum.
Z toho, že tento Platónsky ideál bolo duchovné maximum toho, čo dokázal v helénskom sodomitskom prostredí filozof dosiahnuť, si môžeme logicky domyslieť, ako asi vyzeralo medium a nedaj Bože, minimum.
Stredná cesta v tejto pohanskej civilizácii, ktorá nám je neustále predkladaná ako zdroj našej kultúry, a to bez nutnosti striktnej korekcie, ako to bolo v šťastných dobách stredoveku, predstavuje presne to, čo bolo opísané v jednej z kapitol podnetnej knihy francúzskeho historika Roberta Flaceliérea Život v dobe Periklovej (1959; český preklad 1981) ako „pederastický totalitný štát“.
Ten vyzeral nasledovne:
1) Homosexuálne bratstvo bojovníkov, politikov a mužských vládcov si držalo manželky ako príťažlivé stroje na rodenie nových bojovníkov v uzavretých domoch. Von príliš nechodili a súčasné moslimské ženy sú oproti nim skutočné anarchistky. Tie odhalené, či sporo odeté ženy z antických váz či iných pamiatok sú hétery, špeciálne vycvičené prostitútky (niečo ako japonská gejša), ktoré popri pohlavných radovánkach poskytovali aj hudbu na rôzne nástroje, poéziu či dokonca múdre reči v štýle rozriedenej provinčnej sofistiky. Nanešťastie, chlípni heterosexuálni mamľasi od renesancie vyššie, si predstavovali podľa týchto dobových „hérečiek“ všetky antické ženy, ako môžeme pozorovať aj v hollywoodskych filmoch. V skutočnosti Homér a jeho nasledovníci dobre vedeli, prečo ospevovali lakte bieloskvúce a krásu diev kravookých. Lakte, nôžky v sandáloch, tvár a oči boli totiž často to jediné, čo zo slušných žien videli.
2) Narodené deti (slobodné) čakal podľa pohlavia dvojaký osud: dievčatká sa pripravovali na úlohu rodičky nových bojovníkov a rodičiek, aj na úlohu správkyne domu. Chlapci to mali horšie. V útlom veku ich od rodiny prevzalo mužské spoločenstvo, primerane surových homosexuálov a pederastov a začali chlapca formovať na svoj obraz. Každý dostal „mentora“, ktorý ho zaučil do tajov bojovania aj pohlavnej zvrátenosti. Platónov prístup sa snažil len o preduchovnenie tohto systému, nie jeho zrušenie.
3) Výcvik, telesné cvičenie, tréning, to všetko bola súčasť tejto homosexuálnej, resp. bisexuálnej mašinérie, pretože títo muži, nezaťažení starozákonnou morálkou si domov odskakovali trochu spestriť svoj pohlavný život, keďže prirodzenosti ani bojovnícky gymnasion nedokáže úplne rozkázať. Homosexuálne vzťahy totiž neboli vnímané ako nehataný sexuálny sklon, tomu vtedajší Gréci ani Platón, ani Aristoteles, samozrejme neverili, toľko rozumu mali, ale ako cielené konanie, ktoré malo rozvíjať vzťahy medzi bojovníkmi a viesť ich k obetovaniu sa v boji za vzájomných miláčikov. Čiže, zhrňme si to: mužov to síce pohlavne a prirodzene ťahalo k ženám, avšak totalitná bojová doktrína utužovania mužského kolektívu znela jasne: treba pestovať sodomiu a pederastiu. Takto nakoniec zdôvodňuje aj Platón svoju platonickú lásku! Má slúžiť na lásku medzi bojovníkmi a ich stimuláciu do boja. Nie je bez zaujímavosti, že novopohanské bojové zoskupenia v Nemecku, ako napríklad SS či SA, prišli s motiváciou veľmi podobnou.
Podľa tohto modelu a účelu vyzerali preto aj bojové súťaže v starovekom Grécku, z ktorých vrcholným a panhelénskym podujatím boli práve olympijské hry. Bola to okrem prehliadky bojovej zdatnosti ešte aj ukážka homoerotickej estetiky a maskulinného dvorenia, obdivovania, opíjania sa a prežierania. Slizkí mladíci, aby boli ešte slizkejší a pekne sa im na slnku leskli kmitajúce telá, sa naolejovali nejakou gebuzinou a súťažili.
Ako rozprávajú dobové svedectvá, víťaza obstúpili jeho milovníci, obdivovatelia, kričali mu na slávu, bozkávali ho, objímali a ktovie čo všetko ešte. To, že sa na sledovaní hier nemohli zúčastňovať ženy a mali svoje separované preteky, nebolo spočiatku asi ani tak kvôli tomu, ako nám hovorili na základnej škole súdružky učiteľky, „aby nevideli nahých mužov“, ale skôr kvôli tomu, čo tam muži robili s ich synmi.
Takže teraz späť do súčasnosti. To, čo vidíme v priamom prenose, nie je nijaká zrada „olympijských ideálov“, ale ich skutočné naplnenie. To len naivní kresťania niekoľko storočí verili, že keď si vyberú z pohanstva to, čo sa im páči a nebudú popritom bedlivo trvať na kresťanskej morálke a priorite kresťanskej teológie nad akoukoľvek kultúrou, nech by to stálo čokoľvek, aj zničenie všetkých pamiatok, pokiaľ by to bolo nevyhnutné, tak vytvoria hybridné nové útvary, ktoré neohrozia kresťanstvo.
Pritom sa podobné trendy dali sledovať hneď od začiatku dobovej mánie idealizovania si antických čias, ktorá vypukla počas renesancie. Nie nadarmo sa u zaalpských národov ustálilo označenie „florentiner“, ako označenie homosexuála. Skrátka Florencia zaplatila za svoje obnovené antické umenie určitú morálnu daň. O tom, že na britských stredných školách, kde sa čítali antickí autori a hltali antické reálie v 19. storočí už bez akéhokoľvek funkčného kresťanského korektívu (ten bol už len pre prostý ľud), sa môžeme dočítať v pamätiach známeho C. S. Lewisa, kde opisuje rozbujnenú pederastiu na anglických internátoch, ktorá sa však podľa neho pretransformovala do pekných vzťahov (!!!) na celý život, aj potom, keď sa títo príslušníci mocenskej elity oženili, zasadli do parlamentu, armády, vlády či vedeckých inštitúcií. Toľko konvertita na anglikanizmus.
Jedinou novinkou súčasných olympijských hier je ich satanistický podtext a kontext. Ten v takejto podobe, akú sme mali možnosť vidieť, čiže na pozadí kresťanského poníženia v staroveku samozrejme byť nemohol. Tam bol satanizmus predkresťanský, spontánny, neuvedomený a bujarý, presne v intenciách opisu sv. Augustína v knihe Boží štát.
Gnosticko-kabalistické narážky, psudo-apokalyptická symbolika, pop-deviácia antických symbolov, gýč všetkého druhu a farieb, skrátka niečo, čo pripomína ranný nález pestrých zvratkov na hlavnej stanici pri odpadkovom koši, to už sú vymoženosti nového pohanstva, pohanstva obohateného o nenávisť ku kresťanstvu a kooperujúceho (vedome či nevedome) s diablom, ktorý sa snaží uhrať aspoň lepšie skóre. Veď ide v konečnom dôsledku o šport. Alebo nie?
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
