Berlínsky arcibiskup Heiner Koch nedávno povolil kňazom vo svojej arcidiecéze udeľovať obradné požehnanie homosexuálnym párom. Napodiv však zároveň oznámil, že on sám takéto požehnanie neudelí, kým nedostane výslovné povolenie od pápeža Františka. Zdá sa, že je presvedčený o tom, že takéto povolenie raz dostane, avšak určite’nevie, že pápež František v roku 2021 osobne schválil zverejnenie pedagogického dokumentu Kongregácie pre náuku viery zakazujúceho takéto požehnania.
Tento dokument uvádza:
je potrebné, aby to, čo sa žehná, bolo objektívne a pozitívne usporiadané na prijímanie a vyjadrovanie milosti podľa Božích plánov vpísaných do stvorenia a plne zjavených Kristom Pánom. … nie je dovolené udeľovať požehnanie vzťahom alebo partnerstvám, dokonca ani stabilným, ktoré zahŕňajú sexuálnu aktivitu mimo manželstva (t. j, mimo nerozlučiteľného zväzku muža a ženy, ktorý je sám osebe otvorený odovzdávaniu života), ako je to v prípade zväzkov medzi osobami rovnakého pohlavia … “neexistujú absolútne žiadne dôvody na to, aby sme homosexuálne zväzky považovali za akýmkoľvek spôsobom podobné alebo čo i len vzdialene analogické Božiemu’plánu pre manželstvo a rodinu.” [cituje pápež František’ Amoris Laetitia]
Koch vie, že táto prax je v jasnom rozpore s cirkevnou doktrínou, a preto nikdy nebola povolená, napriek tomu si myslí, že k pastoračnej správe patrí právo nerešpektovať svoju prísažnú povinnosť zachovávať učenie viery a dodržiavať právo Cirkvi. Namiesto toho chce, aby sa jeho kňazi zapájali do rúhavej praxe vykonávania náboženského obradu, pri ktorom prosia Boha, aby vylial svoju milosť na ťažko hriešne zväzky verejne uzavreté za účelom vykonávania neprirodzených sexuálnych úkonov, ktoré zjavené Božie slovo jednoznačne odsudzuje.
Ako sme sa v Cirkvi dostali do takého bodu? Koch a tí, ktorí tlieskajú jeho nevere, už zjavne neveria v cirkevné učenie o správnom používaní sexuálnych schopností, ale ani v nárok Cirkvi’učiť spasiteľnú Božiu pravdu bez omylov. Tvrdia, že Cirkev sa v skutočnosti celý čas mýlila a že zmeny učenia o 180 stupňov sú normálne a netreba sa ich obávať.
Pápež František zatiaľ arcibiskupovi Kochovi nedal pokyn na zmenu kurzu, ani napriek veľmi verejnému odmietaniu katolíckeho učenia rôznymi cirkevníkmi nepotvrdil prirodzenú nemorálnosť homosexuálnych aktov a z toho vyplývajúcu nemožnosť požehnania homosexuálnych zväzkov. V skutočnosti boli rôzni cirkevníci, ktorí sa previnili takouto neverou, pápežom Františkom povýšení do autoritatívnych a vplyvných pozícií.
Fenomén nesúhlasu s učením Cirkvi sa spravodlivo označuje ako liberálny katolícky projekt v zmysle, ktorý navrhol John Henry Newman v roku 1879 vo svojom Biglietto Speech:
Liberalizmus v náboženstve je učenie, že v náboženstve neexistuje pozitívna pravda, ale že jedno vyznanie je rovnako dobré ako iné, a toto učenie každým dňom nadobúda na obsahu a sile. Je nezlučiteľné s akýmkoľvek uznaním akéhokoľvek náboženstva, ako pravdivého. Učí, že všetky treba tolerovať, pretože všetky sú vecou názoru. Zjavené náboženstvo nie je pravda, ale pocit a vkus; nie je objektívnou skutočnosťou, nie je zázračné; a je právom každého jednotlivca, aby si z neho urobil práve to, čo sa mu zapáči.
Dalej spočíva v snahe odstrániť katolicizmus ako dogmatické zjavené náboženstvo zamerané na večnú spásu duší a pretvoriť ho na náboženstvo ľudskej dobročinnosti podporujúce osobné naplnenie, sociálnu harmóniu a materiálny blahobyt.
Večná spása pre každého sa teraz predpokladá. Boh je príliš dobrý a milujúci na to, aby niekoho odsúdil do pekla. Ježiša netreba brať doslovne, keď hovorí o večnom treste pre duše. Je to zjavne bravúrny, aj keď mätúci typ hyperboly, ktorá má upútať pozornosť ľudí, nie niečo, čo by sme mali brať doslova.
Veriť v nemenné doktríny, ktorým treba veriť, aby sme boli spasení, je artefaktom zabudnutej minulosti, v ktorej sa veriaci naivne upínali na mylnú predstavu, že Kristovo učenie je jediným božsky zjaveným, a teda normatívnym spôsobom života v jednote s Bohom. Boh by nikdy nebol taký výlučný. On je inkluzívny Boh, ktorý miluje každého takého, aký je. Cieľom náboženských obradov a učenia je pomôcť človeku nájsť pokoj so sebou samým a s blížnym. Každé cirkevné učenie alebo zákon, ktorý vytvára bariéry a oddeľuje ľudí od seba navzájom, treba zavrhnúť.
Súčasná kríza v Cirkvi je výsledkom toho, že tento liberálny projekt získal prevahu vďaka rozhodnutiu pápeža Františka nepovažovať ho za smrteľnú hrozbu, ktorou je. Naopak, poskytuje zástancom liberálneho projektu veľkú slobodu zasievať medzi veriacimi pochybnosti a zmätok, pričom tých, ktorí sa tomuto projektu bránia, odsudzuje ako “reakcionárov”, stigmatizuje ich ako nostalgických, ak nie nevyrovnaných, “spiatočníkov”, ktorí trpia nezdravým pripútaním k ideológii.
Zástancovia liberálneho projektu nemôžu zniesť Cirkev, ktorá sa v prvom rade zaoberá tým, ako máme žiť, aby sme vstúpili do blaženej vízie Boha v nebi, a až v druhom rade tým, ako môžeme urobiť svet lepším pre trpiace ľudstvo. Náboženstvo zamerané na Nebo sa považuje za rozptýlenie, ak nie za prekážku skutočného diela Cirkvi, ktorým je zjednocovanie ľudstva vo zväzkoch bratstva a vzájomného porozumenia a najnovšie aj udržateľnosti.
Synoda o synodalite sľubuje, že bude dlho očakávanou príležitosťou pokúsiť sa raz a navždy pochovať katolicizmus zameraný na večnú spásu duší v Kristovi a nahradiť ho novým a vylepšeným katolicizmom ľudského spolužitia bez odsudzovania, v ktorom je prvoradým cieľom, aby sa každý cítil zahrnutý, ocenený a potvrdený v akejkoľvek osobnej voľbe, ktorú v živote urobí, ak sa nerozhodne prijať katolicizmus zameraný na večnú spásu duší v Kristovi.
Prevzaté so súhlasom z Katolícka vec.
