20. novembra 2026

Slovensko
Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti
predchádzajúca časť:
Pacem in terris: Keď sa komunistický režim rozhodol ovládnuť katolícku Cirkev v Československu zvnútra (1. časť)
***
Normalizácia a zrod organizácie poslušných duchovných
Pražská jar roku 1968 priniesla aj katolíckej Cirkvi v Československu nádej na uvoľnenie pomerov, obnovenie cirkevných štruktúr a koniec systematického prenasledovania. Augustová okupácia vojskami Varšavskej zmluvy však tieto nádeje pochovala. Nastupujúca normalizácia znamenala návrat k dôslednej štátnej kontrole náboženského života a politickému zasahovaniu do vnútorných záležitostí Cirkvi.
Komunistický režim pritom využil skúsenosti z predchádzajúcich desaťročí. Väznenie kňazov, administratívne zákazy a otvorené represie dokázali Cirkev oslabiť, nie však zlomiť. Účinnejším riešením sa javilo získať časť duchovenstva, ktorá by priamo v cirkevnom prostredí presadzovala záujmy štátnej moci.
Režim nepotreboval zatvoriť každý kostol ani odstrániť všetkých kňazov. Potreboval predovšetkým takých duchovných, ktorí by boli ochotní prispôsobovať verejné pôsobenie Cirkvi požiadavkám socialistickej spoločnosti. Cirkev nemala byť úplne zničená, ale postupne pretransformovaná na inštitúciu, ktorá nebude prekážať budovaniu socialistického poriadku.
Práve v tomto prostredí vzniklo Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris.Navonok malo združovať kňazov podporujúcich mier, spoločenský pokrok a spoluprácu so socialistickým štátom. V skutočnosti sa stalo nástrojom normalizačnej cirkevnej politiky, ktorý mal posilňovať vplyv režimu, oslabovať nezávislosť cirkevnej hierarchie a izolovať duchovných odmietajúcich podriadiť svoje náboženské presvedčenie komunistickej ideológii.
Podstatou celého projektu bola jednoduchá predstava: Katolícka Cirkev sa musí prispôsobiť spoločnosti, ktorú buduje komunistická strana. Socialistická ideológia predstavovala východisko a cirkevný život sa mal podľa nej postupne upravovať.
Práve tento spôsob uvažovania je zaujímavý aj z hľadiska súčasných cirkevných diskusií. Hoci dnešné spoločenské pomery nemožno porovnávať s komunistickou totalitou, otázka vzťahu medzi nemenným katolíckym učením a požiadavkami prevládajúcej ideológie zostáva aktuálna. Niektoré progresívne cirkevné prúdy totiž predkladajú návrhy, pri ktorých sa opäť vynára otázka, či sa má spoločnosť premieňať Kristovým učením, alebo sa má cirkevné učenie prispôsobovať predstavám spoločnosti.
Vznik a činnosť Pacem in terris (1971 – 1989)
Ustanovujúce schôdze Pacem in terris sa uskutočnili 31. augusta 1971 v Prahe a Bratislave za účasti približne 470 delegátov, z toho asi 200 zo Slovenska. Predsedom českej časti sa stal olomoucký kapitulný vikár Josef Vrana, slovenskú časť viedol prepošt a dekan Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave Mikuláš Višňovský. Federálne vedenie ustanovili 17. novembra 1971 v Prahe a jeho prvým predsedom sa stal Václav Medek, pôsobiaci na bohosloveckej fakulte v Litoměřiciach. Neskôr ho vystriedali Antonín Veselý a František Vymětal.
Organizácia prevzala názov encykliky Pacem in terris (Mier na zemi), ktorú pápež Ján XXIII. vydal 11. apríla 1963. Dokument zdôrazňoval mier, spravodlivosť, ľudské práva a mravný poriadok. Združenie nesúce rovnaký názov však vzniklo bez schválenia príslušnej cirkevnej autority a napomáhalo politike režimu, ktorý náboženskú slobodu systematicky obmedzoval.
Paradox bol zrejmý. Zatiaľ čo pápežská encyklika vychádzala z ľudskej dôstojnosti, pravdy a slobody, komunistická moc využila jej názov na zastrešenie organizácie, ktorá mala pomáhať pri kontrole cirkevného života. Náboženská terminológia tak poskytovala dôveryhodnejší obal politickým zámerom štátu.
Komunistické úrady podporovali rozširovanie členskej základne aj prostredníctvom nátlaku. Kňazom hrozilo odňatie štátneho súhlasu na pastoráciu, bohoslovcom vylúčenie zo štúdia. Naopak, ústretovosť voči režimu mohla uľahčiť získanie cirkevnej funkcie, výhodnejšej farnosti, povolenia na opravu kostola alebo cestu do zahraničia.
V roku 1973 združenie evidovalo 726 českých duchovných, približne 37 percent tamojšieho kléru, a 350 slovenských kňazov, asi štvrtinu slovenského duchovenstva. Tieto čísla však nemožno automaticky považovať za vyjadrenie presvedčenia jednotlivých členov. Niektorí vstupovali dobrovoľne, ďalší pod tlakom alebo v snahe zachovať možnosť pastorácie. Existovali aj formálni členovia, ktorí sa na činnosti združenia aktívne nepodieľali.
Pacem in terris organizovalo konferencie, schôdze a verejné vystúpenia vyzdvihujúce socialistický poriadok. Režim tak mohol prezentovať časť duchovenstva ako podporovateľov svojej politiky, hoci mnohí kňazi a veriaci naďalej čelili obmedzeniam. Združenie vytváralo paralelné centrum vplyvu popri legitímnej cirkevnej hierarchii.
Niektorí jeho predstavitelia udržiavali kontakty so Štátnou bezpečnosťou alebo s ňou spolupracovali. Samotné členstvo v Pacem in terris však nepredstavuje dôkaz vedomej spolupráce s ŠtB. Takéto tvrdenie musí byť pri každej osobe podložené konkrétnymi archívnymi dokumentmi.
Zásadným medzníkom sa stal 8. marec 1982, keď Kongregácia pre klérus so schválením pápeža Jána Pavla II. vydala dokument Quidam episcopi. Ten zakazoval duchovným členstvo a činnosť v politických organizáciách podporujúcich strany alebo režimy nepriateľské voči Cirkvi. Hoci Pacem in terris výslovne nemenoval, Svätá stolica následne potvrdila, že zákaz sa vzťahuje aj na toto združenie.
Vedenie Pacem in terris a komunistické úrady sa pokúšali argumentovať, že nejde o politickú, ale výlučne mierovú organizáciu. Jej dlhodobé verejné vystupovanie v prospech komunistického režimu však takúto interpretáciu spochybňovalo. Časť duchovných zo združenia vystúpila, ďalší obmedzili svoju aktivitu.
V osemdesiatych rokoch sa autorita Pacem in terris postupne oslabovala. Katolícky samizdat, tajne pôsobiaci kňazi, rehoľníci a laické spoločenstvá dokazovali, že skutočný cirkevný život nemožno stotožniť s oficiálnymi vyhláseniami režimom podporovaného združenia.
Veľká púť na Velehrade v roku 1985, petičné aktivity a Sviečková manifestácia v Bratislave 25. marca 1988 odhalili silu náboženského odporu. Po novembrovom páde komunistického režimu stratilo Pacem in terris svoje politické zázemie a 7. decembra 1989 formálne ukončilo činnosť. Otázka osobnej zodpovednosti jeho funkcionárov však zostala otvorená.
Slovenskí katolícki kňazi vo vedení Pacem in terris
Predstavitelia Pacem in terris neboli komunistickí úradníci prezlečení do reverend, boli to skutoční, vysvätení katolícki kňazi: farári, dekani, prepošti, pracovníci cirkevných úradov a pedagógovia bohosloveckých fakúlt. Práve ich kňazské postavenie dodávalo združeniu dôveryhodnosť.
Režim nemusel vytvárať falošnú cirkevnú hierarchiu. Využíval duchovných, ktorí už pôsobili v existujúcich cirkevných štruktúrach a ktorých autorita mohla poslúžiť na legitimizáciu jeho politiky.
Mikuláš Višňovský (predseda slovenskej časti 1971 – 1975). Prepošt a dekan Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave sa stal prvým predsedom slovenského Pacem in terris. Jeho postavenie vo vzdelávaní budúcich kňazov poskytovalo združeniu osobitnú váhu. Počas jeho vedenia sa budovali organizačné štruktúry, získavali členovia a upevňovali kontakty so štátnymi orgánmi.
Gejza Navrátil (predseda 1975 – 1984). Po Višňovskom viedol slovenskú časť v období, keď sa združenie pevne začlenilo do normalizačnej cirkevnej politiky. Po vydaní dokumentu Quidam episcopi v roku 1982 patril medzi predstaviteľov usilujúcich sa obhájiť ďalšiu existenciu organizácie. Jeho pôsobenie je významné aj pri skúmaní kontaktov funkcionárov Pacem in terris so štátnymi bezpečnostnými orgánmi.
Ján Zabák (predseda 1984 – 1989). Posledný predseda slovenskej časti bol zároveň poslancom Slovenskej národnej rady. Spájal tak kňazské postavenie s účasťou v oficiálnych politických štruktúrach socialistického štátu. V apríli 1988 sa ako predseda Pacem in terris zúčastnil prijatia u predsedu vlády SSR Petra Colotku. Vo funkcii zotrval až do zániku združenia.
Štefan Záreczký – ideové a tlačové pôsobenie. Katolícky kňaz Záreczký bol v roku 1988 predsedom tlačovej komisie slovenského Pacem in terris. Podľa dobových dokumentov vystúpil v televízii proti Sviečkovej manifestácii a spochybňoval jej náboženský charakter. Jeho vystúpenie predstavuje príklad, keď stanovisko blízke komunistickej moci nezaznievalo od straníckeho ideológa, ale od katolíckeho duchovného.
Alexander Horák – federálne vedenie. Patril k zakladateľskej generácii a v roku 1971 bol zvolený medzi slovenských predstaviteľov federálneho predsedníctva. Slovenskí duchovní tak neboli iba účastníkmi miestnych schôdzí, ale podieľali sa aj na celoštátnom vedení organizácie.
Jozef Krajči – bratislavská organizácia. Pôsobil ako tajomník Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty a predseda mestskej organizácie Pacem in terris v Bratislave. Podľa dobových materiálov vystúpil v rozhlase proti Sviečkovej manifestácii, ktorú predstavoval ako politickú aktivitu. Podobne ako Záreczký tak verejne podporil interpretáciu udalostí priaznivú pre režim.
Ladislav Ostrák a Mikuláš Turányi – organizačné zázemie. Ostrák, spojený s bratislavskou bohosloveckou fakultou, bol tajomníkom slovenského združenia. Turányi pôsobil na arcibiskupskom úrade a ako tajomník západoslovenskej organizácie. Zabezpečovali administratívne a organizačné fungovanie Pacem in terris, jeho kontakty a podujatia.
Regionálni predstavitelia. V roku 1988 pôsobil Jozef Dovala ako predseda stredoslovenskej organizácie, Tibor Spišiak viedol východoslovenskú organizáciu a Pavol Čech bol jej tajomníkom. Medzi ďalších funkcionárov patrili Ján Švec-Bily a Valentín Smuda. Združenie tak malo organizačnú sieť presahujúcu Bratislavu.
Pri hodnotení jednotlivých osobností je nevyhnutné rozlišovať medzi aktívnymi funkcionármi, formálnymi členmi a duchovnými, ktorí boli vystavení nátlaku. Kňazská vysviacka však znamenala prijatie poslania slúžiť Bohu, Cirkvi a veriacim. O to závažnejšia je otázka, ako jednotliví predstavitelia využívali svoju autoritu v čase, keď štát obmedzoval náboženskú slobodu.

zdroj: youtube.com
Pohľad katolíckej tradície: Dve ideológie, jeden problém – prispôsobovanie Cirkvi svetu
Dejiny Pacem in terris predstavujú vážne varovanie pred situáciou, keď sa cirkevné poslanie začne podriaďovať požiadavkám ideológie. Komunistickí predstavitelia požadovali Cirkev, ktorá by sa prispôsobila socialistickej spoločnosti. Niektoré súčasné progresívne cirkevné prúdy zasa presadzujú návrhy, ktorými by sa tradičná katolícka morálka alebo cirkevná disciplína mali priblížiť predstavám liberálnej spoločnosti.
Na prvý pohľad ide o dva odlišné svety. Komunistický režim sa opieral o marxisticko-leninskú ideológiu, zatiaľ čo súčasní progresívni reformátori používajú slovník ľudských práv, inklúzie, dialógu, sprevádzania a synodality. Rozdiely medzi nimi sú nepochybne zásadné. Z pohľadu katolíckej tradície však vzniká podobný problém vždy, keď sa požiadavky vonkajšej ideológie začnú považovať za meradlo správnosti cirkevného učenia.
Komunistickí funkcionári Pacem in terris presadzovali predstavu, že Cirkev musí pochopiť socialistickú realitu, rešpektovať spoločenský vývoj a prispôsobiť mu svoje verejné pôsobenie. Náboženstvo mohlo naďalej existovať, pokiaľ nenarúšalo politické záujmy režimu.
Niektorí dnešní progresívni cirkevní predstavitelia podobne argumentujú potrebou reagovať na zmeny spoločnosti, nové chápanie ľudskej sexuality, rodinných vzťahov či individuálnej slobody. Tam, kde tieto požiadavky smerujú iba k zlepšeniu pastoračných metód, nemusí vzniknúť nijaký rozpor s katolíckou vierou. Ak však smerujú k relativizácii definitívneho morálneho učenia, otázka sa stáva podstatne vážnejšou.
Nie je rozhodujúce, či sa požadované prispôsobenie odôvodňuje socializmom, liberalizmom alebo modernizmom. Rozhodujúce je, či sa pritom zachováva katolícka pravda alebo sa od nej ustupuje.
Práve tu sa nachádza spoločný bod našej historickej komparácie. Nejde o tvrdenie, že súčasní progresívni duchovní sú komunistickými kolaborantmi alebo že synodálny proces predstavuje obdobu totalitnej organizácie. Takéto stotožnenie by bolo historicky nesprávne. Ide o porovnanie spôsobu argumentácie, pri ktorom sa požiadavky doby stávajú východiskom pre predstavu, aká by Cirkev mala byť.
Komunistickí predstavitelia hovorili o pokroku socialistickej spoločnosti. Dnešní progresívni reformátori často hovoria o pokroku v chápaní človeka a jeho potrieb. V oboch prípadoch sa preto treba pýtať, či je tento pokrok skutočne v súlade s katolíckou vierou. Samotné slovo pokrok totiž ešte nič nedokazuje. Pokrokom môže byť prehĺbenie poznania pravdy, ale aj postupné vzďaľovanie sa od nej.
Mier, pokrok, dialóg a inklúzia alebo Keď sa vznešené slová stávajú nástrojom ideológie
Pacem in terris využívalo príťažlivé pojmy mieru, spolupráce, spoločenského pokroku a porozumenia. Samy osebe neboli nesprávne. Problém spočíval v tom, že pod ich ochranou sa presadzovala politika režimu, ktorý obmedzoval náboženskú slobodu a zasahoval do života Cirkvi.
Aj súčasný cirkevný slovník obsahuje množstvo vznešených výrazov. Dialóg, počúvanie, sprevádzanie, inklúzia a spoločné rozlišovanie môžu mať svoje oprávnené miesto v pastoračnom živote. Nijaký z týchto pojmov však nemôže nahradiť pravdu katolíckeho učenia.
Ak sa napríklad pod heslom sprevádzania prestane jasne rozlišovať medzi hriechom a cnosťou, nejde automaticky o prejav väčšej kresťanskej lásky. Ak sa pod heslom inklúzie vytvára dojem, že prijatie človeka vyžaduje aj schválenie každého jeho konania, potom je potrebné pripomenúť rozdiel medzi úctou k ľudskej osobe a morálnym hodnotením jej skutkov.
Podobne je to s dialógom. Skutočný dialóg predpokladá ochotu vypočuť aj nesúhlasné stanovisko a odpovedať na jeho argumenty. Ak sa však kritika progresívneho návrhu odbije označením jeho odporcov za rigidných, uzavretých alebo neschopných pochopiť dobu, dialóg sa mení na jednostranné presadzovanie vopred prijatého záveru.
Tu sa ponúka pozoruhodná historická paralela. Komunistickí funkcionári dokázali označovať verných katolíkov za nepriateľov spoločenského pokroku. Niektorí dnešní progresívni predstavitelia zasa vykresľujú tradičných katolíkov ako prekážku cirkevnej obnovy.
Rozdiel medzi štátnymi represiami a súčasnou vnútrocirkevnou kritikou nemožno prehliadať. Podobnosť nálepkovania odporcov však stojí za pozornosť: namiesto vyvrátenia argumentu sa spochybňuje človek, ktorý ho predkladá.
Keď sa požiadavka reformy dotýka samotnej morálnej náuky
Zástancovia veľkolepých socialistických (Pacem in terris) či progresívnych zmien (synodalita) ich potrebu odôvodňujú novými poznatkami o človeku, skúsenosťami veriacich a potrebou dôslednejšie rešpektovať ľudskú dôstojnosť. Ich kritici však upozorňujú, že samotná zmena spoločenského postoja k sexualite či boju za mier ešte nepredstavuje teologický dôkaz, že predchádzajúce morálne učenie Cirkvi o týchto témach bolo nesprávne.
Práve tu sa ukazuje zásadná otázka. Ak určitá spoločnosť začne považovať konkrétne správanie za morálne prijateľné, znamená to automaticky, že Cirkev musí zmeniť svoje hodnotenie tohto správania? Alebo má nové spoločenské postoje posudzovať vo svetle svojho učenia?
Cirkev vždy prispôsobovala jazyk svojho ohlasovania rozličným národom a historickým obdobiam. Nikdy však nedostala od Krista poverenie prispôsobovať samotnú pravdu zjavenia požiadavkám týchto národov a období.
Je rozdiel medzi tým, keď sa kňaz usiluje pristupovať k človeku s väčšou citlivosťou, a tým, keď sa požaduje zmena morálneho hodnotenia určitého konania. Prvé môže byť oprávneným rozvojom pastorácie. Druhé vyžaduje presvedčivé teologické zdôvodnenie a musí rešpektovať záväzné učenie Cirkvi.

zdroj: youtube.com
Katolícka tradícia ako alternatíva k ideologickému prispôsobovaniu
Proti predstave Cirkvi neustále sa prispôsobujúcej dobovým ideológiám stojí princíp vieroučnej kontinuity. Katolícka Cirkev nie je vlastníkom Božieho zjavenia, s ktorým môže ľubovoľne nakladať. Je jeho strážkyňou a služobníčkou.
Práve tento princíp zdôrazňujú tradiční katolíci. Ich základným argumentom nie je, že všetko staré je automaticky správne alebo že cirkevný život nikdy nesmie prejsť reformou. Podstatou ich postoja je presvedčenie, že autentická reforma musí zachovávať kontinuitu katolíckej viery, nie ju nahrádzať predstavami aktuálne prevládajúcej ideológie. A sympatizanti Pacem in terris, ba ani synodalisti si s kontinuitou katolíckej viery prílišnú starosť nerobili, aj keď k tradíciipredsa len boli o niečo bližšie paradoxne sympatizanti Pacem in terris. Prečo? Pretože v čase ich pôsobenia ešte nebol Rím plný progresívnych a modernistických kardinálov, ktorých by kreoval pápež František.
Tridentský koncil reagoval na vážnu krízu kresťanstva. Jeho odpoveďou však nebolo prispôsobenie katolíckeho učenia protestantským požiadavkám, ale presné formulovanie vieroučných stanovísk, odstránenie zneužívania a obnova cirkevnej disciplíny.
Podobne svätý Pius X. v zápase proti modernizmu zdôrazňoval nevyhnutnosť zachovania objektívneho obsahu viery. Jeho kritika nesmerovala proti každému vedeckému poznaniu či oprávnenému rozvoju teológie, ale proti predstavám, podľa ktorých by sa samotná pravda viery mala meniť v závislosti od náboženského vedomia človeka a historického vývoja.
Z tohto pohľadu je rozdiel medzi „reformou a deformou“ zásadný. Reforma odstraňuje nedostatky, obnovuje disciplínu a prehlbuje duchovný život. Deforma nastáva vtedy, keď sa pod zámienkou obnovy oslabuje vieroučná kontinuita alebo sa relativizujú morálne zásady.
Tradícia v tomto kontexte predstavuje viditeľný prejav kontinuity. Jej priaznivci v nej nachádzajú spojenie s predchádzajúcimi generáciami katolíkov, s teologickým dedičstvom Cirkvi a s chápaním svätej omše ako obety. Samotná účasť na tridentskej liturgii, prirodzene, ešte nezaručuje osobnú svätosť ani správnosť každého teologického názoru. Predstavuje však legitímne úsilie zachovať významnú súčasť katolíckeho dedičstva.

zdroj: snímka obrazovky, youtube.com
Preto pôsobí zvláštne, keď niektorí súčasní cirkevní predstavitelia zdôrazňujú potrebu otvorenosti voči modernému svetu, no voči tradičným katolíkom prejavujú mimoriadnu neústupnosť. Ak má byť načúvanie skutočným princípom cirkevného života, nemalo by apriori odsudzovať tých, čo nesúhlasia, práve takto však k názorovým odporcom pristupovali alebo pristupujú členovia Pacem in terris či dnešní synodalisti.
Pápež Benedikt XVI. vydal v roku 2007 motu proprio Summorum pontificum, ktorým vytvoril širší právny priestor na slávenie tradičnej rímskej liturgie. Pápež František tento prístup v roku 2021 zásadne prehodnotil dokumentom Traditionis custodes, ktorý používanie predkoncilových liturgických kníh výrazne obmedzil. František teda využil svoju pápežskú právomoc na zmenu disciplinárneho usporiadania vytvoreného jeho predchodcom. Ak bolo možné prehodnotiť Benediktovu liturgickú politiku, potom nemožno Františkovu vlastnú disciplinárnu a pastoračnú politiku vyhlasovať za navždy nedotknuteľnú.
Je preto zvláštne, keď sa v niektorých cirkevných kruhoch vytvára dojem, že všetko pred Františkom bolo možné reformovať, zatiaľ čo jeho vlastné reformy by mali zostať nedotknuteľné. Akoby sa niekde medzi synodálnymi zasadnutiami zrodila nová zásada: rozhodnutia predchádzajúcich pápežov sú historicky podmienené a reformovateľné, ale rozhodnutia posledného pápeža predstavujú definitívne vyvrcholenie cirkevného vývoja. Ale to predsa poznáme aj z komunistickej histórie. Aj komunisti vnímali socializmus a komunizmus ako vyvrcholenie spoločenského vývoja a mýlili sa, podobne ako sa mýlia dnešní synodalisti a modernisti, ktorí sa považujú za „definitívnu korunu teológie“. Takto to však nefunguje. 🙂
Takéto chápanie pápežskej autority nemá oporu v katolíckej náuke. Pápež nie je vlastníkom Božieho zjavenia a jeho úlohou nie je vytvárať nové vieroučné pravdy podľa požiadaviek spoločnosti. Je strážcom a služobníkom pokladu viery, ktorý Cirkev prijala od Krista a apoštolov. No a o komunistoch sa baviť nemusíme.
Pacem in terris a súčasný progresivizmus: Podobnosť metód, rozdielnosť okolností
Vráťme sa však k historickému príkladu Pacem in terris.
Komunistická moc určovala, akú podobu cirkevného života považuje za spoločensky prijateľnú. Funkcionári združenia túto predstavu podporovali a vysvetľovali ju jazykom mieru, spolupráce a pokroku. Kňazi, ktorí odmietali požadované prispôsobenie, boli často označovaní za nepriateľov socialistického spoločenského vývoja.
Niektoré progresívne cirkevné prúdy dnes vychádzajú z iných spoločenských predstáv. Zdôrazňujú individuálnu autonómiu, inklúziu či nové chápanie ľudských vzťahov. Ak z týchto predstáv odvodzujú požiadavky na prehodnotenie tradičného katolíckeho učenia, vzniká obdobná otázka, akú vyvolávalo ideologické prispôsobovanie Cirkvi socializmu.
Komunisti chceli Cirkev, ktorá by vyhovovala socialistickému človeku. Niektorí progresívni reformátori chcú Cirkev, ktorá by bola prijateľnejšia pre liberálneho človeka. Katolícka tradícia však pripomína, že úlohou Cirkvi nie je vytvárať náboženstvo podľa požiadaviek socialistického ani liberálneho človeka, ale hlásať Kristovu pravdu každému človeku.
Podobnosť tu spočíva v obrátení vzťahu medzi vierou a ideológiou. Namiesto toho, aby sa spoločenské predstavy posudzovali vo svetle katolíckeho učenia, môže sa samotné učenie začať posudzovať podľa toho, nakoľko vyhovuje aktuálnym spoločenským požiadavkám.
To neznamená, že každá synodálna iniciatíva predstavuje takýto problém. Synodalita sama osebe nie je totožná s modernizmom a legitímne pastoračné prispôsobenie nemusí znamenať vieroučný ústupok. Rozhodujúci je obsah konkrétneho návrhu.
Rovnako však nemožno odmietať kritiku iba preto, že ju predkladajú tradiční katolíci. Ak upozorňujú na možný rozpor určitého reformného návrhu s predchádzajúcim učením Cirkvi, odpoveďou má byť teologická argumentácia a nie nálepka rigidity a odmietavé nervózne excesy.
Cirkev nepotrebuje ďalší ideologický experiment
Dejiny Pacem in terris ukazujú, ako ľahko možno vznešené slová zneužiť na presadzovanie záujmov, ktoré sú cudzie nadprirodzenému poslaniu Cirkvi. Mier, pokrok a spolupráca boli hodnotné pojmy, ale nedokázali ospravedlniť politické podriadenie časti duchovenstva komunistickému režimu.
Rovnako ani dialóg, inklúzia či sprevádzanie nemôžu samy osebe ospravedlniť prípadné vzďaľovanie sa od katolíckeho učenia. Hodnota pastoračnej iniciatívy sa nemeria iba príťažlivosťou jej slovníka, ale aj jej súladom s vierou, ktorú má Cirkev odovzdávať.
V tomto zmysle je historická skúsenosť Pacem in terris aktuálna aj dnes. Nie preto, že by komunistický režim a súčasné cirkevné reformné hnutia predstavovali totožné javy, ale preto, že dejiny opakovane nastoľujú otázku, kto má určovať smer cirkevného života. Má ním byť socialistická spoločnosť? Liberálna spoločnosť? Momentálne populárna filozofia? Alebo katolícka viera, ktorej základné pravdy Cirkev prijala a je povinná ich zachovávať?
Cirkev nepotrebuje byť socialistickou, liberálnou ani modernistickou. Potrebuje byť katolíckou. To neznamená odmietnutie každej reformy, vedeckého poznania či oprávneného spoločenského vývoja. Znamená to odmietnutie predstavy, že pravda viery sa má meniť podľa požiadaviek ideologických mód.
Tradiční katolíci, ktorí sa usilujú zachovávať vieroučnú a liturgickú kontinuitu, preto nikdy nebudú považovať každú novú pastoračnú koncepciu za nevyhnutný pokrok. Majú právo pýtať sa, či skutočne slúži poslaniu Cirkvi, a predkladať svoje argumenty aj vtedy, keď sa niektorým cirkevným predstaviteľom nepáčia.
Komunistické Pacem in terris napokon skončilo spolu s režimom, ktorého záujmom slúžilo. Katolícka Cirkev však prežila komunistickú totalitu, rovnako ako prežila mnohé predchádzajúce politické systémy, ideológie a náboženské experimenty.
A katolícka Cirkev prežije aj súčasné cirkevné módne trendy.
Pretože Kristus nezaložil Cirkev preto, aby každá generácia nanovo rozhodovala, ktoré časti jeho učenia sú ešte spoločensky prijateľné. Založil ju preto, aby toto učenie verne odovzdávala až do konca čias.

zdroj: wikimedia commons
Ak niektorí horliví reformátori potrebujú na pochopenie tejto skutočnosti ďalšie konferencie, pracovné skupiny a niekoľkoročné rozlišovanie, je to ich rozhodnutie. Tradiční katolíci však nemusia čakať na záverečné komuniké synodálnej komisie, aby vedeli, že pravda katolíckej viery nepodlieha synodálnemu hlasovaniu.
Komunisti chceli Cirkev prispôsobenú socializmu. Niektorí synodálne ladení progresívci by ju radi videli prispôsobenú liberalizmu a modernizmu. A tradiční katolíci si naďalej dovoľujú tú neslýchanú trúfalosť, že od katolíckej Cirkvi očakávajú predovšetkým katolícke učenie a nie čudné modernistické a progresívne nariadenia.
Titulný obrázok – ukážka komunistického antiklerikálneho a antikatolíckeho primitívneho humoru, zdroj: snímka obrazovky, youtube.com
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!





