Pápež Pius XI. odhalil vedecké a teologické slabiny Darwinovej teórie

Pápež Pius XI. odhalil vedecké a teologické slabiny Darwinovej teórie

Poznámka redaktora: Tento článok je treťou časťou štvordielnej štúdie o chápaní katolíckej náuky o stvorení v porovnaní s moderným vedeckým tvrdením o evolúcii ľudstva. Časti 1 a 2 nájdete TU a TU.

Pápež Pius XI’podrobná analýza Darwinovej teórie o evolúcii človeka prirodzeným výberom a podobnosti medzi druhmi ukázala, ako táto téza zlyháva na dôkazovom základe.

Budúci pápež pokračuje v búraní ostatných hlavných argumentov evolucionistov’:

Za týchto podmienok sa to, čo transformačníci hovoria o jednotnom živočíšnom type a o univerzálnom spoločnom odvodení na základe jednotnosti embryonálnej štruktúry, dá určite, mierne povedané, obrátiť proti nim.

Na základe rudimentov [t. j. “vestigiálnych orgánov”] skrátka systém nič nedokazuje. Darwin si totiž v prvom rade protirečí a zamotáva sa. Údajná redukcia orgánov na akýsi rudiment je totiž určite typom premeny; a jasné vysvetlenie všetkých premien sa podľa Darwina nachádza v teórii prirodzeného výberu. Tento druh selekcie si však vyberá len to, čo je užitočné a má sa zachovať; tieto rudimentárne časti sú však vraj zbytočné.

Teda Darwin, akoby sa chcel ospravedlniť z takéhoto slabého vysvetlenia, sa vracia k neužitočnosti. Čoskoro priznáva, že aj tento prostriedok je neschopný, a napokon sa utieka k predpokladu jedného predchodcu, ktorý tieto časti získal v stave plného vývoja. To však znamená založiť argument práve na tom, na čo bol vymyslený, aby ho preukázal. Po druhé, falošne sa predpokladá neužitočnosť predmetných častí. V niektorých prípadoch je totiž ich užitočnosť úplne jasná. A ak ich užitočnosť nie je vždy známa, nie je preto absolútne popieraná; hoci je určite niečo užitočné na tom, že tieto časti zodpovedajú základnej štruktúre a harmónii organizmu.

Takáto užitočnosť však transformistom’ argumentácii nijako nepomáha; už jej prvý základ je falošný. Časti tohto druhu sa totiž len zneužiteľne nazývajú rudimentárnymi. Čím to je, že pri rozsiahlom skúmaní hraníc histórie i paleontológie sa tieto časti nachádzajú vždy v rovnakom stave? Poviete, že u nižších živočíchov sa nachádzajú vyvinutejšie. To však nedokazuje, že v ľudskom tele sa nachádzajú len pozostatky alebo zvyšky tých istých častí, ale len to, že existujú homologické časti a že sú na takom stupni dokonalosti, aký zodpovedá zvyšku ľudského organizmu.

Po druhé, prostriedky transformizmu sú sčasti absurdné, sčasti svojvoľné, ale celkovo nedostatočné. Prostriedky spontánneho vzniku a úsilia v dôsledku nutnosti [t. j. boja o existenciu] sú absurdné. Prvý totiž úplne rozvracia najistejšiu predstavu o živote ako takom a kladie účinok bez akéhokoľvek väčšieho pomeru k príčine a bez toho, aby mu pomohla opora čo i len v jedinom fakte, je neustále popieraný skúsenosťou; najmä po pozorovaniach uskutočnených v poslednom čase. Preto tento druh teórie odmietajú aj samotní najväčší prírodovedci, hoci na druhej strane pripúšťajú, že medzi spontánnym vznikom a stvorením nemožno uviesť žiadnu strednú cestu.

Nie je ani druhý spôsob menej absurdný; pretože jedna vec je, že cvičenie zdokonaľuje orgány, a celkom iná, že ich vytvára alebo úplne premieňa; čo je takmer to isté, ako keby sme povedali, že príčina vzniká z účinku. A prečo napokon k takejto premene alebo výrobe nedochádza? Predpokladajú trvalý zákon, ale opäť, prečo paleontológia neodhalila žiadnu stopu po takejto premene alebo výrobe? A viac o nich nižšie. Aký je však úžitok, aké je využitie orgánov počas veľmi pomalej výroby alebo premeny?“

Ostatné navrhované spôsoby premeny druhov, ak nie sú tak zjavne absurdné, treba určite nazvať svojvoľnými. Tie totiž transformátori redukujú na jeden hlavný princíp, ktorému všetky ostatné slúžia inštrumentálne, a to na prirodzený výber alebo voľbu. Najprv však, pokiaľ ide o tento výber, základná úvaha samotného Darwina znie takto: “Ak, ako vidíme, je u zvierat možný umelý výber, čo sa nedosiahne prirodzeným výberom?“”

No a odhliadnuc od toho, že tento prirodzený výber nie je preukázaný, ale sa predpokladá, modifikácie zavedené umelým výberom určite nikdy neovplyvnia samotný druh.

Prostredky tohto výberu patria buď k&nbspvonkajším okolnostiam, alebo k&nbspneznámym a&nbspvnútorným príčinám organizmu. Ani v jednej hypotéze ich však nemožno pripustiť ako prostriedky premeny druhu. Vonkajšie okolnosti totiž určite patria k existenčným podmienkam živých vecí; transformacionisti však nesprávne zamieňajú princípy podmienok a príčin. Rovnako každodenná skúsenosť potvrdzuje, že vplyv vonkajších činiteľov nikdy neovplyvňuje samotné druhy. Potvrdzuje sa teda to, čo naznačuje rozum, totiž že vplyv takýchto činiteľov, pokiaľ ide o konečné určenie účinku, sa prijíma v rôznych organizmoch podľa spôsobu prijímateľa.

Takže z toho, že sa nazývajú neznáme, je jasné, že vnútorné príčiny konkrétnej premeny sú ľubovoľne stanovené. Predpoklad, že organizmy majú vnútornú tendenciu k sebadeštrukcii, je však tiež prekážkou, pokiaľ sa mylne nepredpokladá, že medzi jednotlivými druhmi nie sú podstatné rozdiely.

Všetko to znamená, že je jasné, že všetky uvedené navrhované prostriedky na dosiahnutie cieľa premeny treba považovať za úplne nedostatočné: to uznal aj sám Darwin.

Tretie: predpoklady na základe ktorých je celá teória transformizmu postavená, sú buď bezdôvodné alebo nepravdivé.

Najmenej bezdôvodné je tvrdenie transformistov o obrovskej, ba až neurčitej starobylosti človeka. Veď argumenty, ktoré uvádzajú, či už z histórie, alebo z astronómie, alebo z geológie, paleontológie a archeológie, spolu s teóriami o vývoji nášho druhu od divokého stavu k ľudskejšiemu, ktoré samotní strážcovia starobylosti uznávajú, buď nič nedokazujú, alebo dokonca dokazujú opak.

Druhá domnienka týkajúca sa variability druhu je nielen bezdôvodná, ale aj zjavne nepravdivá.

Vskutku, hoci v rámci hraníc každého druhu vidíme vznikať takmer nespočetné množstvo&nbspodrôd, hranice samotných druhov nemožno vždy určiť ἐν ἀτόμῳ [doslova “v nedeliteľnom celku”], takpovediac; každý druh si však vždy zachováva svoju osobitnú tvár, ktorou sa nepochybne odlišuje od ostatných.

Dodatočne je tu stála skutočnosť plodnosti medzi jedincami toho istého druhu a neplodnosti alebo hybridizmu medzi jedincami iného druhu. Takisto je tu neustále úsilie prírody o takpovediac čistotu typu alebo o obnovenie toho, čo sa stratilo jednoduchými variáciami. K tomu sa pridávajú všetky ďalej uvedené skutočnosti, ktoré vyvracajú samotnú podstatu tejto teórie. Preto sa nemožno čudovať, že všetci najväčší pestovatelia vedy od starých až po najnovšie, samozrejme s výnimkou samotných transformistov, považovali stabilitu druhov za najistejšiu pravdu pozorovania a skúsenosti.

Ale pokiaľ ide konkrétne o ľudský druh, je absolútne nespochybniteľné, že je a vždy bol jeden a ten istý, nech už transformisti tvrdia čokoľvek. Skutočne existujú rozdiely vo farbe aj v tvare, hlavne v hlave a tiež v jazyku. Ale ich zhoda v podstatných vlastnostiach, či už fyzických, alebo intelektuálnych a morálnych, ako aj absencia hybridizmu dokazujú, že všetky tieto veci sú obsiahnuté v hraniciach určitých odrôd toho istého druhu. A tie genetické rozdiely, ktoré existujú, nie je ťažké vysvetliť z prvotnej jednoty ľudského rodu a jeho rozšírenia po celom svete bez toho, aby sme sa uchyľovali k premene druhov. Táto primitívna jednota a šírenie sú určite zrejmé z histórie a tradícií takmer všetkých národov, z porovnávacieho štúdia jazykov a zo slabosti námietok proti nej.

Metafyzická nemožnosť evolúcie

Konštatovanie Rattiho:

Po štvrté: Napokon,&nbspcelé tvrdenie o transformizme odporuje niektorým princípom filozofie a faktom zisteným v samotných prírodných vedách.

Existujú tri filozofické&nbspprincípy,&nbspktorým transformizmus odporuje najviac.

Prvý je princíp kauzality alebo účinných príčin, ktorý zakazuje pod trestom absurdity postulovať účinok bez dostatočnej príčiny. A práve to transformacionisti robia; nepripisujú totiž žiadnu príčinu, žiadny prostriedok transformácie, ktorý by sa nejavil ani svojvoľným, ani absurdným, ako to vyplýva z toho, čo bolo povedané.

Druhým je princíp konečných príčin alebo teleologický princíp; ten je totiž, správne pochopený, absolútne nevyvrátiteľný; ani darvinisti a transformacionisti ho nie sú schopní prekonať, pretože ho síce všeobecne pripúšťajú, ale keďže odmietli stvoriteľskú a inteligentnú príčinu, nedokážu ho nijako vysvetliť.

Nakoniec tretím princípom je duchovnosť ľudskej duše a jej podstatná odlišnosť od duše zvierat; o ktorej sa dá len absurdne tvrdiť, že je odvodená transformizmom, a ktorej vznik sa musí vysvetliť výlučne bezprostredným stvoriteľským pôsobením Boha. Našou témou je však pôvod človeka pokiaľ ide o telo.

A predsa sa k tejto zásade ani v najmenšom nehlásia tí, ktorí si vyhradzujú pôvod duše stvorením a myslia si, že evolúciu možno pripustiť len v prípade ľudského tela. Na základe princípu kauzality by totiž generatívna sila, ktorá nikdy neprekročila rámec používania vegetatívneho a senzitívneho poriadku, nemohla do hmoty vniesť tú konečnú dispozíciu ktorá je potrebná na zjednotenie, ak by nepôsobila ako akýsi nástroj rozumovej duše.

Ale nech už je konečná otázka zákona akákoľvek, otázku faktov treba považovať za vyriešenú, a to tak tými [faktami], ktoré spočívajú v zjavení, ako aj tými, ktoré dokazujú vnútornú nepravdivosť evolucionizmu.

Mimochodom, fakty, ktoré sú v rozpore s teóriami transformistov, možno pripomenúť v dvojakom poradí, pokiaľ sú takpovediac negatívne alebo pozitívne. Medzi negatívne fakty zaraďujeme najprv to, že neexistuje ani jeden príklad skutočnej premeny niektorého druhu na iný, čo sú sami vodcovia transformistov nútení neochotne uznať. Ak totiž odrody vznikajú prirodzene alebo umelo zo dňa na deň, nikdy neprekročia hranice druhu.

Ale ak by niekto chcel mať tie obludnosti a deformácie, ktoré sa tu a tam vyskytujú, za dôkaz evolucionizmu pod pojmom “atavizmus,” a nie ako všeobecne obyčajné a chorobné poruchy generácie, tento [argument] by vzhľadom na ich povahu a rozmanitosť upadol do absurdity. Na tento účel sa uchyľujú k zákonu stálosti; čo je to iné ako priznanie stability druhov? Tvrdia, že premeny sa môžu uskutočňovať len postupne a počas dlhých vekov. Ale prečo, nech sa história a archeológia rozširujú akokoľvek dlho, vidíme vždy tie isté druhy zastúpené bez zmeny? (1)47

Naviac ani geológia a paleontológia v žiadnom ani v tom najvzdialenejšom veku sveta nedokázali odhaliť žiadnu stopu evolúcie, teda prechodné formy medzi rôznymi druhmi: v podstate aj pre samotného Darwina sa nádej na takéto odhalenie rozplynula, hoci pripúšťa, že podľa jeho teórie by takýchto foriem malo byť veľmi veľa.

Problém sa snažia vyriešiť náhlymi migráciami alebo zničením fosílnych pozostatkov. Tieto bezdôvodné tvrdenia, či skôr klamstvá, však nie sú preukázané ani v jednom prípade.

Odvolávajú sa na praktický nedostatok poznatkov. Tento argument však dokazuje priveľa, pretože sa dá vždy použiť proti akejkoľvek hypotéze; naopak, takýto všeobecný nedostatok vedomostí neexistuje a dokonalosť týchto vedomostí nemôže nikdy spočívať v zničení už existujúcich získaných faktov a nespochybniteľných princípov.

Protirečenie sa zväčšuje, ak sú fakty prezentované pozitívne. Na prvom mieste sú niektoré všeobecnejšie fakty o prvom postupnom výskyte živých vecí. Na rozdiel od toho, čo by požadoval evolucionizmus, je totiž zrejmé, že mnohé formy sa objavili náhle v rovnakom čase; a to nie v najmenšom poradí organickej dokonalosti; ani tento výskyt nebol postupný, s výnimkou najvyšších divízií organizmov, ale ako náhly skok.

Potom sú tu špecifické skutočnosti, ako napríklad postupná degradácia a zmenšovanie mnohých foriem, alebo ich úplne odlišná existencia takpovediac sama o sebe: absolútny zánik mnohých, alebo naopak ich pretrvávanie v jednom a tom istom nikdy sa nemeniacom type, a mnoho ďalších, ktoré tu ani nemožno uviesť.

Nakoniec je tu niekoľko veľmi technických skutočností, ktoré sa priamo týkajú samotného človeka a ktoré ukazujú, že nikdy nebol podobnejší zvieraťu ako teraz. Patria k nim kosti a lebky primitívnych ľudí nájdené v jaskyniach, ktoré dokonale zodpovedajú moderným typom. Tu sú zaznamenané jazerné oblasti a záznamy o troch vekových obdobiach, o kamennom, o medenom a o železnom; ktoré podľa všetkého patrili k pomerne dobre usporiadanej spoločnosti ľudí.

Po tom všetkom, čo’bolo teraz povedané, sa bude zdať slávny Agassizov’názor, ktorý celú Darwinovu teóriu nepredkladá ako legitímny vývoj na základe údajov modernej vedy, ale ako určitú predpojatú predstavu, určite opodstatnený.

Čítajte: Boží’charakter a slová Panny Márie’ukazujú, že evolúcia je nemožná

Časti 1 a 2 seriálu o štúdii pápeža Pia XI’o stvorení nájdete ZDE a ZDE.

Preprinted with consent from the Kolbe Center for the Study of Creation.