V Izraeli bol znamením rozporu. V jeho vlastnej dobe sa kresťania radili buď okolo neho, alebo proti nemu. Problémy, ktoré pred šestnástimi stovkami rokov vyvolalo už len jeho meno, sa obnovili v polovici devätnásteho storočia objavením slávnej knihy, ktorá dala sektárom našich dní príležitosť postaviť sa spolu s tými starými proti Kallixtovi a Cirkvi. Kniha s názvom Philosophumena alebo vyvrátenie heréz vznikla v treťom storočí; predstavovala Kalliksa, ktorého život a charakter boli vykreslené v najtemnejších farbách, ako jedného z najhorších rozvracačov učenia.
V tom istom treťom storočí však autor Philosophumens, útočiac na pontifika, ktorého chcel nahradiť, a zakladajúc v Ríme, ako sám priznáva, stolicu proti stolici, urobil iba to, že zverejnil svoju vlastnú hanbu, keď sa zaradil medzi tých istých rozkolníkov, o ktorých jeho kniha vyznávala, že je vyvrátením a históriou.
Meno tohto prvého antipápeža sa k nám nedostalo. Ale hľa, jeho trest! Dielo jeho závistlivého pera, ktorým opovrhovali jeho súčasníci, sa malo znovu objaviť v pravej chvíli, aby prebudilo driemajúcu pozornosť vzdialeného potomstva. Nestranná kritika týchto posledných storočí, ktorá odložila nabubrelé narážky, sa chopila faktov, ktoré predložil žalobca, a s pomocou vedy, ktorá vyčlenila pravdu spomedzi jeho klamstiev, vydala najneočakávanejšie svedectvo o jeho nenávidenom súperovi. Takto sa opäť klamala neprávosť; (Ž 26, 12) a potvrdilo sa toto slovo dnešného’evanjelia: “Nič nie je zakryté, čo sa neodhalí, ani skryté, čo sa nepozná.” (Mt 10, 26)
Počúvajme najväčšieho kresťanského archeológa, ktorého myseľ, taká istá a zdržanlivá, bola premožená nadšením pri nájdení toľkého svetla vyvierajúceho z takéhoto zdroja:
‘Toto všetko,’ povedal veliteľ de Rossi po preštudovaní odiózneho dokumentu,‘mi dáva jasne pochopiť, prečo žalobca o Kallistovi ironicky povedal, že má povesť najobdivuhodnejšieho; prečo, hoci sa všetky vedomosti o jeho činoch stratili, sa k nám jeho meno dostalo s takou veľkou úctou; a napokon, prečo v treťom a štvrtom storočí, keď bola spomienka na jeho vládu ešte čerstvá, bol uctievaný viac než ktorýkoľvek z jeho predchodcov alebo nástupcov od čias prenasledovania.
Callixtus vládol Cirkvi v čase, keď sa nachádzala v období prvej etapy svojej kariéry a kráčala vpred k novým a väčším triumfom. Kresťanská viera, ktorú dovtedy prijímali len jednotlivci, sa vtedy stala vierou rodín; otcovia ju vyznávali vo svojom mene a v mene svojich detí. Tieto rodiny už tvorili takmer väčšinu v každom meste; Kristovo náboženstvo bolo na prahu toho, aby sa stalo verejným náboženstvom národa a ríše. Koľko nových problémov týkajúcich sa kresťanských sociálnych práv, cirkevného práva a morálnej disciplíny muselo v Cirkvi denne vyvstať, ak vezmeme do úvahy veľkosť jej vtedajšej situácie a ešte väčšiu budúcnosť, ktorá sa pred ňou otvárala!
Callixtus vyriešil všetky tieto pochybnosti; vypracoval predpisy týkajúce sa zosadzovania klerikov; prijal potrebné opatrenia proti odrádzaniu katechumenov od krstu a hriešnikov od pokánia; definoval pojem Cirkvi, ktorý mal neskôr rozvinúť svätý Augustín. (Philosophumena, lib ix. de Callisto)
V opozícii voči občianskym zákonom presadzoval právo kresťana’na vlastné svedomie a autoritu Cirkvi’v súvislosti s manželstvom veriacich. Nepoznal rozdiel medzi otrokom a slobodným, veľkým a nízkym, vznešeným a plebejským v tom duchovnom bratstve, ktoré podkopávalo rímsku spoločnosť a zjemňovalo jej neľudské mravy. Z tohto dôvodu je jeho meno v súčasnosti také veľké; z tohto dôvodu sa hlas závistlivcov alebo tých, čo merali dobu úzkoprsosťou vlastnej pyšnej mysle, stratil vo výkrikoch obdivu a bol úplne opovrhnutý.’ (De Rossi, Bullettino, 1866:1, 2, 5, 6)
Nemáme priestor rozvinúť, ako by si to zaslúžila, túto majstrovskú expozíciu. Videli sme už, ako keď panenská mučeníčka Cæcelia odstúpila pápežom miesto svojho prvého hrobu, Kallixtus, vtedajší diakon Zefyrín, zariadil katakomby Cæcilii pre jej nový osud. Úctyhodná krypta, v ktorej štát po prvý raz uznal právo Cirkvi’na pozemský majetok; svätyňa, nemenej ako nekropola, v ktorej kresťanský Rím pred triumfom kríža uložil svoje poklady pre deň vzkriesenia. Náš veľký mučeník-pontifik bol považovaný za najdôstojnejšieho, aby dal svoje meno tomuto hlavnému cintorínu, hoci Prozreteľnosť chcela, aby na ňom nikdy neodpočíval.
Za benevolentnej vlády Alexandra Severa našiel svoju smrť v Trastevere, pri vzbure, ktorú proti nemu vyvolali pohania. Príčinou vzbury bolo zrejme to, že získal do vlastníctva slávnu Tabernu meritoria, z ktorej podlahy za Augustových čias vytryskol prameň oleja a tiekol celý deň. Pápež na tomto mieste postavil kostol a zasvätil ho Matke Božej; je to bazilika Panny Márie v Trastevere. O jej vlastníctvo sa viedli spory; prípad bol postúpený cisárovi, ktorý rozhodol v prospech kresťanov.
Svetcovu násilnú smrť, ktorá sa odohrala v blízkosti stavby, ktorú svojou pevnosťou zabezpečil Cirkvi, môžeme pripísať pomste jeho protivníkov’
. Dav ho hodil do studne, ktorá je dodnes viditeľná v kostole svätého Kalliksa, niekoľko krokov od baziliky svätej Márie’. Zo strachu pred vzburou mučeníkovo’telo nepreniesli na Appianovu cestu; ale uložili ho na už otvorený cintorín na Aureliánovej ceste, kde jeho hrobom vzniklo nové historické centrum podzemného Ríma. (Lamprid. Alex. Savero. , kap. 19)
Nasledujúca krátka poznámka bola vypracovaná v období, keď dejiny Kalliksa boli menej známe ako v súčasnosti.
Kallixtus, pôvodom Riman, vládol Cirkvi v čase cisára Antonína Heliogabala. Zaviedol Emberské dni, počas ktorých sa štyrikrát v roku mali podľa apoštolskej tradície všetci postiť. Postavil baziliku Panny Márie na druhom brehu Tibery; a rozšíril cintorín na Appiovej ceste, na ktorom bolo pochovaných mnoho svätých pontifikov a mučeníkov; preto sa tento cintorín nazýva jeho menom.
Telo blahoslaveného Kalepodia, kňaza a mučeníka, bolo hodené do Tiberu, Kallixtus vo svojej zbožnosti spôsobil, aby ho usilovne hľadali, a keď ho našli, aby ho čestne pochovali. Pokrstil Palmatia, Simplicia, Felixa a Blandu, z ktorých prvý mal konzulskú a ostatní senátorskú hodnosť; všetci potom podstúpili mučenícku smrť. Za to bol uvrhnutý do väzenia, kde zázračne vyliečil vojaka menom Privatus, ktorý bol pokrytý vredmi; aj toho získal pre Krista. Hoci sa Privatus tak nedávno obrátil, zomrel za vieru, pričom ho na smrť zbili bičmi s oloveným hrotom.
Callixtus bol pápežom päť rokov, jeden mesiac a dvanásť dní. V mesiaci decembri vykonal päť svätení, pri ktorých ustanovil šestnásť kňazov, štyroch diakonov a ôsmich biskupov. Dlhý čas bol mučený hladom a častým bičovaním a nakoniec bol hodený hlavou do studne, čo bolo korunované mučeníckou smrťou za cisára Alexandra. Jeho telo bolo deň pred októbrovými idami prenesené na cintorín Kalepodius na Aureliánovej ceste, tri míle od Ríma. Potom ho preniesli do baziliky Panny Márie na druhom brehu Tiberu, ktorú dal sám postaviť, a umiestnili ho pod hlavný oltár, kde si ho uctievajú s veľkou úctou.
Duch Svätý, ochranca Cirkvi, ťa pripravil utrpením a ponížením, aby si sa stal jeho vyvoleným pomocníkom. Narodil si sa ako otrok; židovská prefíkanosť ti čoskoro rozprestrela pod nohami osídla; a ešte ako mladý si bol odsúdený do sardínskych baní pre meno nášho Pána. Bol si otrokom, to je pravda, ale nie teraz pre svojho bývalého pána. A keď ťa z baní vyslobodil v čase určenom tým, kto riadi okolnosti podľa svojej dobrej vôle, bol si povýšený titulom Vyznávač, ktorý ťa odporúčal materskej pozornosti Cirkvi.
Také boli tvoje zásluhy a cnosti, že Zefyrinus, ktorý nastúpil na najdlhší pontifikát v období prenasledovania, si ťa vybral za radcu, oporu a koadjútora svojej staroby; a po skúsenostiach z tých osemnástich rokov si ťa Cirkev zvolila za svojho najvyššieho pastiera. V hodine svojej smrti si ako prosperujúci zanechal túto nevestu nášho Pána! Zdalo sa, že sa v nej sústreďuje všetka vznešenosť dávnych čias, všetka morálna hodnota a intelektuálna význačnosť ľudského rodu. Kde bolo potom dávne pohŕdanie, kde boli pred chvíľou ohovárania? Svet začal v Cirkvi spoznávať kráľovnú budúcnosti. Ak by na ňu pohanský štát ešte dopustil kruté prenasledovanie, bolo by to z presvedčenia, že musí zúfalo bojovať o svoju existenciu. Dokonca zaváhal a zdalo sa, že v tejto chvíli je viac naklonený uzavrieť zmluvu s kresťanmi.
Ty si Cirkvi otvoril nové cesty, plné nebezpečenstva, ale aj vznešenosti. Od absolútneho a brutálneho Non licet esse vos (Nie je dovolené, aby ste existovali) právnika-exekútora si ako prvý priviedol ríšu k tomu, aby do istej miery oficiálne uznala práva kresťanského spoločenstva. Prostredníctvom teba im Cæcilia zabezpečila právo zhromažďovať sa a robiť zbierky na uctenie svojich mŕtvych; zasvätil si Márii, fons olei, prvú svätyňu, ktorú kresťania v Ríme legálne získali; a za tento čin si bol odmenený mučeníckou smrťou.
Takže ty si zďaleka neohrozil ani najmenšie Božie’práva, keď si sa dohodol s Cæsar, ale práve v tom čase si sa postavil proti nemu a presadzoval si, ako to ešte nikto iný neurobil, absolútnu nezávislosť Cirkvi, pokiaľ ide o manželstvo, ktoré Kristus vyňal spod právomoci občianskej moci. Už teraz, “či by sa niekto neprikláňal k tvrdeniu, že máme národ v národe? Áno; a bude to tak aj naďalej, kým celý národ sám neprejde do radov tohto nového národa.” (Gueranger: Paschálny čas, 2. zväzok, štvrtok tretieho týždňa po Veľkej noci)
V lone Cirkvi si mal iné starosti. Doktrinálne spory boli na vrchole a útočili na prvé z našich tajomstiev: Sabellius odsúdený za svoju opovážlivosť, keď vyhlásil, že skutočné rozlišovanie osôb v Najsvätejšej Trojici je nezlučiteľné s jednotou Boha, prenechal pole pôsobnosti inej sekte, ktorá tri božské osoby oddelila tak, že z nich urobila troch bohov. Opäť tu bol Montanus, ktorého žiaci, nepriatelia Sebelliových teórií ešte predtým, ako sa objavil Sabellius, sa uchádzali o priazeň Svätej stolice pre svoj systém falošnej mystiky a extravagantnej reformácie.
Ale ako sa skúsený lodivod vyhýba skalám a plytčinám, tak si medzi úskokmi dogmatikov, pretvárkami rigoristov, utópiami politikov, pod neomylným vedením Ducha Svätého, istou rukou kormidloval Petrovu bárku k jej slávnemu cieľu. Čím viac ťa satan nenávidí a prenasleduje až do dnešných dní, tým viac môžeš byť oslávený naveky. Daj svoje požehnanie nám, ktorí sme tvojimi synmi a tvojimi učeníkmi.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.
