Na Nábreží Jána Pavla II. v Poprade sa 17. novembra 2025 uskutočnila pietna spomienková akcia pri príležitosti 36. výročia udalostí 17. novembra 1989, ktoré sa stali symbolom zápasu za slobodu a demokraciu.
Účastníci vzdali úctu obetiam komunistického režimu položením vencov k pamätným tabuliam Antona Mačugu, umučeného v komunistickom väzení, Dr. Alojza Žemľu, saleziána a politického väzňa, a Jána Bendíka, politika Demokratickej strany a bývalého predsedu ONV v Poprade (1946 – 1948).
Vence položili viceprimátor mesta Poprad Štefan Pčola, poslanec mestského zastupiteľstva Marián Barila, členovia Svetového združenia bývalých politických väzňov a príbuzní Antona Mačugu a Jána Bendíka.
Je poľutovaniahodné, že napriek tomu, že 17. november je zároveň Medzinárodným dňom študentstva, pripomínajúcim tragické udalosti z roku 1939, keď nacisti uzavreli české vysoké školy a mučili a popravovali študentov, pozvané popradské školy a ich žiaci a študenti pozvanie na spomienkovú akciu nevyužili.
S úctou si pamiatku obetí pripomenuli vo svojich príhovoroch predseda združenia František Bednár a kresťanský aktivista Pavol Pakoš.
Odkaz pre dnešnú generáciu
Sloboda a demokracia nie sú samozrejmosťou – sú výsledkom obetí ľudí, ktorí aj za cenu vlastného života odmietli nespravodlivosť, útlak a totalitnú moc. Súčasná generácia má výsadu žiť v období, kde je možné slobodne študovať, cestovať, vyjadrovať názory a rozhodovať o vlastnej budúcnosti.
Preto je dôležité, aby mladí ľudia poznali dejiny, kriticky premýšľali, nenechali sa manipulovať a aby si chránili hodnoty, ktoré boli vybojované pre nich – hodnoty pravdy, ľudskej dôstojnosti, slobody a občianskej odvahy.
Budúcnosť patrí tým, ktorí chápu minulosť a sú pripravení niesť zodpovednosť.
HISTORICKÝ KONTEXT 17. novembra 1989
17. november je do našej histórie zapísaný nielen ako Deň boja za slobodu a demokraciu, ale je medzinárodnou študentskou úniou stanovený ako Deň študentstva. Pripomína nám udalosti z roku 1939, kedy v Prahe po pohrebe študenta medicíny Jana Opletala nasledovalo zatvorenie vysokých škôl a perzekúcia a popravy študentov, ktorí pozdvihli hlas proti nacistickému útlaku. Spojenie týchto dvoch dátumov nám každoročne pripomína, že sloboda nie je samozrejmosť, ale je vybojovaná a jej obrana si vyžaduje odvahu aj dnes.
Skromná účasť na dnešnej akcii je odrazom postoja verejnosti k 17. novembru 1989. Vidíme, že mnohí mladí ľudia sa dajú ľahko zmanipulovať a nechávajú sa vtiahnuť do zneužívania odkazu tohto dňa. Demokracia však znamená aj to, že aj keď nesúhlasíme s výsledkom demokratických volieb, je potrebné ich rešpektovať. Tí, ktorí voľby prehrali, by sa mali zamyslieť nad tým, kde urobili chybu. Zažil som prvé demokratické voľby v roku 1990 – vtedy mohli voliť aj väzni, neexistovali volebné kaucie ani sponzori. Mrzí ma, že dnes medzi nami nevidím mladých ľudí, pre ktorých mená obetí uvedené na týchto tabuliach už nič neznamenajú a ktorí namiesto toho dávajú prednosť organizovaným a sponzorovaným politickým protestom.
Dnes si pripomíname nielen 36 rokov od pády komunistického režimu, ale aj cenu slobody, ktorá nikdy nie je samozrejmosťou. Sloboda sa môže stratiť ľahko – často potichu – keď ľudia prestanú mať záujem, keď sa prestanú pýtať, keď sa prestanú starať.
Dnešok je príležitosťou, aby sme sa znova zamysleli, čo sme z ideálov novembra naplnili – a čo sme stratili.
Dnes už považujeme za samozrejmosť, že nemusíme vypĺňať dotazníky o „vysporiadaní sa s náboženskou otázkou“, ako tomu bolo pred rokom 1989. Po perzekúciách v päťdesiatych rokoch sa režim síce navonok tváril, že náboženská sloboda je povolená, no všetci sme vedeli, že v skutočnosti bolo potrebné mať „správne vysporiadaný vzťah k náboženstvu“. Inak sa človek nedostal ani na vysokú školu, ani na lepšie pracovné miesto.
V novembri 1989 si väčšina ľudí nedokázala predstaviť, čo presne znamená zmena politického systému. Skôr verili v jeho „ľudskejšiu“ podobu – niečo na spôsob Dubčekovho pokusu o poľudštenie socializmu, ktorý predbehol svoju dobu. Podobnou cestou sa vydala aj Čína, kde štát udržal kontrolu nad kľúčovými odvetviami, no zároveň otvoril priestor pre súkromné podnikanie.
Klamali by sme sami sebe, keby sme si nepriznali, že v roku 1989 sme urobili rovnakú chybu ako komunisti v roku 1948, keď sme prehlásili, že všetko, čo vymyslel predchádzajúci režim, je zlé a musí byť zničené. Tú istú chybu sme urobili po novembri 1989, keď sme zavrhli všetko, čo bolo dobré za socializmu, a zo Západu prijali často najtvrdšiu formu kapitalizmu.
Komunisti v mene svojej marxistickej ideológie porušovali náboženskú slobodu, slobodu pohybu, slova a názoru. Barbarská noc mala odstrániť náboženstvo, ktoré podľa Marxa bolo „ópiom ľudstva“. Paradoxne, ateistický socializmus vychádzal v podstate z Kristovho učenia o sociálnej spravodlivosti pre všetkých ľudí. Na druhej strane však musíme priznať, že ľudské práva v sociálnej oblasti a prístup k zdravotnej starostlivosti boli za bývalého režimu výrazne viac chránené.
V pozvánkach sme ponúkli možnosť každému vystúpiť s príhovorom, , symbolicky vystúpil Pavol Pakoš. 22 rokov pôsobil v pastorácii a dnes, podobne ako kedysi disident páter Anton Hlinka, ako kresťanský aktivista 13 rokov rediguje reláciu Spirituálny kapitál pre Slobodný vysielač. Vďaka novembrovým udalostiam 1989 stále máme demokraciu, ktorej dôkazom je existencia alternatívnych médií. Žiaľ, niektorí politici, ktorí sa hlásia k odkazu novembra, dnes hrozia hlbokou orbou, zákazom alternatívnych médií, cenzúrou a trestami za odlišné názory.
November 1989 nebol len o páde režimu.
Bol o nádeji, že môžeme vybudovať spravodlivejšiu spoločnosť – spoločnosť, kde človek nebude otrok systému, peňazí ani ideológií.
Táto šanca na naplnenie ideálov stále trvá a spočíva v zodpovednosti každého z nás – duchovnej, morálnej a občianskej. Každý z nás má zodpovednosť – duchovnú, morálnu aj občiansku.
Len ak pochopíme, že sloboda bez pravdy a bez lásky k človeku nie je skutočnou slobodou, len vtedy sa odkaz Novembra 1989 naplní.
