V populárnych poučkách kapitalizmus sám seba charakterizuje súkromným vlastníctvom a slobodným trhom. Ktokoľvek sa odváži čo i len spochybniť mýtus o kapitalizme ako najlepšom možnom politicko-ekonomickom usporiadaní, sa v debate stane zlosynom, ktorý sa usiluje pripraviť spoluobčanov o vlastníctvo, o slobodu a možnosť na trhu si zaobstarať, čo potrebujú. Lenže… tá definícia nesedí. Trh, a to dokonca slobodný, existoval dávno predtým, než európsku šľachtu prestal baviť lénny a klientsky systém. Aj súkromné vlastníctvo je ľudstvu dávno známe. A každý fanúšik kapitalizmu to vie, veď aj preto som sa v jednej diskusii na nemenovanej sociálnej sieti stretol s názorom, že „99 % svojej existencie žilo ľudstvo v kapitalizme“. Kapitalizmus teda „zavádza“ (zámerne mierny výraz) už svojou vlastnou definíciou. Aby sme si nevšimli, že stojí a padá na celkom inom kúzle.
Samotné vlastníctvo, aj keď dostane honosný názov kapitál, je neživá vec. Nehýbe sa, nerozmnožuje sa, dokonca ako všetko vo fyzickom svete sa rozkladá a podlieha skaze. Zlato a nerasty sú veci, ktorým to trvá veľmi dlho a preto sa dajú používať ako poklad. Ale aj na zachovanie vlastníctva v pôvodnom stave je nutné vyvinúť určitú činnosť – aktivitu. Dokonca aj keď je vlastníctvo vo veľmi virtuálnej forme ako digitálny zápis v účtovníctve banky alebo ako záznam kryptomeny niekde v cloude, aj toto vlastníctvo potrebuje na svoje zachovanie pravidelne dodávať elektrickú energiu, ktorú niekto musí vyrobiť.
Navrhol by som, aby sme všetky druhy aktivít, ktoré udržujú vlastníctvo v pôvodnom stave a ktorými sa produkujú nové veci a rozmnožuje vlastníctvo, aby sme tieto aktivity nazývali všeobecným slovom práca. A v tomto momente, myslím, že by som narazil. Kapitalisti a všetci ich prívrženci by sa ohradili: „Kdeže, to, čo ja robím so svojim vlastníctvom, to nie je práca. Práca je to, čo si môžem kúpiť na pracovnom trhu. Je to komodita. Mne je úplne jedno, kto mi urobí, čo potrebujem, nezáleží mi na národnosti, identite, orientácii, zdravotnom stave, veku ani na tom, či bude pritom šťastne vysmiaty, alebo bude plakať. Len nech urobí, čo potrebujem a ja mu zo svojho vlastníctva dám, na čom sme sa dohodli.“
Toto riešenie sliepko – vajcovského rébusu medzi kapitálom a prácou je podstatou kapitalizmu. Kapitalizmus považuje kapitál za prioritný a dáva vlastníkovi kapitálu právo ponechať si všetky výsledky spoločnej práce. Zamestnanci sú vybavení kontraktom.
Absurdnosť tohto vzťahu si ukážme na modelovom príklade:
Predstavme si maličkého slovenského kapitalistu s majetkom 10 miliónov eur. Nenazvime ho menom, nech je len N. Povedzme, že N nechce nič vyrábať, nič organizovať, len kupuje a predáva akcie na burze. Stojí ho to niekoľko hodín denne, ale baví ho to a ide mu to celkom dobre, na konci roka má na účtoch o 1 milión viac, a to si ešte aj čo-to doprial. No po roku ho to začalo nudiť a povedal si, že pôjde na cestu okolo sveta. A tak dal do novín inzerát a začal hľadať manažéra svojho portfólia. Mesiac pracoval ako personalista, ale napokon našiel človeka, pána Z, ktorý mal väčší prehľad a prax ako on sám, a dohodli sa na ročnom plate 25 tisíc eur v čistom. Pomerne dosť, no pán N to napokon neoľutoval. Po roku zistil, že má na účtoch o 2 milióny viac, a to ešte cestoval okolo sveta a platil svojho zamestnanca, pána Z.
Výsledok práce pána Z, ako obchodníka s akciami, teda ďaleko predčil niekdajší výsledok pána N. Systém, ktorému hovoríme kapitalizmus, však pánovi N zabezpečil, že po vynaložení jedného mesiaca práce personalistu si mohol ponechať aj väčšinu výsledku práce pána Z. Spokojní boli obaja. Pán Z aj preto, že ho to bavilo a v supermarkete by toľko nezarobil.
Kapitalizmus teda kapitál považuje za prioritný a vlastníkovi kapitálu dáva privilégium. Zamestnanci sú vybavení kontraktom. Kontrakt je formálne dobrovoľný, takže zamestnanci sa výsledkov svojej práce vzdávajú v prospech kapitalistu dobrovoľne. Nielen to, z vlastnej vôle si volia politickú reprezentáciu, ktorá toto usporiadanie sformulovala do zákonov a štátnym aparátom (ktorý v zmysle ústavy vykonáva vôľu občanov) zabezpečuje, aby tento systém fungoval. Práve preto napísal Michal Dieneš, že bez hlupákov by to nešlo…
