Poradca Joseph Ratzinger a jeho kardinál Josef Frings na koncile – skryté počiatky synodality? –

Jozef Duháček

3. januára 2025  

Cirkev História
  Liturgia

Pri uvažovaní o potenciálnych dopadoch synodálneho riadenia cirkevných záležitostí je dôležité poznať nielen dnešné sebavedomé deklarácie predstaviteľov synodality, ale je dobré priblížiť si, kedy a ako sa myšlienka synodality v modernej dobe do Cirkvi dostala. Určite nebude prekvapením, že sa budeme musieť pozrieť, zas a znova, na II. vatikánsky koncil.

V roku 1959, krátko po príchode Josepha Ratzingera do Bonnu, kde začal plniť svoje profesorské povinnosti, ho Hubert Luthe, jeho bývalý spolužiak a neskorší biskup z Essenu, predstavil kolínskemu arcibiskupovi, kardinálovi Josefovi Fringsovi. Frings bol tak ohromený mladým profesorom, že ho zobral so sebou do Ríma, kde mu Ratzinger ako peritus – teologický poradca – pomáhal formovať niektoré z najdôležitejších dokumentov II. vatikánskeho koncilu.(1) Podľa Ratzingerovho vlastného rozprávania:

Kardinál Frings počul prednášku o teológii koncilu, ktorú som mal príležitosť predniesť na pozvanie Katolíckej akadémie v Bensbergu a potom sme spolu viedli dlhý rozhovor, ktorý sa stal východiskovým bodom spolupráce, ktorá trvala niekoľko rokov. Ako člen Centrálnej prípravnej komisie dostával kardinál návrhy textov (schémy), ktoré mali byť po zvolaní zhromaždenia predložené koncilovým otcom na diskusiu a hlasovanie. Začal mi tieto texty pravidelne posielať, aby som ich kriticky prezrel a dal návrhy na zlepšenie. Samozrejme, mal som výhrady k určitým veciam, ale nenašiel som dôvody na radikálne odmietnutie toho, čo bolo pripravené, ako to neskôr počas koncilu mnohí požadovali a naozaj sa im to podarilo dosiahnuť. Je pravda, že dokumenty vykazovali len slabé známky biblickej a patristickej obnovy posledných desaťročí, takže pôsobili dojmom rigidity a úzkoprsosti vďaka svojej nadmernej závislosti na scholastickej teológii. Inými slovami, odrážali skôr myšlienky učencov než pastierov. Ale musím povedať, že mali pevný základ a boli starostlivo spracované. Nakoniec prišla veľká chvíľa koncilu. Kardinál Frings vzal so sebou svojho tajomníka, otca Lutheho a mňa ako svojho teologického poradcu do Ríma. Zistil, že som bol na konci prvého zasadania menovaný peritom (oficiálnym koncilovým teológom).(2)

V pamätiach, ktoré napísal krátko po ukončení koncilu a ktoré boli nazvané Teologické vrcholy 2. vatikánskeho koncilu, Ratzinger už použil, ako súčasť svojej kritiky zastaraného hierarchického cirkevného modelu minulosti, termín „synoda“. Ratzinger začína tým, že synoda „vyjadruje myšlienku kolegiality“,(3) ale čoskoro sa to, čo začalo ako teologický opis, mení na ideologický nástroj, keď nám hovorí, že „termín „synoda“ odráža štruktúru ranokresťanskej Cirkvi, ktorá ešte nepoznala neskoršiu izoláciu monarchického episkopátu“.(4)

Vládnuť „synodálnym spôsobom“ znamenalo, že „patriarcha nevládol svojej provincii monarchicky, ale synodálne. Vládol v spoločenstve so skupinou biskupov, ktorí spolu tvorili akýsi trvalý malý koncil“.(5) Synodalita bola nevyhnutná na „doplnenie a opravu monarchického modelu“.(6) Monarchický vek cirkevnej histórie bol spojený s „vymedzeniami a obrannými manévrami“(7) proti modernite, ktoré už neboli potrebné. Podporený intervenciou kardinála Fringsa (ktorú napísal Ratzinger), pápež Ján XXIII. cítil, že „teraz už nemáme odsudzovať, ale aplikovať „medicínu milosrdenstva““.(8) Synodalita v jej koncilovej podobe bola nemeckým vynálezom, ktorý bol na koncile použitý s konkrétnym cieľom. Ratzinger vnímal synodalitu ako vyjadrenie „horizontálnej Cirkvi“, ktorá bola reakciou na hierarchickú Cirkev, ktorá si vyžadovala opravu.

Mužom, ktorý symbolizoval hierarchickú Cirkev, bol kardinál Alfredo Ottaviani, prefekt Kongregácie pre náuku viery, alebo Svätého ofícia, ako sa to vtedy nazývalo. Ottaviani bol autorom pripravených dokumentov, ktoré boli zamietnuté na podnet kardinála Fringsa pri prvom zasadaní koncilu 13. októbra 1962. Fringsovu reč napísal Joseph Ratzinger a zmenila smerovanie koncilu a smerovanie Cirkvi až dodnes.

Ratzinger opísal svoju úlohu v tomto „coup d’eglise“ vo svojej knihe Teologické vrcholy 2. vatikánskeho koncilu. Reč, ktorú Ratzinger napísal pre Fringsa, viedla k:

… odloženiu volieb do komisií, ktoré boli plánované na tento deň, aby biskupi mali najprv príležitosť sa navzájom spoznať, čím by mohli uskutočniť zmysluplné voľby. Skutočnosť, že tento návrh získal búrlivé ovácie, napriek oficiálnemu zákazu potlesku, naznačovala, že bol spravený rozhodujúci krok. Koncil ukázal svoju vôľu konať nezávisle a autonómne, namiesto toho, aby bol degradovaný na obyčajný výkonný orgán prípravných komisií. Z tiesne tejto hodiny teda vzniklo niečo skutočne nové a potrebné – rozvoj „horizontálnej katolicity“, s prepojeniami medzi tými, ktorí sa nazývajú katolíkmi. Okrem iniciácie živej „horizontálnej katolicity“ môžeme považovať za produkt tohto prvého základného rozhodnutia koncilu obnovenie plodnej vzájomnej interakcie medzi perifériou a centrom, medzi živou rozmanitosťou katolíckeho života (reprezentovaného episkopátom) a jednotou, ktorú musí chrániť primát. … Táto interakcia, výsledok vzájomnej stimulácie medzi rozmanitosťou a jednotou, bola vlastne súčasťou vitálnej sebarealizácie Cirkvi… Ktoré skupiny biskupov najviac prispeli k tomuto novému episkopálnemu dynamizmu? Podľa vonkajších prejavov môžeme vybrať tri skupiny. Predovšetkým biskupov strednej Európy (Nemecko, Francúzsko, Holandsko a Belgicko). … Rozličné postoje biskupov boli čiastočne spôsobené historickými rozdielmi a čiastočne rôznymi formami stretnutí s duchovnými potrebami súčasného veku.(9)

To, čo spájalo biskupov strednej Európy pod Fringsovým (teda Ratzingerovým) vedením, bola ich averzia voči tomu, čo Ratzinger nazýval „anti-modernistickou neurózou, ktorá znovu a znovu paralyzovala Cirkev od začiatku storočia“. Pod Ratzingerovým zákulisným vedením sa táto neuróza „zdala byť na ceste k vyliečeniu“, čo znamenalo, že Cirkev teraz mohla „viesť dialóg v bratskej úprimnosti bez porušenia poslušnosti, ktorá patrí viere“.(10)

Kľúčovú úlohu v Ratzingerovom intelektuálnom rozvoji zohral Werner Heisenberg, pretože jeho princíp neurčitosti zničil materialistický determinizmus, čím oslobodil Ratzingera a jeho nemeckých rovesníkov od tyranie minulosti. Heisenbergov prínos ku kvantovej mechanike mu vyniesol Nobelovu cenu v roku 1931. Bol to zdroj hrdosti pre Nemcov počas vojny, ale čo je ešte dôležitejšie, po vojne to bola záruka toho, že budúcnosť už nie je ovládaná minulosťou. Sledovaním vývoja v prírodných vedách Ratzinger a jeho spolužiaci dospeli k záveru, že:

„S prelomovými objavmi Plancka, Heisenberga a Einsteina sa veda opäť dostala na cestu k Bohu. Antireligiózna orientácia, ktorá kulminovala za Haeckela, bola teraz prekonaná, a to nám prinieslo novú nádej. Aloys Wenzel, filozof z Mníchova, ktorý sa pôvodne špecializoval na fyziku, napísal veľmi populárnu prácu Filozofia slobody, v ktorej sa pokúsil ukázať, že deterministický pohľad klasickej fyziky, ktorý nenechával miesto pre Boha, bol rozptýlený otvoreným chápaním sveta, v ktorom bolo miesto pre niečo nové, niečo nepredvídateľné a nevyčísliteľné.“(11)

Ratzinger uprednostňoval Augustína pred Tomášom Akvinským, „ktorého krištáľovo jasná logika sa mi zdala byť príliš uzavretá, príliš neosobná a hotová“.(12) Jeho averzia voči Akvinskému a scholastike je pochopiteľná. Kvôli svojmu aristotelskému prístupu k večným pravdám Akvinský narušoval Vergangenheitsbewältigung (Vergangenheitsbewältigung – Wikipedia), teda úsilie o prekonanie minulosti. Nemecká myseľ bola po vojne sužovaná vinou, z ktorej sa Nemci usilovali čo najviac vymaniť. Kvôli vojne mali Nemci naliehavú potrebu „lieku milosrdenstva“, ktorý pápež Ján XXIII. predstavil ako hlavné dielo koncilu.

Synodalita bola kľúčovým prvkom II. vatikánskeho koncilu a Ratzinger ju naďalej rozvíjal počas svojej kariéry teológa a biskupa. Synodalita umožnila Ratzingerovi získať podporu nemeckých biskupov, čo mu umožnilo zlomiť odpor kúrie voči zmenám, odpor, ktorý predstavoval kardinál Ottaviani. Aj keď sa pojem „synodalita“ nenachádza v žiadnom zo 16 dokumentov II. vatikánskeho koncilu, zohral kľúčovú úlohu v Ratzingerovom myslení v tejto dobe. Týždeň po tom, čo Frings presvedčil koncilových otcov, aby hodili Ottavianiho schémy do koša, zatrúbil Ratzinger do útoku na latinskú omšu. To, že Ratzinger prikladal svojej kampani na prelomenie „hradby latinskosti“(13) veľkú dôležitosť podčiarkuje aj fakt, že za začiatok „skutočnej práce koncilu“ považuje diskusiu o „schéme o liturgii v pondelok 21. októbra 1962“.(14)

Ratzingerov postoj k latinskej liturgii bol neúprosný. Veril, že „je treba prelomiť hradby latinskosti, aby liturgia opäť mohla slúžiť buď ako hlásanie, alebo ako pozvanie k modlitbe“.(15)

Aby sa Cirkev oslobodila z „hierarchickej úzkoprsosti“,(16) ktorá jej viac než sto rokov bránila šíriť evanjelium:

„Rituálna rigidita, ktorá takmer úplne zatemnila význam individuálnych činov, musela byť roztopená. Liturgia Slova musela byť obnovená: hlásanie Božieho slova muselo opäť znieť a hovoriť k človeku. Dialogická povaha celej liturgickej slávnosti a jej podstata ako spoločná služba Božieho ľudu museli byť opäť plne zdôraznené. Prirodzeným dôsledkom toho bola redukcia súkromných omší v prospech väčšieho dôrazu na komunitnú účasť.“(17)

Podľa Ratzingerovho rozprávania synodalita umožnila zrušenie dominancie latinskej omše, pretože synody teraz:

„majú vo vlastnej právomoci určitú legislatívnu funkciu, objavujú sa ako nový prvok v štruktúre Cirkvi a tvoria akýsi kvázi-synodálny orgán medzi jednotlivými biskupmi a pápežom. Týmto spôsobom sa do Cirkvi vkladá akýsi pokračujúci synodálny prvok a kolégium biskupov získava novú funkciu.“(18)

Synodalita transformovala biskupov na niečo nové:

„Biskupi už neboli tí istí, akými boli pred koncilom. Predovšetkým objavili sami seba ako episkopát s vlastnými právomocami a kolektívnou zodpovednosťou. Po druhé, schválenie schémy o liturgii otvorilo novú možnosť, ktorá bola cudzia starému postoju „anti-izmu“ a negativity, možnosť opustiť obranný postoj a skutočne naštartovať kresťanskú „ofenzívu““.(19)

Synodalita mala cieľ dať hlas väčšine, ktorá bola v minulosti bez právomocí, ale zároveň umožnila odhodlanej menšine nemeckých biskupov a teológov prevziať kontrolu nad koncilom a podriadiť ho vlastnej agende. Synodalita umožnila Nemcom prelomiť „hradby latinskosti“ a opustenie latinčiny otvorilo Cirkvi novú cestu, oslobodenú od negativity protimodernistickej kruciáty stelesnenej Syllabom omylov Pia IX. a protimodernistickou prísahou Pia X.

Ratzinger, poučený drahou školou vlastnej skúsenosti, neskôr ľutoval, čo povedal o latinskej liturgii, ale na koncile bol v čele progresívnych síl, ktoré hľadali nový prístup k modernému svetu, zbavený negativity protimodernistického odporu. Po Fringsovom prejave pápež Ján XXIII. trval na tom, že Cirkev musí „predstaviť vieru novým a pozitívnym spôsobom“, čo znamenalo, že „koncil sa musí zdržať vynášania anatém“.(20)

„Kardináli Lienart, Frings, Leger, König, Alfrink, Suenens, Ritter a Bea, sa „bez predchádzajúcej dohody“, každý kvôli vlastnej agende,(21) pripojili k boju proti latinčine, čo naznačuje, že Ratzinger zahral na strunu pocitov zdieľaných generáciou, ktorá zažila traumu a v prípade Nemcov aj vinu spojenú s druhou svetovou vojnou. Latinská liturgia predstavovala bremeno minulosti, ktoré ťažko doliehalo na prítomnosť a obmedzovala budúcnosť spôsobom, ktorý Ratzinger a jeho nasledovníci považovali za neúnosný. Ratzingerova vízia národnej liturgie, oslobodenej od dvorných ceremónií barokovej éry, poskytla mocný nástroj pre kolektívny útek z minulosti, ktorá bola spätá s negativitou a morálnym odsúdením neúspešnej protimodernistickej kruciáty. To bolo dôležité, pretože „intelektuálna pozícia „proti-modernizmu““, spojená so „starou politikou výlučnosti, odsúdenia a obrany“, „viedla k neurotickému odmietaniu všetkého nového“.

Po tom, čo „urobila všetky potrebné opatrenia na ochranu viery a obrátila nový list“, Cirkev musela „pokročiť v novom a pozitívnom stretávaní sa s vlastnými koreňmi, so svojimi bratmi a so svetom dneška“.(22) Ottaviani a Španieli „bojovali za umierajúcu éru“.(23) Ratzinger a Nemci však „naozaj otvárali cestu do budúcnosti. V kritickej chvíli prešlo vedenie koncilu z Európy na mladé cirkvi Ameriky a misionárskych krajín“.(24)

Ratzingerov útok na to, čo nazval „archaickou liturgiou“, predznačil útok na bremeno minulosti a úlohu, ktorú zohrávala pri určovaní budúcnosti Cirkvi. Ratzingerov útok na „archaickú liturgiu“ bol cirkevnou variantou Bauhausu, povojnovej ohavnej architektonickej módy, ktorá je zodpovedná za mnohé škaredé moderné budovy, ktoré hyzdia Nemecko, ako aj za nepekné kostoly postavené v tomto období, ktoré tiež deklarujú rozchod s minulosťou. Ratzinger cítil, že Cirkev trpí nekritickým prijatím minulosti. Francov pokus o použitie štátu ako „ochrancu viery proti modernej vede“(25) považoval Ratzinger za obzvlášť katastrofálny, pretože:

„slúžil viac ako čokoľvek iné na podkopávanie viery a zabraňoval potrebnej duchovnej regenerácii. Podporil obraz Cirkvi ako nepriateľa slobody, ako Cirkvi, ktorá sa bojí vedy, a každý historicky zameraný človek si je toho nevyhnutne vedomý.(26)

Myšlienka synody a synodálneho vedenia Cirkvi, ktoré má oslobodiť Cirkev od bremena minulosti, teda dozrela už v úvodných fázach posledného koncilu, a to čo prezentujú trubadúri synodality dnes, sa od Ratzingerovho konceptu líši len v maličkostiach. Čo je dôležité si všimnúť je, že do toho bremena mŕtvej éry sa nepočítajú len povrchnosti, zvyky a nánosy čias, ktoré je možné nahradiť a pozmeniť, čo Cirkev koniec koncov vždy robila. Synodálnici zašli naozaj na hlbinu a do tohto bremena sa dnes počíta aj to, s čím mladý Ratzinger možno nerátal, teda všetko, čo je nejakým spôsobom spojené s temnou a ťaživou minulosťou a má dopad aj na dnešok.

Teda nielen stará latinská liturgia, latinčina, Akvinský a scholastická teológia. Ale najmä tradícia, ktorá je mimoriadne zväzujúcim a slobodný rozlet obmedzujúcim putom a s ňou aj nejeden bod z náuky viery.

Všetko to, čo bráni napredovaniu Cirkvi je bremenom, ktoré treba odhodiť. A kam má Cirkev napredovať? Musí sa „zosúčasniť, zmodernizovať, musí odhodiť obavy pred svetom, lebo ako nám odkázal koncil, už sa niet čoho báť. Vedecký pokrok, s ktorým sa Cirkev musí zmieriť vyžaduje, aby bolo novo prispôsobené poňatie kresťanskej vierouky týkajúce sa Boha, stvorenia, zjavenia, Osoby Slova stávajúceho sa telom i vykúpenia. Katolicizmus možno zosúladiť so skutočnou vedou len vtedy, ak bude pretvorený na menej dogmatické kresťanstvo a Cirkev sa môže a musí zmieriť a vyrovnať sa s pokrokom, liberalizmom a modernou civilizáciou. A synodalita je nástroj, s ktorým je toto možné dosiahnuť.

(1) Ratzinger, Theological highlights of Vatican II (Paulist press 2009, verzia pre Kindle) loc 45. THEOLOGICAL HIGHLIGHTS VATICAN II – Pope Benedict XVI: Paulist Press
(2) Ratzinger, Milestones: Memoirs 1927 – 1977 (Ingnatius Press 1998) s. 120.
(3) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 1505.
(4) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 1505.
(5) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 1507–10.
(6) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 1510.
(7) Ratzinger, Milestones, s. 122.
(8) Ratzinger, Milestones, s. 122.
(9) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 194–226.
(10) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 194–226.
(11) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 476–81.
(12) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, p. 44.
(13) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 972.
(14) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 231.
(15) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 972.
(16) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 258.
(17) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 264.
(18) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 280.
(19) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 339–41.
(20) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 342.
(21) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 344.
(22) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 350.
(23) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 1071.
(24) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 1071.
(25) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 1058.
(26) Ratzinger, Highlights, verzia pre Kindle, loc. 1058.

Voľne spracované podľa E. M. Jones, Holocaust Narrative – 12. kapitola. Krátené a upravené.

PDF (formát pre tlač)