POSLEDNÁ VEČERA V PARÍŽI
Otvorenie Olympijských hier v Paríži už komentoval azda každý sprava, zľava, pochvalne i kriticky. Stále mám dojem, že väčšine diskutujúcich čosi uniká, a preto si dovolím niekoľko poznámok.
Začnem tým, že úvodný ceremoniál bol skvelý, len nevhodne situovaný.
Ako otvorenie novodobej iterácie rímskych bakchanálií v spojení uvedením na scénu gigantického swingers klubu by nepochybne obstál. Tam by mal svoje miesto. Olympijské hry sú však po športovej stránke absolútnym opakom bakchanálií. A po stránke kultúrnej sú zase pokusom o aspoň krátkodobé zjednotenie všetkých civilizácií obývajúcich túto planétu. Queer swingers možno reprezentuje subkultúru parížskych, berlínskych či bruselských brlohov, ťažko sa s ním však stotožnia účastníci Olympiády z islamských krajín alebo štátov východnej Ázie a podobne. Toľko k tolerancii našich dúhových priateľov.
Svet obleteli zábery Leonardovej fresky Posledná večera a jej živé vyobrazenie lascívnymi bytosťami na Seine. Úplne chápem, že nielen kresťanov, ale aj umiernene založených ľudí na celom svete tento výjav pohoršil. A do veľkej miery s ich pobúrením súhlasím. Napriek tomu si dovolím naznačiť, že tento problém je oveľa komplikovanejší.
Samotná Leonardova freska je zdrojom viacerých nejednoznačných interpretácií. Napríklad apoštol Ján je po Ježišovej pravici stvárnený mierne mätúco, pretože vyzerá ako androgýnna bytosť. To viacerých vedie k pokušeniu domnievať sa, že Leonardo po Ježišovej pravici vlastne nenamaľoval Jána, ale Máriu Magdalénu a z toho odvodzujú ďalšie odvážne interpretácie, na ktoré na tomto mieste nemáme priestor.
Nevieme, čo mal Leonardo v hlave, keď namaľoval Jána v rodovo nejednoznačnom vyobrazení. Môžeme však smelo konštatovať, že ak išlo o nejaký huncútsky zámer, urobil to decentne a s vkusom. Parížska podoba jeho fresky bola všetko, len nie decentná.
Posledná večera Pána s apoštolmi bola v histórii pravidelne objektom rúhania. V hlbokom stredoveku vznikol text, ktorý dostal z nejakého dôvodu názov Cypriánova posledná večera. Nikto nevie, kto je jeho autorom a je takmer isté, že svätý Cyprián to nebol, pretože Ježišovo posledné jedlo s apoštolmi za účasti Márie Magdalény je popísané naozaj farbistým jazykom bakchanálií a orgií. Veľkú časť tohto stredovekého textu inkorporoval Umberto Eco do svojho románu Meno ruže. Je to zjavné najmä v scéne, keď Viliam z Baskervillu pomáha Adsovi z Melku pochopiť novicov podivný sen o poslednej večeri Pána a karhá svojho mladšieho priateľa za to, že ani on neodolal pokušeniu potajomky si po nociach čítať zakázaný text pripisovaný Cypriánovi.
Tesne po revolúcii napísal slovenský spisovateľ Martin Kasarda poviedku Azda posledná večera. Išlo v zásade o úplné vykradnutie textu pripisovaného Cypriánovi a nepochybne bolo ovplyvnené aj spomínaným románom Umberta Eca. Kasarda rozčeril vody nielen slovenskej kultúrnej scény, ale podráždil aj časť politického spektra. Napokon, nič iné sa nedalo očakávať, ale jeho plagiát odznel presne tam, kde mal – v literárnom prostredí, kde požíva autorskú imunitu.
Rozdiel medzi Cypriánom, Ecom a Kasardom na jednej strane (aj keď všetci traja sú úlne odlišní) a otváracím ceremoniálom v Paríži na strane druhej však spočíva predovšetkým v publiku a v médiu, ktorým bol obsah sprostredkovaný. Literárny text je určený intímnej interakcii medzi čitateľom a prijímaným obsahom. Otvárací ceremoniál Olympiády, a je jedno či antickej alebo postmodernej, je adresovaný všetkým súťažiacim a zúčastneným divákom, pochádzajúcim z rôznych kultúr a tradícií. To, čo ponúkli autori parížskeho ceremoniálu, bolo určené maximálne trom percentám planéty Zem, a to je príliš málo.
