Práve som dopozral kultúrne obohatenie dotované štátom od „najznámejšej umelkyne Slovenska“, ktoré sa po socialnych sieťach šíri ako mor, ktoré jej priateľ Šimečka odôvodnil tým, že peniaze z projektu slúžia na osetlovačov a ďalších.
Musim povedať, že ak by som nafilmoval záchvaty epilepsie môjho psa, tak ľuďom by to prišlo aspoň ľúto a nemuseli sa tam trápne cítiť pred nejakou drámou, ktorá vyzerala ako improvizácia nejakého záchvatu.
Už len v momente na začiatku ako sa tam pousmiala bolo evidentné, že si neprišla robiť srandu len zo seba, ale zo všetkých tých, ktorí jej na túto sprostosť prispeli. Čiže zo všetkých Slovákov.
Keďže v jednom z jej predstavení robila zo seba šlapku lebo robiť predavačku sa jej nechce, a keďže umelec znázorňuje vždy pocity samého seba, tak je úplne opodstatnené si domyslieť, že je so Šimečkom len preto, aby mala čo žrať a nemusela robiť čašníčku v nejakom pajzli.
Pre mňa za mňa progresívne naladení ľudia môžu nazývať umením hocičo, ale ak je umenie toto, tak umením môže byť na javisku zožrať aj hovno.
Hovorím na javisku, pretože za toto má platiť divák, ktorému sa podobné uchylnosti páčia a nie človek, pre ktorého táto improvizácia s umením a kultúrou nemá nič spoločné.
