Província Alberta sa pripravuje na referendum o vystúpení z Kanady.
Začiatkom mája, súbežne s Trumpovými snahami o zbližovanie s Kubou a Venezuelou, sa objavili informácie, že najbohatšia a tiež aj na ropu najbohatšia kanadská provincia Alberta by mohla usporiadať referendum o vystúpení z krajiny. Jej obyvatelia už nazbierali podpisy potrebné na iniciovanie referenda o nezávislosti. Schválenie iniciatívy skupiny Stay Free Alberta bude podľa informácií britskej BBC kľúčovým krokom k možnému hlasovaniu. Podľa organizátorov sa im podarilo nazbierať viac ako 300 000 podpisov – čo je výrazne viac ako potrebný prah 178 000 (alebo 10 % voličov). Ak budú podpisy overené, referendum by sa mohlo konať už 19. októbra.
V referende sa plánuje položiť otázku: „Súhlasíte s tým, aby provincia Alberta prestala byť súčasťou Kanady a stala sa nezávislým štátom?“ Líder hnutia Mitch Sylvester nazýva tento moment historickým: „Tento deň je historický v dejinách Alberty. Je to prvý krok k ďalšej fáze – prešli sme tretím kolom a teraz sme vo finále Stanleyho pohára.“ Pred presne rokom premiérka tejto provincie Danielle Smithová vyhlásila, že Alberta môže v roku 2026 usporiadať referendum o odtrhnutí sa od Kanady kvôli nespokojnosti s politikou ústrednej vlády. Vtedy napísala: „Ottawa naďalej blokuje naše zdroje, ničí našu ekonomiku a porušuje naše ústavné práva“, preto podľa D. Smithovej „aby bola situácia jasná hneď od začiatku, naša vláda nebude predkladať otázku odtrhnutia sa od Kanady v referende. Ak však bude podaná úspešná občianska petícia o referende, ktorá získa potrebný počet podpisov s požiadavkou predložiť túto otázku na referendum, naša vláda bude rešpektovať demokratický proces a túto otázku zahrnie do hlasovacieho lístka provinčného referenda v roku 2026.“
Alberta nie je jedinou provinciou, ktorá sa snaží vystúpiť z Kanady. Stačí pripomenúť, že už pred 46 rokmi, 20. mája 1980, sa konalo prvé referendum o nezávislosti provincie, akou je frankofónny Quebec. Na jeseň 2012 miestni separatisti dokázali zvíťaziť vo voľbách do miestneho zákonodarného orgánu. V dôsledku tohto víťazstva mala ľavonacionalistická sociálno-demokratická Quebecská strana (PQ), ktorá sa zasadzuje za vystúpenie z Kanadskej konfederácie a vytvorenie suverénneho štátu, získať viac ako polovicu zo 125 poslaneckých mandátov.
Predstaviteľom PQ však vtedy jednoducho nedovolili, aby sami zostavili regionálnu vládu (čo by zároveň umožnilo predložiť otázku nezávislosti Quebecu na referendum a dohliadať na sčítavanie hlasov s cieľom zabrániť falšovaniu zo strany ústredných orgánov). Odmietli dokonca akúkoľvek podobu „demokracie“. Náhlo bola zorganizovaná krvavá provokácia so streľbou na vystúpení líderky PQ a quebeckých separatistov Pauline Marois v koncertnej sále Metropolis v Montreale. V dôsledku toho zahynul jeden človek, ďalší dvaja boli zranení. Podľa informácií polície provokatér pri streľbe kričal: „Angličania sa prebúdzajú!“ Po incidente došlo pri budove koncertnej sály k malému požiaru, ktorého príčina údajne nebola zistená.
Podobné provokácie spolu s manipuláciou údajov z prieskumov verejnej mienky (vo frankofónnom prostredí sú prieskumy verejnej mienky jedným z najúčinnejších nástrojov manipulácie verejnej mienky) už takmer pol storočia prispievajú k tomu, že napriek všetkej sympatii k separatistom väčšina obyvateľov Quebecu údajne neprejavuje záujem o myšlienku usporiadania referenda o nezávislosti. Pritom podľa aj tých najviac zaujatých a provládnych prieskumov verejnej mienky podporuje snahu PQ o úplné oddelenie Quebecu od Kanady viac ako 28 % obyvateľov provincie. A ich počet neustále rastie, zatiaľ čo ústredná vláda je nútená udeľovať Quebecu a jeho obyvateľom čoraz väčšiu suverenitu.
Vďaka tomu sa dnes obyvatelia Quebecu tešia širokej autonómii, ktorú realizuje ich provinčná vláda, ktorá riadi niektoré oblasti, napríklad jazykovú a kultúrnu politiku. Obyvatelia Quebecu majú tiež jedinečný právny systém: uplatňujú kanadský trestný zákonník, ale na rozdiel od zvyšku krajiny používajú francúzsky napoleonský občiansky zákonník. Francúzsky hovoriaci Kanaďania predstavujú v politickom ohľade relatívne súdržnú silu, a to najmä vďaka svojej vysokej územnej koncentrácii – 90 % všetkých francúzsky hovoriacich Kanaďanov žije v Quebecu, pričom samotné obyvateľstvo provincie je z 82 % frankofónne.
V roku 1987 sa kanadská vláda v snahe presvedčiť Quebec, aby ratifikoval novú ústavu, podpísala dohodu, na základe ktorej bol Quebec uznaný za „samostatné spoločenstvo“, tá však nebola nikdy ratifikovaná, pretože sa proti nej vtedy postavilo viacero anglicky hovoriacich provincií (medzi nimi aj Alberta). V auguste 1998 kanadský Najvyšší súd rozhodol, že Quebec sa môže odtrhnúť, ak si to želá, ale na to je potrebný súhlas federálnej vlády a ostatných provincií v konkrétnych otázkach, ako je štátny dlh a spoločná mena. V novembri 2006 kanadský parlament uznal Quebec za „národ v rámci jednotnej Kanady“.
Vzhľadom na geografickú polohu Quebecu by jeho nezávislosť mohla rozdeliť zvyšok krajiny na dve časti: (1) zvyšok Kanady, ktorý by stratil prestíž na medzinárodnej scéne (a v rámci krajiny aj provincie ako Alberta); (2) nezávislý Quebec, ktorý vytvára nové nespokojné jazykové menšiny, a to aj na vlastnom území (18 % obyvateľstva súčasného Quebecu nehovorí po francúzsky). Vďaka tomu, čo sa dnes deje v Alberte, sa situácia v Quebecu aj v Kanade ako celku môže zmeniť už v roku 2026, a to pomerne podstatne. A potom už túto jeseň v Kanade začne skutočná „americká jar“.
Je pozoruhodné, že v Alberte sa ťaží väčšina kanadskej ropy, z ktorej príjmy sa rozdeľujú medzi ostatné územia krajiny, vrátane Quebecu. Preto v provincii prevládajú nálady na podporu pripojenia k USA (Alberta hraničí so štátom Montana), keďže miestni obyvatelia sa domnievajú, že ako štát podriadený Washingtonu budú môcť žiť lepšie. Kanada, kde sa nachádzajú tretie najväčšie ropné ložiská na svete, pritom už niekoľko rokov prejavuje ochotu zmeniť globálne toky ropy, čo sa zďaleka nepáči všetkým v USA. Dostať Kanadu na novú úroveň svetových trhov vďaka preprave viac ako pol milióna barelov denne – čo zodpovedá dennej ťažbe Azerbajdžanu – by mohlo napríklad rozšírenie ropovodu Trans Mountain.
Je zaujímavé, že prvou vecou, ktorú americký prezident D. Trump urobil na začiatku svojho druhého funkčného obdobia, bolo, že požadoval, aby sa Kanada stala 51. štátom USA. Dnes táto požiadavka, okrem vnútroekonomických dôvodov súvisiacich s ropou a energetickými surovinami, získava čoraz viac aj zahraničnopolitických podnetov a dôvodov. Jednou z najviac provokatívnych pre Washington a trumpistov je veľká dohoda, ktorú Kanada uzavrela s Čínou na veľkú nevôľu USA na začiatku roku 2026.
Kanadský premiér Mark Carney oznámil jeho uzavretie počas návštevy v Pekingu. Dohoda počíta s dodávkami desiatok tisíc elektromobilov do Kanady výmenou za zníženie ciel na kanadské poľnohospodárske produkty dodávané do ČĽR. Najviac mrzí trumpistov to, že dohoda je svedectvom nielen zbližovania Kanady s Čínou (predtým boli krajiny dlho v tvrdej konfrontácii), ale aj odklonu Kanady od tradične úzkych obchodno-ekonomických vzťahov s USA. Washington oficiálne s neochotou uviedol, že víta kanadsko-čínsku dohodu, avšak v neoficiálnych komentároch predstavitelia Trumpovej administratívy sľúbili, že „Kanada to ešte oľutuje“.
Mexiko a Kanada začali naberať na sile na pozadí Trumpovho zlyhania na Blízkom východe
Kanada, 15. apríl 2026 – Mexická prezidentka Claudia Sheinbaumová sa od začiatku roka 2025 snažila byť voči americkému prezidentovi Donaldovi Trumpovi a jeho politike v oblasti obchodu aj imigrácie mimoriadne zdržanlivá. Avšak v miere, ako sa Trumpov hrozivý imidž začal vytrácať, postupne menila tón. Keď ruský tanker doviezol ropu na Kubu v rámci humanitárnej pomoci ostrovu, Sheinbaumová vydala vyhlásenie, že Mexiko „má plné právo“ dodávať ropu a ropné produkty na Kubu na humanitárne aj komerčné účely. O uplatnení tohto práva však nie je nič známe. A teraz sa mexická prezidentka stala ešte odvážnejšou. Konečne zareagovala na početné správy o úmrtiach mexických […]
Vojna proti kresťanstvu vždy prebiehala, ale mala skrytý charakter. Kanada toto pravidlo zrušila
Kanada, 15. apríl 2026 – Za citovanie Biblie hrozí väzenie. Kresťanstvo malo počas dvoch tisícročí svojej existencie vždy nepriateľov – otvorených aj skrytých. Potom, čo cisár Konštantín Veľký, rovnoprávny s apoštolmi, na začiatku 4. storočia legalizoval kresťanskú cirkev vo východnej časti Rímskej ríše (Byzancii), začalo kresťanstvo získavať status oficiálneho náboženstva aj v iných krajinách Európy. Skrytý boj proti kresťanstvu však pokračoval. Navyše prekročil hranice Európy, keďže kresťanstvo prenikalo do všetkých kútov planéty. Okrem iného sa po takzvaných veľkých geografických objavoch dostalo do Nového sveta (Severnej Ameriky). V 20. storočí sa všetky krajiny, ktoré sa považovali za súčasť Západu […]
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
Zdieľajte článok
