Je škoda, že nové generácie prestávajú rozumieť klasickým rozprávkam. Dnes médiá do detí hustia úplne iné príbehy, a to zámerne, lebo tieto naše pôvodné sú politicky nevhodné. Nie sú to neškodné príbehy o boji dobra so zlom, ale kódované vedomosti o tom, ako funguje svet. Nesú v sebe poučenie, ktoré chcú dnešní vládcovia sveta bežným ľuďom zatajiť.
Nuž, je to teda tak. Spomínate si, že Janko Hraško niesol svojmu otcovi na pole obed. Otec oral na voloch a aby sa mohol najesť, Janko (v prerozprávaní Boženy Němcovej Paleček) sa ponúkol, že bude namiesto neho poháňať. Vliezol volovi do ucha „a co hrdla měl, volati začal: “Hoj, hejsa, hej!”, až volům v hlavě hřmělo. I rozběhli se a s takovou nahoru dolů utíkali, že přes oběd Paleček více zoral než otec za celé půldne.“
Takže tak je to. Vnútorný hlas, keď si vôl (alebo človek) myslí, že na niečo prišiel sám, lebo nie je schopný rozoznať zdroj, ten vnútorný hlas je oveľa silnejší motivátor ako bič. Nie je div, že keď si tento výjav a hlavne Janka Hraška všimol bohatý pán, ktorý šiel náhodou okolo, že „zalíbil se mu nemálo malinký pohoníček a přál si takového míti…“ Veru, bodaj by bohatý pán nebol ochotný takého efektívneho pohoniča vyvážiť zlatom. Bohatí vedia, že tie správne informácie doručené vo vhodný čas do správneho ucha (dnes médiá), majú cenu zlata.
Rozprávka však má v sebe aj politické poučenie pre takýchto bohatých pánov, čo by chceli byť vplyvní pomocou takýchto malých neviditeľných mužíčkov. Ak si ich aj kúpili, nikdy sa nemôžu spoliehať, že im budú slúžiť navždy. Marián Kočner o tom vie svoje…
Táto rozprávka však v zbierke Boženy Němcovej, a tobôž medzi ostatnými ľudovými rozprávkami, nie je jediná s užitočným politickým poučením. Napríklad aj tá o neposlušných kozliatkach. Líška (alebo vlk) sa snaží k nim dostať, lebo nemá na výber. Je to dravec, ktorý sa sám neuživí a musí žiť z cudzieho mäsa (práce). A tak to bude skúšať zas a znova jemnejším a milším hlasom, kým kozliatka neotvoria svoje srdiečka a domček. V závere potom samy pomôžu dravcovi a umlčia varovné hlasy: „Kozlátka poslouchala, ale nemohla tentokráte hlas matky rozeznat. … I nemohla se nikterak shodnout, co by měla dělat, až to přišlo posléz k pranici. Začala se notně trkat a v samé horlivosti vyrazila vrátka. Tu liška mezi ně vběhla a všechny roztrhala.“
Rovnako jednoznačné politické poučenie nájdeme aj v rozprávke Čert a Káča. Ak si človek nechá parazita, aby sa mu usadil na chrbte, tak mu už nepomôže ani sám Lucifer. Veď ako sa na chudáka čerta oboril: „Protože jsi hlupák a naučení moje si nepamatuješ. Dříve než s kým co začneš, máš jeho smýšleni znát; kdybys byl na to vzpomněl, když tě Káča vyprovázela, nebyl bys ji bral s sebou.“ Raz dávno, to lakonicky vyjadril Vladimír Mečiar: „Je po voľbách. Zvykajte si!“ Ale človek nájde v pamäti veľa príkladov, kedy sa na takéto poučenie nedbalo. Spomeňme si trebárs na všakovakých spojencov a osloboditeľov rôzneho druhu, pomyslime aj na tých, čo by radi k nám vsunuli svoju kovbojskú čižmu.
A všetky tieto poučenia dopĺňa a korunuje princ Bajaja. To poučenie, ktoré dal princovi jeho koník: „…musíš se vydávat ale za němého. Král tě do služby přijme, měj se ale na pozoru, ať se nepodřekneš.“ – to je základné pravidlo nového politika, ktorý sa chce dostať k moci. Veď ako veľmi sa oplatilo Kiskovi dbať na toto pravidlo. A na príklady tých, čo na jeho zanedbanie doplatili, ste si určite už spomenuli sami, tak ani nebudem menovať.
Zároveň je Bajaja poučením pre všetkých, ktorí sa spoliehajú na „zastupiteľskú demokraciu“ a na tú správnu verejnú voľbu. Skutočne nikdy si človek nemôže byť istý, ako sa jeho zástupca zachová, keď sa ujme úradu. Kandidát pred voľbami a politik po voľbách – to sú dve úplne rôzne osoby.
