29. júla 2026
Taliansky katolícky denník Aavenire (príznačne – Budúcnosť) vznikol v roku 1968 a to ako „orgán progresívneho krídla II. vatikánskeho koncilu“ a so silnou podporou pápeža Pavla VI., ktorý chcel „spoločné kultúrne médium pre talianskych katolíkov“.
https://en.wikipedia.org/wiki/Avvenire
Odvtedy denník Aavenire plní v talianskej cirkvi, ale vzhľadom na jej centrálne postavenie často aj v globálnej Cirkvi, úlohu avantgardného ľadoborca, ktorý razí cestu.
Inak to nebude zrejme ani pri aktuálnom článku Luciana Moiu, ktorý sa zaoberá jesenným stretnutím biskupov pri príležitosti 10. výročia dokumentu Amoris laetitia z dielne pápeža Františka.
Od svojho zverejnenia v roku 2016 vyvolával tento pápežský dokument hlboké kontroverzie, najmä relativizovaním niektorých aspektov manželského a rodinného života, pričom posunul liberálnym smerom vnímanie rozvedených a znovu zosobášených, ako aj ich prístup ku sviatostiam. Niekoľko kardinálov reagovalo na sporné pasáže v dokumente zaslaním svojich dubií Vatikánu.
https://www.ncregister.com/news/four-cardinals-formally-ask-pope-for-clarity-on-amoris-laetitia
Mnohí videli v dokumente nezrovnalosti nielen v súvislosti s nemennou katolíckou morálnou doktrínou, ale dokonca aj s trendom a dokumentami Jána Pavla II., ktorého učenie pred pontifikátom pápeža Františka považovali oficiálni vatikánski interpreti za skalopevné a neporušiteľné:
https://christianitas.sk/amoris-laetitia-alebo-veritatis-splendor/
Už pri pohľade na sprievodný obrázok v článku Luciana Moiu, na ktorom vidíme nadšené a usmiate mladé dievčatá, je zrejmé aký postoj zastáva denník Aavenire a autor k liberálnym inováciám, ktoré sa uskutočnili s odkazom na Amoris laetitia. Je to a predovšetkým ešte len to bude skrátka radosť…
A čo nás podľa popisu Luciana Moiu čaká? Predovšetkým zrejme ešte väčší chaos, a to nielen opäť ako výsledok vatikánskeho snaženia, ale aj ako pracovná metóda, s ktorou sa skrze zahmlievanie pracuje zrejme najlepšie. Nikto nevie, čo sa vlastne ešte nesmie a už smie, čo v konečnom dôsledku za momentálnych okolností znamená, že sa môže takmer všetko. Okrem populizmu, tradicionalizmu, homofóbie a xenofóbie.
Na chaose už nikto obzvlášť pracovať nemusí, ten je cirkevnej rodinnej morálke od Amoris laetitia trvalým hosťom, a ako priznáva autor „všetko sa stalo zložitejším a ešte komplexnejším“, ale chaos sa dá predsa len ešte vylepšiť zvolením „neformálneho“ prístupu, aby výsledky zároveň boli aj neboli a nikto nevedel presne čo má robiť:
„Témy, ktoré naznačil pápež Lev XIV. pre stretnutie s predsedami svetových biskupských konferencií, desať rokov po Amoris laetitia, od 7. do 14. októbra, nám hovoria prinajmenšom tri veci a otvárajú cestu k mnohým ďalším dôležitým otázkam. Po prvé, nebude to formálne stretnutie, pretože „Tematická cesta“, ktorú v posledných týždňoch oznámilo Dikastérium pre laikov, rodinu a život, sa chce ponoriť do niektorých podstatných momentov vo vzťahu medzi rodinou, spoločnosťou a Cirkvou, pričom uznáva, že za desať rokov po postsynodálnej exhortácii pápeža Františka sa všetko stalo ešte zložitejším a komplexnejším, počnúc samotnou myšlienkou rodiny, ktorá zďaleka nie je jednomyseľná a zdieľaná ani medzi veriacimi. Akú úlohu teda má Cirkev v tomto procese transformácie a definovania?“
– Už tento úvod, domyslený do dôsledkov a čítaný s porozumením obsahuje dostatočne výbušný materiál a dôvod k obavám, najmä ak si uvedomíme, že ho nepíše 19-ročný animátor z Horných Kočkoviec, ale dobre informovaný vatikanista. Všetky podstatné slovné spojenia naznačujú, že dôjde k ešte väčšiemu prehĺbeniu relativizácie rodinnej, manželskej a sexuálnej morálky v Cirkvi.
Už fakt, že dikastérium ide opäť a ďalej riešiť to, čo bolo v Cirkvi 2000 rokov nemenné, pričom nemá ísť len o okrajové a kozmetické úpravy, ale toto riešenie sa má týkať „podstatných momentov vo vzťahu medzi rodinou, spoločnosťou a Cirkvou“, núti k zamysleniu a ostražitosti. To doplnené o informáciu, že všetko je ešte zložitejšie ako v roku 2016, znamená, že Cirkev sa bude musieť ešte viac otvoriť novým trendom, pretože (čuduj sa svete) situácia sa publikovaním Amoris laetitia nezlepšila a ani neupokojila, ale zrejme naopak. No a nakoniec sa otvorene hovorí o „procese transformácie a definovania“, teda o zmenách a nových definíciách rodiny, manželstva a sexuality, pretože nemenné definície predsa netreba definovať. Definujú sa len veci, ktoré ešte definované neboli, alebo také, ktoré treba definovať nanovo.
Za zvolaním stretnutia biskupov je podľa Moiu „túžba pápeža Leva XIV. po desiatich rokoch zožať to, čo zasial jeho predchodca, pochopiť, či sa toto semeno, také bohaté na očakávania, môže v blízkej budúcnosti skutočne stať chlebom a maslom rodín – všetkých rodín. Potvrdzuje záväzok Cirkvi prijímať a podporovať lásku párov a postupne obohacovať naše chápanie toho komplexného a neustále sa meniaceho mnohostenu, ktorým je svet vzťahov ako tkaniva významu v cirkevnom aj sociálnom zmysle.“
– Potrebujeme čítať ešte ďalej? Už tieto pasáže nám jasne ukazujú o čo pôjde: o rozšírenie pojmu „rodina“ na „všetky rodiny“, čo môže v kontexte toho, že Cirkev pod rodinou vždy chápala len jeden význam a síce manželstvo muža a ženy s následným plodením detí, znamenať len jedno: do pojmu rodina budú zahrnuté páry a kombinácie, ktoré Cirkev doteraz vylučovala. Naše chápanie rodiny, sexuálnych a partnerských vzťahov, ktoré nazýva Moia „neustále sa meniacim mnohostenom“ (sic!) sa má „postupne obohacovať“!
A aby sme už vôbec netápali v tom, o aké „poklady“ sa má obohatiť, tak autor otvorene priznáva, že heterosexuálna monogamná rodina je už len okrajovým javom a Cirkev sa teda nemôže prihovárať len k tejto marginálnej skupine (!), ale naopak – musí sa orientovať na všetky „rodiny“:
„Poďme sa do týchto otázok ponoriť trochu hlbšie. Prvý bod sa týka nevyhnutného úsilia Cirkvi vždy zostať blízko všetkých rodín, pričom si uvedomujeme, že tieto rodiny sa hlboko zmenili, že ich vzory sa zdajú byť čoraz vzdialenejšie od predstavy rodinnej jednotky pozostávajúcej z dvoch heterosexuálnych rodičov s jedným alebo viacerými deťmi.
Dnes, ak sa obmedzíme na taliansku situáciu, ktorá, aj keď s malými obmenami, odráža trend bežný na celom Západe, rodiny tohto druhu predstavujú iba 28,4 percenta z celkového počtu. … Nemalo by ani zmysel žehnať malú časť rodín, (! Takže preto radšej žehnajme všetky zvrátenosti a hriešnosti!!!; pozn. aut.) sústrediť všetko úsilie na ne a zanedbávať všetko ostatné, vrátane asymetrických vzťahov a volieb, ktoré sa zdajú byť v rozpore so sobášom, príbuzenstvom a súrodenectvom.“
– Mohlo by sa zdať, že tu bláznovstvo revolucionárov vrcholí, ale kdeže, text pokračuje smerom k absolútnej mravnej relativizácii, v ktorej otvorený revolučný evolucionizmus zohráva kľúčovú úlohu motora nikdy nekončiacej transformácie :
„Pokiaľ ide o rodinnú službu, proroctvo nemožno nikdy oddeliť od realizmu. Indikácie Amoris laetitia v tomto smere sú jasné. V každej (!) situácii existuje pozitívna stránka; každé „nie“ by sa malo vnímať len ako „ešte nie“. Ťažkosti a rany sa dajú liečiť aj kritériami, ktoré nie sú protirečením, ale vývojom doktríny. Životy, nádeje a utrpenia rodín, všetkých rodín majú prednosť pred pravidlami, realita pred interpretačnými kritériami samotnej reality, podľa princípu pastoračnej starostlivosti, ktorý potvrdil už Druhý vatikánsky koncil a podľa ktorého ľudia nemôžu byť sprevádzaní podľa rigidných koncepčných rámcov…“
Ešte trochu revolúcie na osvieženie mysle? Držme si klobúk, jazda pokračuje, štýl naberá na revolučnej radikálnosti a poetike:
„Toto je veľká „revolúcia“ pastoračného rozlišovania, najvzácnejší odkaz, ktorý vzišiel zo Synody o rodine a ktorý potom zhrnul pápež František v exhortácii. … Železná päsť, ktorá sa dlho prejavovala voči marginalizovaným alebo dokonca prehliadaným skupinám – slobodným párom vracajúcim sa domov, de facto párom, rozvedeným a znovu zosobášeným osobám, LGBT komunite – sa stala pohladením …“
Modlime sa…
Branislav Michalka
Zdroj: Aavenire, ilustračný obrázok, zdroj: picryl.com
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
