V súvislosti s pokračujúcimi výrokmi Donalda Trumpa v prospech potratov Roberto de Mattei, emeritný profesor Rímskej univerzity, uverejnil článok, v ktorom vysvetľuje, prečo je podľa neho pre katolíkov stále morálne oprávnené odovzdať svoj hlas Trumpovi v prezidentských voľbách v USA v roku 2024.
V článku, ktorý bol zverejnený vo štvrtok na portáli Rorate Caeli, de Mattei tvrdí, že hoci Trumpove’vyjadrenia o potratoch by za normálnych okolností katolíkom zakazovali voliť ho, vzhľadom na ešte hlasnejšiu podporu potratov zo strany Demokratickej strany’pod vedením Kamaly Harrisovej zostáva Trump “menším zlom,” a preto ho katolíci môžu voliť.
De Mattei vysvetľuje svoj pohľad na tento doktrinálny princíp, ktorý nazýva “menšie zlo,” tým, že uznáva, že hoci človek “nikdy nemôže pozitívne a priamo spáchať ani to najmenšie zlo,” je dovolené “tolerovať menšie zlo spáchané inými” s cieľom “vyhnúť sa väčšiemu zlu… za predpokladu, že ho [zlo] ako také neschvaľuje a pamätá na existenciu väčšieho dobra, o ktoré sa treba usilovať.”
“Vo svetle tohto princípu katolík nikdy nemôže hlasovať za zákon o potratoch, dokonca ani minimálny, alebo ho schváliť, ale môže hlasovať za kandidáta, ktorý nie je integrálnym odporcom potratov,” dodal de Mattei.
Nasledujúci text je publikácia profesora de Mattei’a, ktorú so súhlasom prepisujeme v plnom znení. Takáto repríza neznamená podporu žiadneho kandidáta na verejný úrad.
Katolíci a prezidentské voľby v USA
Existuje katolícka doktrína menšieho zla, ktorú možno zhrnúť do týchto pojmov:
1. Človek sa nikdy nemôže pozitívne a priamo dopustiť ani toho najmenšieho zla;
2. Aby sa človek vyhol väčšiemu zlu, môže tolerovať menšie zlo, ktoré páchajú iní, za predpokladu, že ho ako také neschvaľuje a pamätá na existenciu väčšieho dobra, o ktoré sa treba usilovať.
Táto doktrína má zásadný význam pre orientáciu v zmätenej dobe, v ktorej sa stratil pojem princípu: “Bonum ex integra causa, malum ex quocumque defectu” (sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae I-IIae, q. 18, a. 4 ad 3).
Vzhľadom na túto zásadu katolík nikdy nemôže hlasovať za potratový zákon, ani ho schvaľovať, dokonca ani minimálny, ale môže hlasovať za kandidáta, ktorý nie je integrálnym odporcom potratov. Preto je prípustné, aby americký katolík hlasoval za Donalda Trumpa, ktorého postoje k potratom, ako poznamenáva Edward Feser, nechávajú veľa nežiaduceho . Trump je totiž za zachovanie legálnosti potratov v prípadoch znásilnenia, incestu a ohrozenia matky a štátnu vraždu považuje len za čisto procedurálnu záležitosť, týkajúcu sa vlády, či už ústrednej alebo miestnej, ktorá by ju mala regulovať. Okrem toho platforma Republikánskej strany na zjazde v Milwaukee 8. júla minulého roka po prvýkrát za 40 rokov neobsahovala zmienku o celonárodnom zákaze interrupcií. Trump však na rozdiel od svojej protikandidátky Kamaly Harrisovej nerobí z potratov zástavu. Harris’ socialistický a egalitársky program zahŕňa obnovenie ústavného práva na interrupciu, ktoré bolo zakotvené v rozsudku Roe v. Wade z roku 1973 a zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu’z 24. júna 2022. Okrem toho Kamala počas primárok 2019 oznámila, že hneď v prvý deň svojho pôsobenia v Bielom dome schváli zákon o rovnosti, ktorý má zaručiť všetky formy práv pre Lgbt svet (o tejto téme pozri jej knihu Pravdy, ktoré máme. An American journey, Vintage, 2021, s. 112-120).
Kandidát na viceprezidenta za Demokratickú stranu Tim Walz, popredný člen Demokratickej farmársko-robotníckej strany v Minnesote, je, ak je to možné, ešte ľavicovejší ako Kamala Harrisová. Napriek tomu, že médiá’trvajú na umiernenosti Kamaly Harrisovej’ak v novembri zvíťazia demokrati, proces morálneho úpadku v Spojených štátoch urýchli práve kandidátka Harrisová-Walz, ktorá patrí medzi najprogresívnejšie v dejinách tejto krajiny.
Je škoda, že Republikánska strana nedokázala vyprodukovať žiadneho kandidáta lepšieho ako Donald Trump, ale Kamala Harrisová určite predstavuje najväčšie zlo, ktorému sa treba vyhnúť. Trump si zaslúži kritiku v mnohých bodoch, ale nie je spravodlivé darovať víťazstvo Harrisovej tým, že za ňu budeme hlasovať alebo sa zdržíme hlasovania.
Z hľadiska medzinárodnej politiky, či už zvíťazí Kamala Harrisová alebo Donald Trump, sa pravdepodobne veľa nezmení. Hovorí sa, že za Trumpa by sa Spojené štáty odpútali od Európy a NATO, ale to je prehnaný pohľad. Kamala Harrisová patrí k wilsonovskej škole (pomenovanej podľa Thomasa Woodrowa Wilsona, prezidenta Spojených štátov v rokoch 1913 až 1921); Trump patrí k jacksonovskej škole (pomenovanej podľa Andrewa Jacksona, prezidenta v rokoch 1829 až 1837). Prví z nich tvrdia, že Spojené štáty majú morálnu povinnosť šíriť demokratické hodnoty vo svete; druhí sú presvedčení, že Spojené štáty by nemali nachádzať dôvody na konflikty v zahraničí. Ako však poznamenáva historik Walter Russell Mead, názory Jacksonovcov sa zhodujú s názormi generála Douglasa MacArthura (1880 – 1964), že v prípade vojny “neexistuje alternatíva k víťazstvu” (The Serpent and the Dove. Dejiny zahraničnej politiky Spojených štátov amerických, Garzanti, Miláno 2002, s. 17).
Počas svojho prvého prezidentského mandátu sa Donald Trump nechal odfotografovať v Oválnej pracovni s portrétom prezidenta Jacksona, ktorého sochy sa dostali do hľadáčika “woke” aktivistov s obvineniami, že bol rasistom a otrokárom. Samotný Mead poukázal na spojenie medzi Trumpom a Jacksonom v eseji uverejnenej v roku 2017 v časopise Foreign Affairs. Kandidát na viceprezidenta Vance zasa v rozhovore pre New Statesman 14. februára 2024 upozornil, že Trumpov jacksonovský prístup, je zmesou extrémneho skepticizmu voči zahraničným intervenciám v kombinácii s extrémne agresívnym postojom pri intervenciách.”Spojené štáty,”poznamenal Mead, nemôžu viesť veľkú medzinárodnú vojnu bez Jacksonovej podpory, a keď sa už raz začne, nemôžu ju zastaviť inak ako za ich podmienok.“
Kamala Harrisová”je v zahraničnej politike určite intervencionistickejšia ako Trump”avšak napriek izolacionistickým tendenciám je pre republikánskeho kandidáta prioritou americký”národný záujem. Je koniec NATO a pád Európy pod ruskú nadvládu v záujme Washingtonu’? Trump sa chce sústrediť na scenár, ktorý považuje za najviac znepokojujúci pre Spojené štáty, na indo-pacifický región, ale Európa je kľúčovým bodom americkej moci. V prípade zvolenia bude pravdepodobne tlačiť na Európu, aby v sebe našla ekonomické a vojenské zdroje na svoju obranu, ale určite ju nenechá napospas osudu.
Demokrati obviňujú Trumpa, že ho podporuje Putin, ale prvoradým záujmom ruského diktátora nie je ani Trumpovo’ani Harrisovo’víťazstvo, ale skôr destabilizácia situácie na americkom kontinente, ktorá mu uľahčí plány na expanziu do východnej Európy. Prízrak občianskej vojny alebo aspoň silného vnútorného napätia je v Spojených štátoch stále živý a niet divu, že Putinovi by sa najviac páčil scenár, podľa ktorého by sa americké impérium zrútilo podobne ako ruské impérium v roku 1991.
Na druhej strane skutočnú pomoc Putinovi neposkytuje Trump, ale všetci tí, ktorí sú presvedčení, že rusko-ukrajinská vojna je dôsledkom oprávnenej reakcie Kremľa na americký imperializmus. Ak by to bola pravda, Amerika by bola hlavným nepriateľom Európy’ako si to vždy myslela európska krajná ľavica pred rozpadom Sovietskeho zväzu a po ňom. Každému človeku so zdravým rozumom sa však zdá byť zrejmé, že hospodárska a vojenská závislosť Európy od Spojených štátov zostáva menším zlom ako vazalská situácia voči Rusku, ktoré sa samo stáva vazalskou krajinou komunistickej Číny.
Prijatie menšieho zla neznamená zrieknutie sa väčšieho dobra, ktoré nemá nič spoločné ani s americkým liberalizmom, ani s rusko-čínskym despotizmom.
Neodmysliteľným ideálom je “ustanovenie všetkého v Kristovi,” čiže obnovenie kresťanskej civilizácie, ako ju poznal Západ v stredoveku, ale posunutej na vyšší stupeň dokonalosti. Svätý Pius X. ukázal cestu: “Civilizácia sa nemá vymýšľať, ani nová spoločnosť sa nemá budovať v oblakoch. Existovala a existuje: je to kresťanská civilizácia, je to katolícka spoločnosť. Ide len o to, aby sme ju neprestajne upevňovali a obnovovali v jej prirodzených a božských základoch proti oživujúcim útokom nezdravej utópie, vzbury a bezbožnosti: (List Notre Charge Apostolique, 25. augusta 1910).
