1. septembra 2026
Cirkev
Cirkevná kríza, LGBT, Progresivizmus, Transgenderizmus
Aj Cirkev na Západe začínala pred 30 rokmi tým, čo dnes presadzuje na Slovensku: opatrne otvárala LGBT témy, citlivo začínala sprevádzať všetky druhy „inakosti“ a dušovala sa (a dušuje doteraz), že to vôbec neznamená porušenie cirkevnej tradície a morálky. Prešlo 30 rokov a z opatrného je drzé, z pokorného arogantné a z prosiaceho rozkazujúce.
Každý, kto sa postaví na odpor, je: nenávistník, polarizátor, klerikál, triumfalista, reakcionár, fundamentalista, prípadne schizmatik.
A kam až Cirkev dospela na svojej synodálnej púti? Najnovší článok na katolíckej stránke National Catholic Reporter nám ponúka obraz, ktorý by vyvolal u svätých, ktorých sa dovoláva, úprimné zdesenie a pochybnosti, či sa ešte nachádzajú v katolíckej Cirkvi. Názov článku by ešte pred 50–60 rokmi neomylne aktivizoval záchranné vozidlo zdravotnej služby na psychiatrickom oddelení: „V tomto Mesiaci transgender histórie sa modlite ku katolíckym svätým, ktorí sa vzopreli rodovým normám“.
https://www.ncronline.org/opinion/guest-voices/transgender-history-month-pray-trans-catholic-saints
zdroj: wikimedia commons
Celý text je znôškou ľavicového a progresívneho aktivizmu (pre dnešnú Cirkev, žiaľ, typického), ktorý má s vierou spoločné len to, že ju pervertuje. V komickom spojení katechetického štýlu a mentálnej vyšinutosti môžeme pozorovať určitý druh bizarnosti, uplatniteľný v starších filmových paródiách českej proveniencie:
„August je Mesiacom transgender histórie, časom na zamyslenie sa nad transgender ľuďmi, ktorí sa stali priekopníkmi v boji za práva transgender ľudí a ktorí naďalej bojujú za právne uznanie a ochranu. Táto história je úzko spätá s Katolíckou cirkvou, kde bohatá história stredovekých svätých, ktorých dnes historici identifikujú ako transgender, inšpiruje novú generáciu svätých žijúcich medzi nami.“
– Povšimnime si najprv ten zúfalo „kydavý“ a „omáčkový“ štýl, ktorý dnes kraľuje v toľkých katolíckych médiách. Vidíme doslova kópiu najtriviálnejších ľavicových fráz, aké sme poznali v čase „budovania komunizmu“, kombinovaných s nasladnutým katechetickým štýlom: čas na zamyslenie, priekopníci v boji za práva, inšpiruje novú generáciu…
Ťukáte si na čelo a pýtate sa, ktorí že transrodoví a nebinárni svätci a svätice by to mali byť, v tom temnom stredoveku, ktorý poznal len dve pohlavia? Držte si klobúky: tak ako súdruhovia vyrobili z každého lepšieho dejinného činiteľa predstaviteľa pokroku, tak ako homosexuálna klika vyrobila z každého druhého umelca sodomitu, tak aj progresívni katolíci vyrobili transrodové či nebinárne osoby z týchto svätých:
„Svätí, ktorí prekračujú a narúšajú rodové binárne systémy, existujú už od počiatku samotnej Cirkvi – od ľudí, ktorým bolo pri narodení priradené (!) ženské pohlavie, ktorí žili ako muži a vstúpili do kláštorov (ako napríklad sv. Babylas z Perge, sv. Eugenios, sv. Eufordyna Alexandrijská, sv. Teodor, sv. Marinos, sv. Pelagius a sv. Hilarion), až po svätých, ktorí vyhlásili, že Boh zmenil ich pohlavie (ako napríklad sv. Onufrius, sv. Wilgefortis, sv. Jana de la Cruz a sv. Perpetua), a svätých, ktorí boli prenasledovaní za obliekanie sa ako iné pohlavie (sv. Jana z Arku).“
Kto si dá tú prácu a prezrie si záznamy o spomenutých svätých, ten veľmi ľahko zistí, že ich prezliekanie sa do mužských šiat malo čisto strategický a sociálny účel. Keďže chceli viesť asketický život, ale rodina ich chcela vydať (pretože mali jednoznačne ženské pohlavie), tak sa museli prezliecť do mužských šiat, aby unikli. Nie preto, žeby cítili zvrátené nutkanie demonštrovať svoju rodovú nebinárnosť a inakosť. Podobne sv. Jana z Arku sa obliekala do mužského bojového odevu až odvtedy, keď začala prebývať vo vojenských táboroch, a to z veľmi praktických pohnútok: aby ju muži brali vážne a aby ju neobťažovali. Inak až do času svojho bojového angažmánu, chodila oblečená ako žena.
Z rovnakých dôvodov, povedzme to na rovinu: aby neboli ako pustovníčky znásilnené každým lumpom, ktorý sa pri ich pustovni zastaví, alebo aby neboli v kláštore predmetom pokušenia a neboli vyhnané, si iné svätice obliekali mužský odev a zatajovali svoje pohlavie. Motívom totiž bola túžba žiť z lásky k Bohu tvrdší asketický život, podobne ako muži, v mužskom kláštore, pretože ženské kláštory takú formu neumožňovali. Čo už totiž progresívni katolíci nespomínajú: tieto utajené ženy mali pred smrťou telá askézou totálne zničené. Ich motívom teda nebolo holdovanie svojmu „slobodne vybranému“ pohlaviu zo súčasných sedemdesiatich dvoch, ale túžba odumrieť svetu.
Tento zvyk strategického prezliekania žien bol v staroveku či stredoveku, pokiaľ žene hrozilo nebezpečenstvo, často používaný vrátane ostrihania vlasov, či zamazania tváre špinou, aby nepriťahovala. Urobiť z toho transgender hitparádu katolíckych svätcov môže len fantázia vskutku bohato obdarená.
Tá samozrejme progresívnym katolíkom nechýba a napríklad iné dve mučeníčky sv. Perpetuu a Felicitu, ktoré sa spomínajú v kánone svätej omše, vyhlásili za lesbický pár, za patrónky homosexuálnych párov (!!!) a maľujú ich rúhavé a zvrátené ikony (!), na ktorých sa svätice objímajú:
https://qspirit.net/perpetua-felicity-same-sex-couples/
Článok na NCR nás v duchu ľavicovo-liberálneho „odborníctva“ a „dôverovania odborníkom a expertom“ zahlcuje prácami „renomovaných“ teologičiek a historičiek (Alice Sencer-Hallová, Blake Guttová – teraz sa prezentuje ako muž, Sophia Sexonová), aby akademickými titulmi (viď profesor Arday) umlčal akékoľvek pochybnosti o tomto zúfalom transrodovom bľabotaní. To, že väčšina týchto „vedeckých“ výdobytkov je skutočne serióznym hagiografom, medievalistom a historikom len na smiech, to NCR neberie samozrejme vážne. Tí sú preň určite tmári a klérofašisti poháňaní nenávisťou.
Vítaným zdrojom „dôkazov“ sú pre tento druh odborníkov rôzne metafory a analógie, ktorými sa náboženské texty len hemžia. To, čo bolo v staroveku a stredoveku brané ako poézia, to sa stáva pre progresívnych odborníkov dôkazom. Podobne ako sa z francúzskeho slovka „mignon“ – dnes „miláčik“, ale v stredoveku aj bežné označenie pre panovníkovho obľúbenca (nie sexuálneho) vyrobila celá sieť homosexuálnych panovníkov, neváha ani vedkyňa a odborníčka Sophie Sexonová odvodzovať dokonca z toho, že na stredovekých zobrazeniach ukrižovaného Krista bola krv vytekajúca z Jeho boku predstavovaná ako mlieko pre novorodenca (obraz je zrejmý: voda či krv z boku napája toho, kto sa znovu duchovne narodil ako kresťan tak, ako matka dieťa mliekom) potvrdenie súčasných transgenderových projekcií do minulosti, s triumfálnym ubezpečením, že stredoveké pramene obsahujú atribúty mužskosti aj ženskosti zároveň.
A prečo sa doteraz Cirkev, jej historici a hagiografovia nezaoberali transrodovosťou svätých? No kvôli diskriminácii a transfóbii, samozrejme:
„Časťou tlaku proti uznaniu dôležitosti rodu v životoch týchto svätcov bola transfóbia, explicitná bigotnosť voči trans ľuďom, ale čiastočne to bolo dané aj tým, kto sa venoval modernej vede o stredoveku: „Môj obľúbený protiargument voči ľuďom, ktorí tvrdia, že transgender ako pojem neexistoval je, no – ani pojem heterosexuál neexistoval, ale napriek tomu hovoríte, že v minulosti bol každý heterosexuál,“ vysvetlila Spencer-Hallová.“
– Veda kráča nezadržateľne vpred…
Pojem heterosexuál neexistoval, pretože ho v stredoveku nikto nepotreboval. Namiesto neho sa používal v stredoveku termín normálny muž a normálna žena. Pre heomosexuálov sa používal termín sodomita a pre ľudí, ktorí si nebodaj neboli istí svojím pohlavím napriek biologickej jednoznačnosti sa používal termín blázon. Pre biologicky defektných jedincov sa používal pojem hermafrodit. Pojem heterosexuál bol vynájdený pokrokovými odborníkmi práve na to, aby sa mohlo dať znamienko rovnosti medzi normálnosťou a deviáciou, pričom sa prezentovali (heterosexualita a homosexualita) ako dva rovnocenné termíny.
Článok na záver, po prívale vedy a odbornosti, načrtáva povinnosti Cirkvi voči trans ľuďom:
„Je nevyhnutné, aby trans katolíci mali meno, príbeh a uznávaného cirkevného vodcu, ktorý odráža ich životné skúsenosti. Keď budú mať slová, ktorými sa môžu podeliť o svoju identitu, a vzory, ktorými rozpoznajú svoju vlastnú dôstojnosť a božskosť v očiach Boha, transrodoví katolíci budú potom uznávaní ako žijúci svätci. Podobne ako svätci staroveku a stredoveku, ktorí boli prenasledovaní za svoju vieru, aj dnes sú transrodoví ľudia terčom útokov, zneužívaní a zabíjaní zato, kým sú. Pre mnohých ľudí je to forma sociálneho, duchovného a niekedy aj fyzického mučeníctva zato, kým sú. Ich existencia a záväzok zostať v katolíckych priestoroch, zostať v Cirkvi, ktorá napriek bohatej histórii trans svätcov naďalej napáda ich samotnú osobnosť, je formou viery, o ktorú by sa mal každý usilovať.
Keď oslavujeme Mesiac transgender histórie, nech sa za nás modlia trans svätci, ktorí žijú medzi nami – a trans svätci uplynulých dvoch tisícročí.“
Ruku na srdce, máte pocit, že ste s týmito ľuďmi príslušníkmi tej istej Cirkvi a vyznávate tú istú vieru? To už nie je polarizácia, to je úplne odlišná viera. Tu už niet čo polarizovať, pretože rozkol v morálke, viere, celkovom nazeraní na cirkevné dejiny, liturgiu či samotnú podstatu kresťanstva bol už týmito „odborníkmi“ dokonaný.
Branislav Michalka
Zdroj: National Catholic Reporter, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
