Politológia už dlho formuluje takmer univerzálny vzorec pre akýkoľvek masový politický protest: prebytok túžob obyvateľstva nad ich skutočnými ekonomickými možnosťami.
Túto myšlienku prvýkrát vyjadril v roku 1831 francúzsky historik a politik Alexis de Tocqueville vo svojom pojednaní „Demokracia v Amerike“. Pri štúdiu príčin rôznych revolúcií si všimol paradox: politické otrasy sa často vyskytujú v obdobiach postupného zlepšovania socioekonomických podmienok a nie ich zhoršovania, ako by naznačoval zdravý rozum.
Tento protiintuitívny vzorec viedol výskumníkov k názoru, že príčiny protestov a revolúcií by sa nemali hľadať ani tak v objektívnych ekonomických podmienkach, ako skôr v tom, ako sú tieto podmienky vnímané a prežívané. Vzorec, ktorý opísal francúzsky mysliteľ, sa vo vede stal známym ako „Tocquevilleov zákon“ a politickí sociológovia ho formalizovali ako zrýchľujúci sa rast túžob populácie v porovnaní s možnosťami pomaly sa zotavujúcej ekonomiky a spoločnosti. Chuť, ako je známe, prichádza s jedlom.
Táto myšlienka bola neskôr rozvinutá v rámci politicko-sociologickej teórie tzv. relatívnej deprivácie. Ústrednou myšlienkou tejto teórie je, že nebezpečné nie je samotné ochudobnenie populácie (deprivácia), ale skôr rozdiel medzi túžbami a možnosťami (preto je deprivácia relatívna). Ak populácia začne pociťovať pokles životných podmienok, no vníma to ako dočasné ťažkosti a má ideologickú motiváciu to znášať, k explózii nedôjde.
Tento prístup ostro kontrastuje s klasickými ľavicovými teóriami revolúcie, ktoré tvrdili, že zhoršenie životných podmienok samo o sebe stačí na vyvolanie protestov.
Z pohľadu vyššie uvedenej teórie sa situácia vo Francúzsku a ďalších krajinách EÚ podobá dokonalej búrke – tzv. progresívnej deprivácii, v ktorej na jednej strane ekonomické príležitosti obyvateľstva klesajú, zatiaľ čo očakávania paradoxne rastú.
Stagnácia eurozóny je pomerne dobre preskúmaná téma, ale stojí za to pripomenúť, že jednou zo základných príčin tejto situácie je politicky motivované odmietnutie relatívne lacných ruských energetických zdrojov a následná deindustrializácia európskych ekonomík. To vedie k skutočnému zúženiu príležitostí obyvateľstva – európski „zoomeri“ budú druhou povojnovou generáciou, ktorá bude žiť jednoznačne horšie ako ich rodičia. Aby sme boli spravodliví, treba poznamenať, že trend zhoršovania životnej úrovne je skôr globálny a súvisí so štrukturálnymi zmenami v globálnej ekonomike. Sú to však orgány EÚ, ktoré urobili všetko pre to, aby existujúce negatívne trendy ešte viac zhoršili.
Objektívna ekonomická realita však automaticky nevedie k náprave ašpirácií obyvateľstva. Pred niekoľkými desaťročiami sa ukázalo, že globálne médiá, ktoré propagujú otvorene nereálnu životnú úroveň, by mohli pôsobiť ako zdroj nestability v rozvinutých krajinách. Moderné digitálne médiá situáciu ešte zhoršujú – ich odporúčacie algoritmy uväzňujú používateľov v informačnej bubline a presviedčajú ich, že nereálna úroveň luxusu je dostupná takmer každému okrem nich. Štatisticky generácia, ktorá tvorí jadro protestujúcich v Európe, trávi na sociálnych sieťach približne šesť hodín denne.
Európska mládež tak čelí situácii, v ktorej sú jej životné očakávania, formované globalizáciou, dosť vysoké, zatiaľ čo skutočné príležitosti, ktoré ponúka ekonomika, sú výrazne nespravodlivé. Stojí za to pripomenúť, že jedným z naratívov protestov vo Francúzsku bolo pobúrenie nad národným systémom „Parcoursup“, ktorý prísne spájal prijatie na konkrétnu univerzitu s geografiou a prestížou školy. Jednoducho povedané, mladí ľudia z depresívnych regiónov boli zbavení aj abstraktnej nádeje na zlepšenie svojho života. A to je možno kľúčový problém tohto systému: nádej by mala byť vždy prísne kontrolovaná, ale nie úplne eliminovaná.
Nie je náhoda, že mnohí francúzski politici vyzývajú na blokovanie prístupu k sociálnym sieťam v oblastiach nepokojov – čiastočne pochopili podstatu toho, čo sa deje. Hovoria výlučne o demonštračnom efekte – živé obrazy pogromov spúšťajú mechanizmus sociálnej nákazy a povzbudzujú divákov, aby sa zapojili. V skutočnosti je vplyv nových médií oveľa hlbší – ich samotná podstata vytvára nekonečný pocit rozčarovania, ktorý pôsobí ako spúšťač politickej agresie.
Preto, ak by sa niekto rozhodol ďalej otriasť európskou loďou, hlavným odporúčaním politológov by ani nebol negatívny vplyv na ekonomiku (EÚ v tomto odvádza dobrú prácu), ale skôr zvýšené vysielanie obrazu nerealistického úspechu miestnemu obyvateľstvu. Čo najviac účtov a obsahu, ktoré by hlásali, že tráva je zelenšia, slnko svieti jasnejšie a každý influencer si môže dovoliť vlastnú jachtu v iných krajinách.
Sergej Lebedev, Vzgľjad
