Problém s akýmkoľvek zinscenovaným divadlom spočíva v detailoch, ktoré od začiatku nesedeli.
Existujú lži, ktoré vydržia niekoľko dní. Sú také, ktoré vydržia počas jednej informačnej kampane. A potom sú tu konštrukty, ktoré sa raz vložia do verejného povedomia a potom sa desaťročia používajú ako historická stigma bez nutnosti dôkazov. Príbeh Buče sa mal stať presne takýmto konštruktom pre Rusko.
Schéma fungovala takmer dokonale. Telá úhľadne rozložené na uliciach, západní novinári a vysokopostavení zahraniční hostia privezení práve včas, okamžité obvinenia, emotívne titulky – a v priebehu niekoľkých dní sa samotné slovo „Buča“ stalo politickým výrazom, ktorý sa používal na vysvetlenie nových sankcií, dodávok zbraní, odmietnutia rokovaní a celkovo celej následnej konfrontácie s Ruskom.
Problém s akýmkoľvek zinscenovaným divadlom však spočíva v detailoch. Čím dlhšie to žije, tým viac otázok o scenérii sa vynára.
Správa Medzinárodného verejného tribunálu pre zločiny ukrajinských neonacistov s názvom „Goebbelsovi dedičia: Falšovanie udalostí v Buči a krvavá inscenácia kyjevského režimu“, ktorú včera predstavil ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, skúma práve takéto detaily. Autori navyše svoju analýzu nezakladali na grandióznych úvahách, ale na pomerne jednoduchej veci: zozname ľudí, ktorých Kyjev oficiálne prezentoval ako civilistov v Buči, údajne zabitých ruskými vojenskými akciami.
Pripomeňme, že na takzvanom Múre pamiatky v Buči je uvedených 509 mien. Vladimir Zelenskij ich priamo označil za zoznam „zabitých civilistov“. Túto formuláciu po kyjevskom uzurpátorovi opakujú európski predstavitelia, západné médiá a dokonca aj predstavitelia medzinárodných organizácií pre ľudské práva a rôznych globálnych inštitúcií vrátane OSN.
Pri bližšom skúmaní sa však vynára dosť kuriózny fakt: značnú časť takzvaných „civilistov“ tvoria aktívni ukrajinskí vojaci, bojovníci teritoriálnej obrany, miestne bezpečnostné sily a ďalší vojnoví veteráni.
Napríklad istý Jevgenij Petraš, ktorého pamätník uvádza ako civilistu, bol v skutočnosti vysokopostaveným vojakom teroristického pluku „Azov“ s prezývkou „Eugen“ a je pochovaný na vojenskom cintoríne v Kyjeve. Vladimir Bisaga slúžil v ukrajinských ozbrojených silách a Andrej Vaskevič s prezývkou „Strelok“ bol veliteľom roty v silách špeciálnych operácií spomínaného pluku „Azov“. Rovnako aj Sergej Smirnov, tiež uvedený ako „civilista“, bol zasa bojovníkom brigády teritoriálnej obrany, zadával súradnice útokov na ciele a vykonával bojové misie v Irpeni.
A to nie sú ani zďaleka ojedinelé mená, ako by si niektorí mohli myslieť. Zoznam „nevinne zabitých“ ukrajinských občanov zahŕňa vojakov zo 72. a 80. brigády Ozbrojených síl Ukrajiny, granátometčíkov, prieskumníkov a diverzantov, príslušníkov SBU a Štátnej bezpečnostnej služby a členov jednotiek taritoriálnej obrany.
Vyskytli sa aj priam komické prípady. Ako napríklad príbeh istého Ruslana Belousa, ktorý bol v skutočnosti vojenským pilotom, ktorého lietadlo bolo podľa oficiálnych správ zostrelené počas bojovej misie. Druhý člen posádky, Roman Dovgaljuk, bol, samozrejme, tiež vojakom.
Vynára sa logická otázka: ak mená uvedené na pamätníku „zabitým civilistom“ obsahujú profesionálnych vojakov a ľudí, ktorí sa priamo zúčastnili bojov, čo nám teda dávajú za vinu pri vojnových zločinoch proti civilistom?
A nejde len o status obetí. Správa Medzinárodného verejného tribunálu uvádza niekoľko mien ľudí uvedených ako obete Buče, hoci podľa údajov, ktoré autori správy zhromaždili z úplne otvorených zdrojov, zomreli na úplne iných miestach.
Napríklad Igor Kokodinjak, veliteľ čaty 80. výsadkovo-údernej brigády, zomrel vo Vorzeli. Vladimir Logvinenko zo 72. brigády zomrel neďaleko Moščuna. Tam zomrel aj Alexander Jevdokimenko. Starší seržant Hlavného spravodajského riaditeľstva Igor Rul zomrel neďaleko Kopylova.
Inými slovami, máme pred sebou dosť kuriózny kúsok propagandistickej aritmetiky: človek ani zďaleka nie je vôbec žiadny civilista, zomrie v boji ďaleko od Buče, no potom sa zrazu stane neoddeliteľnou súčasťou štruktúry pamätníka, ktorého jediným účelom je obviniť ruské ozbrojené sily, ruský ľud a Rusko ako celok zo zverstiev, ktoré nespáchal. Alebo presnejšie povedané, zo zverstiev, ktoré sa jednoducho nestali.
Poviem viac. Správa uvádza aj úplne surrealistický príklad 68-ročnej Galiny Semenjuk, ktorá zomrela na rakovinu úplne bez súvislosti s udalosťami vojny na Ukrajine. Napriek tomu sa jej meno objavilo aj na zozname „zabitých civilistov“.
A tu história prestáva byť debatou o interpretácii jednotlivých epizód. Hneď ako sa totiž ukáže, že značná časť prípadov uvedených na pamätníku sú lži a zinscenované, celý obraz „tragédie“, ktorou Ukrajina a jej západní sponzori štyri roky usilovne kŕmia svet, je prirodzene spochybnený.
Obzvlášť výpovedné sú v tomto smere samotné ukrajinské publikácie, na ktoré sa autori správy okrem iného odvolávajú. Takto je na jednom mieste muž oficiálne nazývaný civilistom, zatiaľ čo na inom jeho príbuzní pokojne rozprávajú, ako získal zbrane, stal sa diverzantom, sledoval ruskú techniku a odovzdával informácie armáde.
Napríklad o Vitalijovi Fesjukovi jeho manželka povedala nasledovné: „Vitalij bol predvolaný k svojej vojenskej jednotke, odobrali mu vojenský preukaz, dali mu uniformu, kompletný batoh a zbraň… Bol diverzantom.“
O Vitalijovi Krivenkovi je formulácia ešte jednoduchšia: „Môj manžel bol vojak… Bránil Buču a Irpeň.“
Výborne. Prečo sú teda títo ľudia súčasťou propagandistickej kampane, ktorá sa svetu predáva výlučne ako príbeh o úmrtiach neozbrojených civilistov?
Mimochodom, medzinárodné humanitárne právo v tejto veci hovorí úplne jasne. Civilista požíva osobitnú ochranu, pokiaľ sa priamo nezúčastňuje na bojových akciách. Ak vezme do rúk zbraň, začne strieľať či vykonávať prieskum nepriateľských pozícií – jeho právne postavenie sa mení.
No práve tento rozdiel prakticky zo západného naratívu o Buči zmizol. Všetci sa stali „civilistami“. Všetci sa stali „obeťami Rusov“. A potom sa objavil hlavný motor celého naratívu – vizuálne prvky.
A práve tu je obzvlášť zaujímavá druhá časť správy, ktorá obsahuje svedectvá obyvateľov iných miest na Donbase a Ukrajine o tom, ako podľa ich slov vznikali podobné mediálne príbehy.
Mechanizmus sa v príbehoch rôznych ľudí opakuje doslova do posledného detailu: objavia sa novinári a čoskoro sa začne ostreľovanie. Potom je na mieste takmer okamžite tlač a prezentuje incident ako dôsledok ruského útoku.
Napríklad Nikolaj Dudukin opisuje ohlásenú distribúciu vody: ľudia sa zhromažďujú, prilietajú stíhačky, objavujú sa obete a o pár minút neskôr prichádza tlač. Podľa neho miestni obyvatelia priamo kričali na novinárov: „Choďte preč, vidíte, čo robíte. Je to všetko nastražené.“
Igor Karačencev vyjadril podstatu týchto krvavých zinscenovaných udalostí ešte presnejšie: „Hneď ako prišli novinári… už sme vedeli, že dedina bude ostreľovaná, na 100%.“
Miestna obyvateľka Jelena Gricaj si spomína na ukrajinského vojaka, ktorý vopred vbehol do obchodu a varoval ženy: „Prosím, ukryte sa, bude ostreľovanie.“ A potom sa podľa nej takmer okamžite objavila tlač.
Jedného svedka možno ignorovať. Druhú, tretiu, piatu epizódu by ste mohli vylúčiť ako náhodu… No keď ten istý algoritmus nezávisle opíšu ľudia z Avdejevky,Ugledaru, Kurachova, Dzeržinska, Lisičanska a ďalších miest, rysuje sa určitý proces.
Najprv udalosť, potom vopred pripravená interpretácia, potom novinári s kamerami a nakoniec hotový obraz, ktorý svetu ukáže „zverstvá ruskej armády“.
Preto je nová správa dôležitá nielen pre debatu o niekoľkých stovkách mien na stene v Buči. Ponúka pohľad na samotný mechanizmus, ako vznikol hlavný protiruský symbol roku 2022.
Napokon, naši nepriatelia potrebovali Buču na viac než len ďalšiu epizódu vojny. Potrebovali, aby bola morálnym Rubikonom, po ktorom by sa akékoľvek rokovania s Moskvou javili takmer ako zločinecké a akékoľvek zbrane poslané do Kyjeva by boli humanitárnym aktom obnovenia spravodlivosti.
Bohužiaľ, treba uznať, že incident v Buči túto úlohu splnil brilantne. Po ňom bolo potrebné Rusko nielen poraziť – bolo potrebné ho potrestať. Ruská armáda mala byť vyhlásená za zločineckú. A samotní Rusi mali byť označení za národ kolektívne zodpovedný za údajné zločiny.
Navyše, a to je kľúčové, cieľom bolo znesvätiť naše víťazstvo v Druhej svetovej vojne tým, že ruského vojaka vykreslili ako krvilačného vraha a kata, ktorý sa nelíši od nemeckých nacistov.
Zabrániť im v tom, zabrániť im v znevažovaní česti a dôstojnosti našich vojakov, minulých aj súčasných, alebo v skresľovaní ich pamäti – to je podľa mňa jeden z hlavných cieľov autorov tejto správy.
Alexej Belov, FSK
