Dočasný pokoj na frontoch z posledných dvoch mesiacov sa končí a pripomína útlm v predvečer bitky pri Kursku.
Rusko a Ukrajina, napumpovaná západnými, prevažne americkými zbraňami, dokončujú koncentráciu síl v smeroch hlavného útoku a zoraďujú jednotky do útočnej konfigurácie. Hlavným problémom je teraz načasovanie útoku.
Všetky tieto akcie sú sprevádzané vhodnou informačnou a propagandistickou rétorikou, odrážajúc zámery strán rozhodnúť o výsledku konfrontácie práve vojenskými prostriedkami. Potom, ako Západ verejne odsúdil nielen ruské vedenie, ale aj Rusko ako štát (hádajú sa len o detailoch a štádiách rozkúskovania), sa rokovania vyčerpali natoľko, že to prezident oznámil otvorene.
Viaceré udalosti podčiarkujú, že Kremeľ už nehľadá kompromis medzi Ruskom a Západom. Dôkazom je Putinova návšteva spoločného veliteľstva vojenských jednotiek zapojených do špeciálnej vojenskej operácie, sprevádzaná útokmi na infraštruktúru Ukrajiny a jej systémy protivzdušnej obrany. Bola zriadená prezidentská pracovná skupina pre otázky mobilizácie a sociálnej podpory účastníkov špeciálnej vojenskej operácie, ako aj prezidentova návšteva v Minsku a jeho prejav na rozšírenom zasadnutí rady ruského ministerstva obrany.
Už len tento zoznam udalostí hovorí sám za seba. Rusko ráta len s vojenským víťazstvom. Pripravované nové vydanie „Koncepcie zahraničnej politiky“ zaznamená zmeny vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom.
Znamená to aj začiatok zmien vo vnútornej politike. Mobilizácia sa stáva jej ústredným článkom. Mobilizácia sa oneskorila, pretože ide o nezvratný a všeobsiahly proces, ktorý radikálne mení ideológiu, ekonomiku a vládnucu triedu Ruskej federácie. Teraz je konečne jasné: vo vzťahoch so Západom neexistujú žiadne iné možnosti, toto rozhodnutie je zrelé a konečné.
Najdôležitejším momentom v Putinovom prejave na rozšírenom zasadnutí kolégia ministerstva obrany nemožno nazvať detaily mobilizačnej politiky, ale otvorené uznanie, že odteraz sa pripájanie k Západu a strategické partnerstvo s ním uznáva ako chyba a odmietnutie tohto kurzu je východiskom novej stratégie politickej triedy Ruskej federácie.
To nevylučuje situačné dohody, ale tie sa už nebudú uzatvárať z hľadiska nejakého želaného strategického partnerstva, ale z hľadiska koncepčnej konfrontácie a považujú sa práve za vzťahy s nepriateľom. A to sú už iné podmienky a iné záruky. Už nebudú žiadne „ladenia zdola a zboku“ („gestá dobrej vôle“ a dodávky za babku).
Zodpovedajúce reštrikcie čakajú v Rusku aj tie politické skupiny, ktoré sa tradične orientujú na Západ a svoje záujmy meniť nechcú.
Putin odpovedajúc na otázku o úlohe politického vedenia Ruskej federácie v zmysle, že Západ bol dlhé roky nesprávne hodnotený, priznal, že on sám už dlhší čas robil všetko preto, aby udržal kurz vstupu Ruska na Západ, hoci od roku 2007 neustále zaznamenával na tejto ceste rastúce ťažkosti. To bola realita a podmienky tej doby, žiadne radikálne rozhodnutia Západ ešte neurobil. K zásadným zmenám došlo od februára 2014 do decembra 2022.
Putin pritom nepovedal, že prozápadný kurz si osvojilo sovietske vedenie v povojnovom a najmä v brežnevovskom období (Helsinki a pod.) a pokračoval v ňom Jeľcin.
Prezident sa tak vyhol otázke historickej zodpovednosti elít a jednoducho dal jasne najavo, že paradigma „Európa od Lisabonu po Vladivostok“ sa skončila a toto rozhodnutie nebolo oportunistické, ale založené na novom, neliberálnom hodnotení skutočnosti a základných národných záujmoch Ruskej federácie.
Odteraz bude vládnuca trieda Ruska vychádzať z toho a bude sa formovať podľa tohto kritéria. Už sa formuje, evolučne a bez trhnutí. Striedanie elít sa uskutočňuje súbežne s rotáciou významov. Rusko ešte len začína využívať svoj potenciál.
Dá sa povedať, že post-Jaltský svet sa začal formovať Putinovým prejavom na kolégiu ruského ministerstva obrany v decembri 2022. Predtým boli alternatívy, ale teraz neexistujú žiadne, a to je najdôležitejšie.
