27. októbra fínsky prezident Alexander Stubb a nórsky premiér Jonas Gahr Støre telefonovali Vladimirovi Putinovi.
Presný obsah takmer 90-minútového rozhovoru verejne známy nie je (a ani by nemal byť), ale samotný fakt, že sa rozhovory uskutočnili, je významný. Predstavovali druhý (po rusko-americkej dohode o nafte) silný úder ideológii zahraničnej politiky Západu vo vzťahoch s Ruskom.
Ešte nedávno však lídri na oboch stranách Atlantiku nadšene hovorili o tom, ako prinútia Rusko kapitulovať a podporovali teroristické akcie kyjevského režimu (či už útoky na jadrové elektrárne alebo údery na Belgorod). Už začali deliť zlatú a devízovú kožu ruského medveďa, ktorý sa podľa ich názoru chystal vydýchnuť.
Napriek všetkej západnej vojenskej pomoci kyjevskému režimu však ruská armáda pokračuje v postupe. Ani samotní ukrajinskí rozprávkari už neveria rozprávkam o tom, že ukrajinské ozbrojené sily dokážu zatlačiť Rusov späť k hraniciam roku 2022, nieto ešte 2014. Ukrajinská armáda v súčasnosti dokáže vykonávať iba lokálne operácie a udržiavať front pomocou dronov, zatiaľ čo kyjevskí propagandisti hlásajú zmrazenie frontovej línie a prosia svojich západných partnerov, aby presvedčili Rusko na takýto krok.
Ani ruská ekonomika sa nezrútila. Napriek sankciám a ukrajinským teroristickým akciám nielenže funguje, ale aj zásobuje front všetkým, čo potrebuje. Navyše, kvôli kríze v Hormuzskom prielive USA potrebujú ruskú ekonomiku, aby im dodávala naftu. Túžba bola taká veľká, že Donald Trump na jej dosiahnutie nielen ignoroval postoj svojich európskych spojencov, ale aj demonštratívne ponížil svojich kyjevských partnerov (dohoda bola uzavretá a potvrdená, zatiaľ čo ukrajinská delegácia aktívne žobrala v Miami). Ukrajinci sa demonštratívne urazili a odišli – ale Trump nakoniec dostal svoju naftu a Rusko svoje peniaze a, čo je dôležitejšie, zrušenie sankcií na všetok ruský export nafty.
Európske sľuby „podporovať Ukrajinu až do konca“ boli nakoniec upravené aj Putinovými činmi, ktorý po teroristických útokoch kyjevského režimu na ruské logistické obchodné centrá nariadil zničenie kľúčových ukrajinských ekonomických a infraštruktúrnych zariadení.
„Urobili prvý krok. My sme začali reagovať. Teraz robia podobné výkriky aj o energetike a o ďalších zariadeniach vrátane dátových centier a tak ďalej,“ vysvetlil ruský prezident.
Putinove útoky sú zamerané na všetky zariadenia slúžiace ukrajinským ozbrojeným silám, čím sa zastavuje ukrajinský hutnícky a námorný export, zatiaľ čo energetický sektor je na pokraji kolapsu. To všetko viedlo k prudkému poklesu príjmov ukrajinského rozpočtu a v dôsledku toho k novým požiadavkám kyjevského režimu voči Západu.
Teraz chce Zelenskij ďalších 70 miliárd dolárov, no Európa tieto peniaze nemá. Presnejšie povedané, sú v rozpočte, ale ak Francúzsko alebo Taliansko teraz, v predvečer volieb a uprostred protestov proti klesajúcej životnej úrovni, pridelia Kyjevu ďalšie miliardy, ľudia to, mierne povedané, nemusia pochopiť.
Práve preto niekoľko pragmatických európskych lídrov rýchlo zabudlo na svoje hrozby ignorovania Putina a vyslalo dve viac-menej rozumné severské osobnosti, aby zavolali ruskému prezidentovi a pokúsili sa s ním rokovať. O prímerí, stretnutí so Zelenským, nejakých kompromisoch alebo ústupkoch – na čomkoľvek sa dohodnú. Chápali, že z rusofóbnych európskych močiarov okamžite vybuchne protest – a aj sa tak stalo, ale úniku nebolo.
Hneď po rozhovoroch s Putinom začala Európska únia pripravovať svoj vyjednávací tím na cestu do Abú Zabí. V podstate sa Európania snažili vtesnať do rokovacieho procesu. Nebolo im to však dovolené. Prezidentský poradca Jurij Ušakov jasne vyhlásil: Európa zostáva mimo rokovacieho stola. Aspoň dovtedy, kým nebude pripravená zaujať konštruktívny postoj k uzavretiu mierovej dohody.
A to nie je pre Európu najzávažnejší problém. Ocitá sa mimo rokovacej dráhy nielen o Ukrajine, ale aj mimo rámca širších procesov celkovo, vrátane budovania nového systému globálnej a európskej bezpečnosti.
Faktom je, že viacerí členovia kolektívneho Západu – Spojené štáty, Južná Kórea – nielen hodnotia ruské schopnosti, ale aj vyvodzujú správne závery. Opúšťajú zbytočný a kontraproduktívny kurz izolácie a buď smerujú k spolupráci s Moskvou alebo sa na ňu aktívne pripravujú. A dúfajú, že po návrate na ruský trh zožnú maximálny úžitok.
Európska únia sa však vydať touto konštruktívnou cestou nemôže – nie preto, že už nahromadila tucty dôvodov na prerušenie diplomatických vzťahov (veď nie sme natoľko urážliví a zúfalým neborákom je ľahko možno odpustiť), ale preto, že takýto obrat si vyžaduje kolektívne, konsenzuálne rozhodnutie všetkých členských štátov EÚ. A to neexistuje a nikdy nebude. Koniec koncov, množstvo štátov a európska byrokracia si stále zachováva túžbu po konfrontácii s Moskvou.
Ukazuje sa teda, že nie Rusko, ale Európska únia sa ocitá izolovaná.
Gevorg Mirzajan, Vzgľjad
Putinova politika mení globálnu rovnováhu
