Robert Hugh Benson: Návrat k stromu Cirkvi, aj prorocké varovanie románu Pán sveta. Rozhovor s Josephom Pearceom o kultovom katolíckom spisovateľovi

17. októbra 2026  

Kultúra
  Rozhovory

Otec Robert Hugh Benson je autorom románu Pán sveta, ktorý odporúčal aj pápež Benedikt XVI. Predtým ako sa však budeme venovať jeho najslávnejšej knihe, by som rád začal inou témou. Robert Hugh Benson je jedným z tých anglikánskych kňazov, ktorí konvertovali na katolicizmus. Medzi najvýznamnejších z nich patrí samozrejme sv. John Henry Newman a práve jeho konverziu v roku 1845 považujete za začiatok katolíckej kultúrnej obrody vo Veľkej Británii. Aký význam, ak nejaký, má Bensonova konverzia v roku 1903 pre Cirkev a literatúru? Prečo je dôležitá, keď hovoríme o katolicizme v Anglicku?

Bensonova konverzia bola najprevratnejšou zo všetkých konverzií katolíckej kultúrnej renesancie, s výnimkou Newmanovej. Skutočnosť, že bol synom arcibiskupa z Canterbury, anglikánskeho „pápeža“ (takpovediac), vyvolala vlnu šokunaprieč vládnucou triedouvo všeobecnosti a najmä vo vtedajšejAnglikánskejcirkvi. Bol to ďalší dôkaz toho, že katolicizmus sa vo vtedajšomAnglicku stávalsilnou náboženskou a kultúrnou silou a že katolícku vieru už nemožno ignorovať ani marginalizovať. Bolo to potvrdenie, že Cirkev „prichádza“ – alebo presnejšie, že sa Cirkev vrátila!

Vo svojich Vyznaniach konvertitu napísal o konvertitoch ku katolicizmu, že „je hrdinskejším činom rozísť sa s minulosťou, ako jej byť verný“. Jeho rozhodnutie vstúpiť do katolíckej Cirkvi určite nebolo jednoduché. Jeho Vyznania sú dôležitým svedectvom o boji, ktorý musel viesť. Spomína si aj na reakciu anglikánov: „Pozerali sa na mňa buď ako na úmyselného zradcu (ale takých bolo veľmi málo), alebo ako na zmanipulovaného hlupáka, alebo ako na bigotného, netrpezlivého, svojvoľného a nevďačného.“ Niektorí zrejme očakávali, že sa Benson skôr či neskôr vráti k anglikanizmu, keďže tento postoj ku konvertitom vo všeobecnosti aj on spomína, ale ako povedal, „návrat z katolíckej Cirkvi k anglikanizmu by bol ako výmena istoty za pochybnosti, viery za agnosticizmus, podstaty za tieň, oslnivého svetla za pochmúrnu tmu, historického, svetského faktu za nehistorickú, provinčnú teóriu“. Silné slová, berúc do úvahy dobový postoj ku konverziám ľudí na katolicizmus! Nasledovali jeho príklad aj iní anglikánski kňazi? Spomína kohosi, kto vstúpil do „Mesta pokoja“ osem rokov po jeho obrátení.

Vyznania konvertitu sú skutočnou klasikou literatúry o konverziách. Okrem neporovnateľných Vyznaní svätého Augustína a Newmanovej Apológie existuje len málo silnejších opisov cesty duše do Ríma ako Bensonov vlastný. Jeho názory na nepravdepodobnosť návratu do plytčiny a tieňov anglikanizmu po tom, čo človek zažil skutočnú prítomnosť Krista v katolíckej Cirkvi, odrážajú aj Newmanov vlastný názor.

Nie som si istý identitou anglikánskeho kňaza, o ktorom Benson tvrdí, že konvertoval osem rokov po ňom, ale najvýznamnejším anglikánskym kňazom, ktorý nasledoval Bensona, bol Ronald Knox, ktorý bol prijatý do Cirkvi v roku 1917, niekoľko rokov po Bensonovej tragickej a predčasnej smrti. Rovnako ako Benson, aj Knox bol synom anglikánskeho biskupa. Benson bol synom arcibiskupa z Canterbury, Knox synom biskupa z Manchestru. To urobilo obe konverzie obzvlášť kontroverznými.

Knoxa veľmi ovplyvnil Benson. V posledných dňoch pred prijatím do Cirkvi Knox prečítal niekoľko katolíckych románov, ale jeho najobľúbenejším zo všetkých bol Bensonov Come Rack! Come Rope! (Príď mučenie! Príď povraz!). Knox napísal: „Hugh Benson, ktorý mi ukázal cestu do Cirkvi, bdel nad mojimi krokmi až do konca.“ Knox sa neskôr stal známym ako významný katolícky spisovateľ, autor satiry, detektívok a apologetiky. Jeho vlastný publikovaný príbeh o obrátení – Duchovná Aeneida – je neuveriteľne dojímavý a stojí za prečítanie.

Pri čítaní knihy Vyznania konvertitu som sa stále sám seba pýtal: Prečo to nemalo žiadny vplyv na C. S. Lewisa, ktorého niektorí mylne považujú za katolíka? Alebo možno áno? A keďže ste spomenuli kardinála Newmana, Benson vo svojich Vyznaniach napísal tieto príznačné slová: „Kardinál Newman niekde prirovnáva pocit konvertitu z anglikanizmu k pocitu muža v rozprávke, ktorý sa po celonočnom putovaní začarovaným mestom pri východe slnka otočí, aby sa pozrel späť a s úžasom zistí, že budovy sú preč; zmizli ako duchovia a hmly pred svetlom prichádzajúceho dňa.“ A ďalej dodáva, pokiaľ ide o anglikanizmus a katolicizmus: „Nemôže existovať žiadne relevantné prirovnanie týchto dvoch systémov; nemôže existovať žiadne adekvátne prirovnanie sna a reality.“

Vaša zmienka o C. S. Lewisovi v súvislosti s Bensonom ma prinútila zamyslieť sa. V priebehu rokov som zhromaždil veľa informácií o Lewisovi, najmä o tom, čo ho ovplyvnilo. Vydavateľstvo Harper Collins ma dokonca v jednom momente požiadalo, aby som napísal knihu s názvom Vplyvy na C. S. Lewisa, ale nič z toho nebolo. V každom prípade si nepamätám, že by sa Lewis niekedy zmienil o Bensonovi. Pri kontrole troch zväzkov Lewisových listov som objavil iba jednu zmienku o Bensonovi, v liste napísanom v roku 1944, v ktorom sa priznáva, že Bensonov sci-fi román Úsvit novej Zeme (Down of All) je jediná jeho kniha, ktorú si pamätá, že čítal. Dodáva tiež, že „R. H. Benson sa mýli“, ale neuvádza v akom ohľade, a uvádza, že Úsvit novej Zeme „pre mňa nikdy nemal veľký význam“. Preto môžeme s istotou predpokladať, že Benson nemal na Lewisa žiadny vplyv.

Pokiaľ ide o Bensonov citát z Newmana, je ironické, ako Bensonova poznámka, že porovnávanie anglikanizmu s katolicizmom je „porovnávaním sna s realitou“, rezonuje s Lewisovým výrokom v knihe Posledná bitka, že porovnávanie nášho sveta s Nebom je podobné snu, ktorý sa zráža s realitou. „Sen sa skončil: je ráno,“ hovorí Aslan o novom živote v Nebi po smrti. Myslím si, že medzi týmito dvoma citátmi je príjemne ironické spojenie. Konvertita na katolícku vieru, ako napríklad Benson alebo Newman, chápe, že Cirkev je Mystické Telo Kristovo. Cirkev na Zemi (Cirkev bojujúca) je v spoločenstve s Kristom a s členmi Cirkvi v Nebi (Cirkev víťazná). V našom spoločenstve v skutočnej prítomnosti Krista s jeho svätými už zažívame – takpovediac – „realitu“, o ktorej Benson hovorí, v porovnaní s ktorou je všetko, čo anglikanizmus ponúka, len „sen“. Cirkev má v sebe nádych Neba, čo je „ráno“, o ktorom hovorí Lewis, a to aj na tomto svete.

Nemôžem odolať citovaniu ďalšej pasáže z Bensonových Vyznaní: „Pobyt v Ríme teda v skutočnosti znamená rozšírenie zorného poľa, ktoré sa nedá vyjadriť slovami. Zatiaľ čo som si doteraz kresťanstvo predstavoval ako jemný kvet, božský kvôli jeho nadprirodzenej krehkosti, teraz som ho videl ako strom, v ktorého konároch mohli bezpečne prebývať vtáky nebeské, kedysi nepriateľ jeho krehkého rastu – strom božský, pretože rozľahlosť jeho dosahu a sila jeho mohutných koreňov sa nedali inak vysvetliť.“ Chcel by som sa Vás, ak môžem, opýtať osobnú otázku. Bolo toto „rozšírenie“ zorného poľa aj Vašou skúsenosťou ako konvertitu na katolicizmus?

Rozhodne! Keď prekročíte prah majestátnosti Mystického Tela Kristovho, všetko ostatné sa v porovnaní s tým zdá provinčné. Pokiaľ ide o analógiu so stromom, pripomína mi to niečo, čo Tolkien kedysi povedal o Cirkvi. Počas šialenstva vyvolaného takzvaným „duchom“ II. vatikánskeho koncilu sa všeobecne hovorilo o návrate k „čistote“ ranej Cirkvi. Tolkien odpovedal, že nechápe, prečo sa stromček považuje za nadradený dospelému stromu. Okrem toho dodal, že ak zotnete strom, aby ste našli stromček, nenájdete ho, ale zabijete strom. Strom života, ktorým je Cirkev, je hlboko zakorenený v pôde Pravdy a Tradície a rastie s každým ďalším storočím vyššie, rozprestiera svoje konáre do všetkých kultúr a čias a prináša to isté životodarné ovocie.

Okrem svojich Vyznaní, mimoriadne dôležitého diela o konverzii, bol otec Robert Hugh Benson aj autorom niekoľkých románov. Jeden z nich je obzvlášť zaujímavý ako príklad brilantnej dystopie, ktorá pôsobí znepokojivo predvídavo. Vo svojej knihe Literatúra: Čo by mal vedieť každý katolík ste o románe Pán sveta povedali, že si „zaslúži miesto po boku Huxleyho Prekrásneho nového sveta a Orwellovho románu 1984 ako klasika dystopickej beletrie. V skutočnosti, hoci si moderné diela Huxleyho a Orwella zaslúžia rovnakú chválu po beletristickej stránke, ako proroctvá sú výrazne menej cenné. Politické diktatúry, ktoré dali Orwellovej románovej nočnej more jej zlovestnú moc, pominuli. Dnes jeho varovný príbeh slúži len ako včasná pripomienka toho, čo bolo a čo by mohlo byť znova, ak sa nebudú brať do úvahy varovania dejín. Bensonova románová nočná mora sa na druhej strane stáva realitou pred našimi očami.“ Nemyslíte si, že krátko po vydaní Vašej knihy čas do istej miery potvrdil Vaše slová? Žiaľ, Orwellov slávny román sa nám nezdá byť o nič menej aktuálny a relevantný ako Pán sveta. K týmto trom dystopickým románom by som pridal aj 451 stupňov Fahrenheita od Raya Bradburyho.

Súhlasím s tým, že Orwellov román zostáva aktuálny, pretože slúži ako varovanie pred tým, ako sa realita môže obrátiť, ale v súčasnosti nie je pri moci žiadny stalinistický ani hitlerovský režim Veľkého brata – hoci sa to môže zmeniť. Huxleyho dystopické proroctvo zostáva významné v tom, že upokojujúca túžba po panem et cirenses je naďalej prostriedkom, ktorým tí, ktorí sú pri moci, ovládajú pohodlie závislej, hedonistickej masy. Bradburyho 451 stupňov Fahrenheita je dnes obzvlášť relevantný vzhľadom na súčasný tlak na pálenie kníh, vedomostí a poznatkov z minulosti. Stále však verím, že Bensonov Pán sveta je najvýraznejším románom ako prorocké dielo, pretože ukazuje, ako môže knieža lží kázať o „mieri a porozumení“ ako zámienke pre diabolskú implementáciu globalistickej agendy. Príkladom toho sú machiavelistické machinácie Felsenburgha, liberálneho sekularistického demagóga par excellence. Felsenburgh je tým, čím sa George Soros a Bill Gates snažia byť.

Áno. Ak sa však pozriete na súčasnú situáciu v Spojených štátoch, ktorá pripomína predboľševické Rusko, môžete nadobudnúť dojem, že sme opäť znepokojivo blízko Orwellovej vízie. Nezabúdajme na krajiny ako Čína a Severná Kórea. A veľké medzinárodné korporácie dychtivo preberajú úlohu Veľkého brata. Vďaka nim sme v Poľsku už zažili cenzúru, akú sme nevideli od konca komunizmu. Hoci súhlasíme s dôležitosťou románu Pán sveta, musíme tiež pripomenúť, že Bensonov román má výrazné podobnosti (ale aj rozdiely) s dielom Krátky príbeh o Antikristovi zo širšieho diela Vladimíra Solovjova s názvom Tri dialógy. Solovjovovo dielo, napísané medzi rokmi 1889 a 1900, bolo vydané v roku 1901, Bensonovo v roku 1907. Myslíte si, že Benson poznal Solovjovov príbeh? Alebo to bolo jednoducho niečo, čo viselo vo vzduchu?

Nechcel som naznačiť, že Veľký brat je mŕtvy a pochovaný. A máte pravdu, keď pripomínate pretrvávanie totalitarizmu v Číne a Severnej Kórei. Naznačil som, že Veľký brat sa naučil usmievať a vyzerať „milo“, čo je Felsenburghov prístup v knihe Pán sveta. Reálny Veľký brat je jemnejší, zvodnejší a neuchopiteľnejší ako Orwellovo drsné zobrazenie. Preto si myslím, že Bensonovo zobrazenie tyranie je lepšie a presnejšie ako Orwellovo.

Čo sa týka súvislosti medzi víziami Bensona a Solovjova, mám podozrenie, že ide skôr o prípad veľkých myslí, ktoré zmýšľajú podobne, než o priamy vplyv Solovjova na Bensona, čo považujem za nepravdepodobné.

Pripomína mi to môj rozhovor so Solženicynom v jeho dome neďaleko Moskvy v roku 1998, keď som sa ho opýtal, či pozná knihu E. F. Schumachera Malé je krásne, ktorá sa pozoruhodne podobala Solženicynovej vlastnej politickej a ekonomickej vízii. Solženicyn odpovedal, že táto podobnosť je „náhodná príbuznosť“. Mám podozrenie, že by to mohol byť prípad Bensona a Solovjova.

Bolo by presné povedať, že Pán sveta je jednou časťou diptychu? Úsvit novej Zeme (Down of All), vydaný o niekoľko rokov neskôr, ktorý C. S. Lewis označil za jedinú Bensonovu knihu, ktorú čítal, by bol potom druhou časťou. Predstavuje úplne inú víziu budúcnosti: takú, ktorá osloví každého tradicionalistu – svet, v ktorom sú liberáli a ľavičiari posielaní do akéhosi útočiska a Írsko je jedným obrovským sanatóriom a psychiatrickou liečebňou. Zdá sa, že tiež vyjadruje určité pochybnosti. Povedal by som tiež, že je to román o sile ruženca. Ak je Pán sveta dystopický a apokalyptický, Úsvit novej Zeme je rozhodne utopický.

Keďže Úsvit novej Zeme je jedným z mojich mnohých hriechov opomenutia, čo znamená, že je to jedna z mnohých dobrých a hodnotných kníh, ktoré som zanedbal a doteraz neprečítal, nemôžem tu ponúknuť žiadny zmysluplný komentár. Jednoducho by som povedal, že v tomto prípade by sa slovo „utópia“ uplatnilo v oboch významoch. Ako určite viete, utópia môže znamenať buď „miesto, ktoré neexistuje“ (ou-topia), čo je význam, ktorý tradične používal Thomas More a ďalší, alebo môže znamenať „dobré miesto“ (eu-topia). Problém je v tom, že „dobré miesto“ je zvyčajne aj „miesto, ktoré neexistuje“ v tom zmysle, že pokusy o vykreslenie obrazu dokonalej spoločnosti, t. j. akéhosi Raja na zemi, sa vždy zdajú nepravdepodobné z jednoduchého dôvodu, že Raj sa na zemi nikdy nedá dosiahnuť. Moje chápanie Úsvitu novej Zeme je také, že to nie je ani tak eutópia, t. j. Raj na zemi, ale oveľa jemnejší román, skúmajúci nedokonalosti sveta, v ktorom však vládnu dobré idey. Ako Benson hovorí vo svojom predslove k románu, každý vek je vekom krízy, v ktorom dobro a zlo vedú vojnu. Deje sa to bez ohľadu na to, ktorá strana dočasne dominuje.

Zdá sa, že dnes dominujú zlé myšlienky. Niektorí dokonca veria, že Cirkev je vo svojej doteraz najväčšej kríze. Pán sveta so svojím apokalyptickým vyvrcholením akoby opisoval moderný svet aj súčasnú náladu medzi mnohými katolíkmi – román napísaný pred viac ako storočím! Myslím, že by sme mohli tiež povedať, že zatiaľ čo Pán sveta ukazuje Cirkev bojujúcu, Úsvit novej Zeme ukazuje Cirkev triumfujúcu na Zemi.

Momentálne píšem dejiny katolíckeho Anglicka, takže by som váhal s tým, či súhlasím s tvrdením, že Cirkev je vo svojej doteraz najväčšej kríze. Momentálne žijem za vlády Henricha VIII., keď sa začalo ničenie kláštorov a zabíjanie katolíkov, čo následne viedlo k 300 rokom štátneho prenasledovania Cirkvi, z ktorých prvých 150 zahŕňalo popravy katolíckych kňazov a tých, ktorí sa s nimi spolčovali. A mimo Anglicka sme mali protipápežov, hrozbu islamského dobytia, Francúzsku revolúciu, komunizmus atď. Cirkev bojujúca je vždy v kríze! Preto je bojujúca – to znamená, že je vo vojne! Všetko, čo musíme ako katolíci v každej generácii krízy robiť, je upierať zrak k Nebu s vedomím, že brány Pekla nás nepremôžu.

Tiež by som nesúhlasil s tvrdením, že Úsvit novej Zeme ukazuje Cirkev víťaziacu na Zemi. Hoci som román nečítal, ako som už vyššie priznal, viem, že Benson tvrdil, že román mal ukázať, aký by svet mohol byť, keby dominovali myšlienky kresťanského sveta a katolicizmus by vo svete politicky zvíťazil. Nebola by to víťazná Cirkev, pretože víťazná Cirkev je v Nebi, nie na Zemi. Úsvit novej Zeme ukazuje utrpenie a prenasledovanie heretikov a nič z toho nie je súčasťou víťaznej Cirkvi. V Nebi nie je žiadne utrpenie, ani v ňom nie sú žiadni heretici.

No…, možno som nebol presný. Mal som povedať „určité víťazstvo Cirkvi“. Preto som dodal aj „už na Zemi“, aby som zdôraznil rozdiel. Áno, jeho román skúma, „ako by mohol svet vyzerať, keby dominovali myšlienky kresťanského sveta“. Preto pochybnosti protagonistu románu, ktoré som už spomenul, a trochu odlišná literárna konvencia, ale zvyčajne nerád odhaľujem potenciálnemu čitateľovi priveľa. Robert Hugh Benson, hoci zomrel relatívne mladý, sa vyjadroval v širokej škále literárnych žánrov. Dokonca vydával knihy pre deti. Ktoré z Bensonových diel by ste mi odporučili?

Čo sa týka Bensonových ďalších diel, odporúčam jeho historickú beletriu, najmä Come Rack! Come Rope!, ktorá skúma hrdinstvo a mučeníctvo katolíkov v alžbetínskom Anglicku. Mojím najobľúbenejším zo všetkých jeho románov je však Richard Raynal s podtitulom Pustovník, ktorý sa odohráva v neskorom stredovekom Anglicku. Je veľmi povznášajúci, zobrazuje život svätého pustovníka v hlboko katolíckom Anglicku.

Má Benson nejaký vplyv na súčasnú literatúru a myslenie o Cirkvi, alebo zostáva autorom, ktorého treba znovu objaviť?

Myslím si, že Bensonova hviezda medzi katolíkmi výrazne stúpa, hoci v sekulárnej kultúre zostáva relatívne neznámy. Jeho knihy sa opäť tlačia a priťahujú novú generáciu čitateľov. Ako som sa snažil ukázať vo svojich vlastných knihách, ako napríklad Obrátení spisovatelia a Katolícki literárni giganti, ako aj v mojich literárnych biografiách, je nevyhnutné, aby katolíci objavili – a znovuobjavili – veľké diela katolíckej literárnej obrody, najmä preto, že tak silno odhaľujú zlo sekulárnej a nekultúrnej pustatiny. A pretože je to tak, mali by sme sa všetci radovať, že diela Roberta Hugha Bensona sú opäť na zoznamoch čitateľov mnohých ľudí.

Ďakujem za rozhovor.

S Josephom Pearceom sa rozprával Jan J. Franczak

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.

súvisiace články:
Joseph Pearce: „Čítanie nám pomáha vrátiť sa do reality“ – rozhovor so známym katolíckym spisovateľom a životopiscom G. K. Chestertona
Hilaire Belloc – nebojácny vojak Cirkvi bojujúcej. Rozhovor s Josephom Pearceom o kľúčovej postave anglického katolicizmu

PDF (formát pre tlač)