Potom, čo ruské ministerstvo zahraničných vecí zverejnilo návrh Dohody o bezpečnostných opatreniach pre Ruskú federáciu a členské štáty Severoatlantickej aliancie, ukázal sa zvláštny paradox.
Pripomeňme si dva dôležité body návrhu tejto dohody.
V článku 4 sa uvádza, že: „Ruská federácia a všetci účastníci, ktorí boli k 27. máju 1997 členskými štátmi Severoatlantickej aliancie, nebudú presúvať svoje ozbrojené sily a výzbroj na územie všetkých ostatných európskych štátov nad rámec síl, ktoré boli na tomto území k 27. máju 1997“.
A článok 7 ustanovuje, že: „Zmluvné strany, ktoré sú členskými štátmi Severoatlantickej aliancie, odmietnu uskutočňovať akúkoľvek vojenskú činnosť na území Ukrajiny, ako aj iných štátov východnej Európy, Zakaukazska a Strednej Ázie“.
V máji 1997 NATO nezahŕňalo krajiny strednej a východnej Európy. Maďarsko, Poľsko a Česká republika sa ocitli v Severoatlantickej aliancii až v roku 1999. Bulharsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko a Estónsko – v roku 2005. Chorvátsko a Albánsko v roku 2009. Čierna Hora v roku 2017 a Severné Macedónsko v roku 2020.
Moskovská iniciatíva teda okrem postsovietskeho priestoru zahŕňa široké spektrum krajín nachádzajúcich sa medzi západnou Európou a Ruskom. Zároveň je orientovaná najmä na Poľsko a pobaltské štáty, ktoré sa po výsledkoch varšavského summitu NATO v roku 2016 stali miestom pôsobenia ďalších síl Severoatlantickej aliancie.
Vtedy sa členovia aliancie dohodli, že britský prápor sa objaví v Estónsku, kanadský prápor v Lotyšsku, nemecký prápor v Litve a americký prápor v Poľsku. Neskôr sa Varšava dohodla s Washingtonom na ďalšom rozšírení amerického kontingentu. V auguste 2020 strany podpísali dohodu, na základe ktorej bude v prípade potreby v Poľsku nasadených asi 20-tisíc amerických vojakov (v susednom Nemecku je ich 24-tisíc). V prípade uzatvorenia Dohody o bezpečnostných opatreniach pre Ruskú federáciu a členské štáty Severoatlantickej aliancie pri zachovaní článku 4 budú musieť americké sily Poľsko opustiť.
Varšava to chápe, a preto je najviac nervózna. Ruské iniciatívy tam už boli označené za „neoimperiálnu hrubosť Kremľa“ a pokus „Moskvy obmedziť poľskú suverenitu“. Ozývajú sa radikálne výzvy napríklad na urýchlené začatie politických konzultácií s Rumunskom, Českou republikou, pobaltskými štátmi, Slovenskom, Bulharskom a všetkými ostatnými „novými“ členskými štátmi NATO s cieľom spoločne vyhostiť ruských veľvyslancov a formálne znížiť hodnosť diplomatických vzťahov s Ruskom. A so samotnou Moskvou vraj „nie je o čom hovoriť“.
Je jasné, že takýto krok zasiahne záujmy „jadra“ Európskej únie, ktoré nezdieľa také rusofóbne a protiruské nálady. EÚ sa však správa záhadne. Ak Washington v týchto dňoch neustále konzultuje s krajinami strednej a východnej Európy a informuje ich o priebehu rokovaní s Ruskom, tak Brusel stále radšej mlčí.
Možno preto, že „jadro“ Európskej únie si uvedomuje nevyhnutné stiahnutie Američanov zo strednej a východnej Európy a nechce do toho zasahovať. Washington sústreďuje svoje sily na Čínu, vytvára nové obranné aliancie zo spoľahlivých a osvedčených anglosaských partnerov, vytvára geopolitický priestor indicko-pacifického regiónu, kde hľadá perspektívnych spojencov a sťahuje ich do svojej protičínskej koalície.
Je jasné, že USA považujú „mladých Európanov“ v tejto situácii za pasívum, ktoré ich oberá o zdroje, no nie za aktívum. Krajiny strednej a východnej Európy nepošlú vlastných vojakov na indicko-pacifický front a nemajú ani lietadlové lode. Američania však nemôžu len tak odísť, najskôr musia nájsť „závažný dôvod“.
Washington môže napríklad „mladým Európanom“ vysvetliť, že absencia dohody s Ruskom o Ukrajine môže vyvolať rozpad ukrajinskej štátnosti, ktorý bude s najväčšou pravdepodobnosťou sprevádzať ozbrojené konflikty nielen vo východnej časti tejto krajiny, ale po celej dĺžke. A to spôsobí vážnu migračnú krízu.
Budú to práve štáty strednej a východnej Európy, ktoré dostanú úder ako prvé, čím sa zopakuje osud juhoeurópskych krajín, ktoré už čelili prúdom utečencov z Blízkeho východu a severnej Afriky prenikajúcim do EÚ po mori. A žiadna americká armáda nepomôže „mladým Európanom“ vyrovnať sa s vlnami ukrajinských migrantov. Preto je lepšie, ak sa Spojené štáty dohodnú s Moskvou a zároveň presunú problémy zaistenia bezpečnosti strednej a východnej Európy do „jadra“ Európskej únie práve na plecia Francúzska a Nemecka, ktoré sú za „strategickú autonómiu“ EÚ.
Samozrejme, Poľsko a pobaltské krajiny budú nešťastné. Pravdepodobne však budú jediní, ktorí budú proti americkému stiahnutiu sa zo strednej a východnej Európy. Napokon, zvyšok „mladých Európanov“ sa riadi pozíciou „jadra“ Európskej únie a nemajú stabilné protiruské komplexy.
