Pokus o mocenskú zmenu v Pakistane púta v Rusku pozornosť najmä preto, že v ňom vidia ruku Washingtonu, teda intrigy Anglosasov proti jednej z kľúčových krajín islamského sveta, vyvolané, navyše, jeho neochotou pripojiť sa k protiruskému frontu.
Situácia je však komplikovanejšia a pre celý odchádzajúci svetový poriadok viac príznačná. Pre Rusko je dôležité správne chápať procesy, ktoré tam prebiehajú a je škoda, že Pakistanu sme vždy venovali malú pozornosť.
Preto bola nedávna návšteva premiéra Imrana Chána v Rusku – prvá na najvyššej úrovni v tomto storočí – taká významná. Vladimir Putin nikdy nebol v Pakistane a vodcovia islamskej republiky nás od roku 1998 nenavštívili. A to aj napriek tomu, že Pakistan ani zďaleka nie je obyčajnou krajinou: piata na svete podľa počtu obyvateľov (220 miliónov), jedna z deviatich jadrových veľmocí. Áno, so slabou ekonomikou (asi 40. miesto na svete), ale s veľkým potenciálom a veľkým geopolitickým významom. Stretnutie medzi Imranom Chánom a Putinom sa však uskutočnilo 24. februára, v deň, keď sa začala ruská špeciálna operácia na Ukrajine a nezaznamenalo žiadnu výraznú odozvu. Okrem toho Západ pobúrilo, že Imran Chán neodsúdil „ruskú agresiu“ a o pár dní dokonca ostro zareagoval na otvorenú výzvu západných veľvyslancov hlasovať v OSN za odsúdenie Ruska: „Myslíte si, že sme vaši otroci, ktorí urobia všetko, čo sa im povie?“
A teraz je Imran Chán zbavený moci: Parlament vyslovil nedôveru jeho vláde a vymenoval za premiéra brata bývalého premiéra Naváza Šarífa (ktorý bol odsúdený do väzenia, a preto žije v Londýne). Imran Chán zákonnosť volieb neuznal a požaduje rozpustenie parlamentu a vypísanie nových volieb, pričom zhromaždenia na jeho podporu sa konajú po celej krajine. O všetkom sa však rozhodne nie na ulici alebo v parlamente a závisí to od toho, čo povie armáda.
Starý vtip, že všetky štáty majú svoje armády a len pakistanská armáda má svoj štát, nie je v skutočnosti vtip. Armáda nielenže zohráva obrovskú úlohu v živote Pakistanu (ako aj v živote mnohých moslimských krajín, napríklad Egypta), je vlastne garantom existencie štátu ako takého. Krajina je čiastočne umelá, pretože vznikla v dôsledku rozdelenia Britskej Indie a zahŕňa jej moslimskú časť (a samotný názov sa prekladá ako „krajina čistých“). Pakistan je multietnický a veľmi náboženský, s drvivou sunnitskou väčšinou, ale samotný islam nedokáže udržať svoje rozmanité provincie pohromade. Cementovaciu úlohu zohráva armáda a práve ona niekoľkokrát v 75-ročnej histórii krajiny prevzala plnú moc do svojich rúk.
Teraz však armáda mlčí: veci si medzi sebou riešia politici. Ak sa prehĺbi politická kríza, armáda povie svoje, no zatiaľ to sleduje. Náčelník generálneho štábu generál Qamar Bajwa do nepokojov nezasahuje, no rozhodujúce bude jeho slovo.
Aká je však súčasná pakistanská armáda? Ak skôr bola pod veľkým vplyvom Anglosasov – výcvik v UK, vojenské dodávky z USA, tak v posledných desaťročiach sa situácia zmenila. Pakistanskí generáli už nechcú byť závislí od Západu: posilňujú sa vzťahy s Čínou (začali už v 60. rokoch), dôvera v Američanov prudko klesla po začiatku vojny v Afganistane a ešte viac po stiahnutí sa Spojených štátov z Kábulu. A vďaka nárastu vojenských dodávok Indii, Američania už nemôžu ignorovať pakistansko-indické rozpory a pakistanskí generáli už svojmu bývalému najbližšiemu spojencovi neveria.
Rusko, ktoré v 70. rokoch (vďaka podpore Indii vo vojne s Pakistanom, vedúcej k odtrhnutiu Východného Pakistanu a vzniku Bangladéša) a v 80. rokoch (vojna proti nášmu kontingentu v Afganistane bola vedená pri podpore základní v Pakistane) bolo v podstate vojenským protivníkom, je teraz čoraz viac vnímané ako partner. Dokonca sa konajú spoločné vojenské cvičenia, začali sa dodávky ruských zbraní a plánuje sa výstavba plynovodu. Okrem toho sa Pakistan stal členom „Šanghajskej organizácie spolupráce“, ktorú Rusko a Čína menia na hlavnú organizáciu pre zaistenie bezpečnosti Ázie. Spojenie Ruska a Pakistanu a spoločné ciele pre Afganistan: potrebujeme stabilizáciu situácie po návrate Talibanu k moci a obnovenie životaschopnosti afganského štátu.
Pakistan je zovretý medzi dvoma krajinami, ktoré sú výzvou pre jeho samotnú existenciu: na jednej strane India, s ktorou má územný konflikt o Kašmír a na druhej strane Afganistan, ktorého väčšinu obyvateľov tvoria Paštúni, pričom ešte viac ich žije v Pakistane. Ani jedna afganská vláda neuznala Durandovu líniu, ktorá rozdeľuje zónu osídlenia paštúnskych kmeňov, pričom je to štátna hranica medzi oboma krajinami. To znamená, že zahraničnopolitická situácia Pakistanu je dosť ťažká a bezpečnosť preň nie je prázdnou frázou.
Problém je však v tom, že veci sú komplikované aj v Pakistane. Poslednú tretinu storočia boli pri moci dva klany: Šarif a Bhutto (s prestávkou vlády armády). Reprezentujú dve najväčšie provincie Pandžáb a Sindh a dva najväčšie národy – ich strany sú z veľkej časti založené na klanových a regionálnych princípoch. Je jasné, že to neposilňuje jednotu krajiny, navyše to len zvyšuje korupciu, manažérsku nekompetentnosť a nestabilitu.
Preto objavenie sa Imrana Chána v politike — Paštúna podľa národnosti (tretí z hlavných národov Pakistanu) a legendárneho športovca, bývalého majstra sveta v krikete — znamenalo pokus o radikálnu zmenu pakistanskej politiky. Bol protestom proti klanom a pokusom o oslobodenie Pakistanu spod regionálnych elít, pričom je horlivým moslimom a zástancom posilňovania nezávislosti. Prirodzene, mal aj tichú podporu armády – a v roku 2018 jeho strana vyhrala parlamentné voľby.
Dokázal Imran Chán za štyri roky radikálne zmeniť situáciu? Samozrejme, že nie. Krajina je príliš komplikovaná a klany sa nehodlajú vzdať svojich pozícií. Ekonomické ťažkosti budú vždy dôvodom na nespokojnosť a pokusy odstrániť Imrana Chána sa nezastavili. A nakoniec viedli k tomu, že malá koalícia islamistických strán, ktorá podporovala jeho stranu, zmenila svoj postoj a prešla k svojim odporcom (medzi ktorých patrí na pakistanské pomery dosť liberálna Bhuttova frakcia). Bolo to vyprovokované vonkajšími silami? Sám Imran Chán je o tom presvedčený:
„Iniciatíva zbaviť ma z moci je jasným zasahovaním USA do našich vnútorných záležitostí. <…> Pakistan sa stal nezávislým štátom v roku 1947, no dnes sa opäť začína boj za slobodu proti cudziemu sprisahaniu za zmenu režimu. <…> Ľudia v krajine vždy bránia suverenitu a demokraciu.“
Je jasné, že v tomto prípade išlo o nejaké anglosaské hry, ale to, čo sa deje, je stále založené na vnútorných problémoch Pakistanu, na zlozvykoch jeho vnútropolitickej štruktúry. Regionálne klany sú skorumpované a nerozmýšľajú v zmysle národných kategórií, neveria v silu krajiny – a len v dôsledku toho sú viazané na vonkajšie sily. Národné záujmy Pakistanu si zároveň vyžadujú nielen povzniesť sa nad klanové myslenie, ale aj skutočne posilniť svoju suverenitu a presadzovať nezávislú zahraničnú politiku.
To, mimochodom, chápe vedenie pakistanskej armády a mnohí predstavitelia klanov Bhuttovcov a Šarífovcov. Na získanie skutočnej nezávislosti potrebuje Pakistan pevné vzťahy nielen s Čínou (poskytuje skutočné investície), ale aj s Ruskom, pretože dobré vzťahy s Moskvou pomôžu zmierniť jeho strach z Indie.
Je jasné, že Anglosasi kategoricky nie sú spokojní s posilňovaním pakistansko-čínskej aliancie a pakistansko-ruských väzieb, no práve tu by sa mala prejaviť vôľa národnej elity, jej schopnosť hrať samostatne a brániť národné záujmy. Pre jadrovú veľmoc a jednu z kľúčových krajín moslimského sveta ide o princíp: teraz robí rozhodnutie, ktoré určí jej budúcnosť. Navyše spoliehať sa na Anglosasov (bývalých kolonizátorov a spojencov) je strategicky neperspektívne – tí budú prichádzať o svoje pozície nielen v južnej Ázii a na širšom Strednom východe, ale v celej Eurázii.
A Rusko má naozaj záujem o nezávislý a silný Pakistan – veľmi dôležitého spojenca pri budovaní novej bezpečnostnej architektúry v južnej Ázii a pri práci na novom – postatlantickom – svetovom poriadku.
Pjotr Akopov, RIA
